Autobus zastal a národ sa začal tlačiť dnu, ako čerstvo ulovené sardinky do konzervy. Školáci, pracujúci i dôchodcovia. Každý zahĺbený do seba. Zrazu pani predo mnou poťahala za vetrovku inú cestujúcu a čosi jej ukazovala. Reku poznajú sa, pokecajú si. Lenže tá žienka nechápala, čo od nej tá cudzia chce...
No pani predo mnou si nedala pokoj a scéna sa zopakovala. Tamtá chudera opäť nič nechápala. Ani ja, ktorá som to divadlo sledovala.
Keď sa dvere autobusu zavreli, tá "otravná" vyhŕkla: "On vám ukradol peňaženku!" a ukázala na ošumelého chlapíka pri dverách, ktorý sa tváril, že je vzduch. Len nebadane z rukáva pustil "předmět doličný", teda peňaženku, pohodil ju tej žene k nohám a začal tvrdiť, že jej vypadla. To už mi praskli nervy. Veď som to videla. "Ty si ju tam hodil!" vybrechla som na zlodejíka. Ďalší dvaja cestujúci súhlasne pokyvkali hlavou. Tri ženy nakukli do svojich kabeliek, či ich cennosti sú na mieste. A zvyšok okolostojacich sa tváril, že rátajú motýle na plafóne. Ich sa to predsa netýka...
Zlodej na druhej zastávke vystúpil. "Mali ste ho aspoň kopnúť do zadku," skonštatoval ktosi. Vďaka Bohu za všímavé spolucestujúce, pomyslela som si ja. Zachránila cudziemu peniaze i doklady.
A poučenie? Spomeňme si na staré pionierske heslo a buďme vždy pripravení. A vždy v strehu. Lebo "do práce" chodia aj tí, ktorí zarábajú na nás. A dane nemusia odvádzať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
