Je to aj o tvrdej drine, sebazaprení a samotárskom životnom štýle. Svoje o tom vie aj Miljenko Kovačevič, ktorý je námorníkom už 41 rokov. Rodený Chorvát s dvojitým slovensko-chorvátskym občianstvom sa počas voľna vracia k rodine do Košíc. Využili sme to a porozprávali sa s ním o jeho dobrodružnom živote.

Miljenko Kovačevič sa narodil v dedine Viškovci, neďaleko známejšieho mesta Osijek v oblasti Slavonija. Prvý kontakt s námorníctvom mal ešte ako mládenec, keď si "odkrútil" základnú vojenskú službu v námorníctve. K tomu, aby sa na život na mori dal, ho však paradoxne inšpirovalo niečo úplne iné. "Keď som bol mladý chlapec, videl som film, v ktorom hral Marlon Brando námorníka. Veľmi sa mi to zapáčilo a rozhodol som sa, že sa tiež stanem námorníkom," spomína so smiechom Miljenko. Priznáva však, že istú rolu zohrala aj rodinná tradícia. "Bratranec mojej mamy bol námorníkom 49 rokov. V námorníckych rodinách to väčšinou chodí tak, že v tradícii pokračuje niekto ďalší."

Detailne sa pamätá aj na prvú námornícku zákazku. "Zo Splitu som cestoval vlakom do Livorna v Taliansku. Bolo to zábavné, po taliansky som totiž nevedel ani slovo. Keď mi hovorili 'si, si', myslel som si, že chcú, aby som si sadol." V Livorne ho zobrali na loď. Bol vďačný za ponúkanú prácu, v tých časoch bola v Juhoslávii vysoká nezamestnanosť. Na lodi sa uviedol hneď v prvých dňoch, keď ukázal, "aký je chlap". "Kuchár mi dal na tanier kus mäsa, no ja som mu povedal, že keď mám veľa pracovať, musím aj veľa jesť. Odvtedy som dostával väčšie porcie ako ostatní." Prvá trasa viedla do Sudánu a Kapského Mesta v Južnej Afrike. "Pre mňa to bolo dobrodružstvo. Sudán bola moslimská krajina, my 'Juhoši' sme si museli dávať pozor, čo v prístave robíme."

Námorníctvo pred štyrmi desiatkami rokov bolo o niečom inom ako to dnešné. Námorníci sa nemohli spoliehať na modernú technológiu či presné satelitné informácie. "Kapitán meral rýchlosť palicou, ktorú strčil pod hladinu. Polohu, kde sa nachádzame, sme určovali podľa hviezd na nebi. Niekedy pri zatiahnutej oblohe to bol problém a to, či sa už nachádzame pri brehu, sme vedeli len podľa toho, či sme videli lietať albatrosy. Tie lietajú do vzdialenosti zhruba 360 kilometrov od pevniny." Nedokonalosť informačných technológií sa Miljenkovi a zvyšku posádky postarala aj o niekoľko nepríjemných príhod, na ktoré sa však dnes pozerajú len s humorom. "Z Kapského Mesta sme mali pokračovať do Sudánu a Saudskej Arábie. Bolo však oblačno, chytili sme zlý kurz. Po dvoch dňoch plavby 'naslepo' sme sa stratili a ocitli sa pri južnom póle."

Ako námorník už navštívil takmer každý známejší svetový prístav. Dlhé roky však túžil po tom, že navštívi Brazíliu. Splnilo sa mu to až po rokoch služby. "Brazília je veľmi krásna. Pozrel som si Rio de Janeiro, štadión Maracana. Pekné sú aj výletné trasy turistických lodí. Na tých slúžim najmä posledné roky." Kto však chce spoznať exotickú krásu, musí sa pripraviť aj na nemilé dobrodružstvá. "Pred niekoľkými rokmi nás na turistickej lodi chytila veľká búrka. Plavili sme sa z Talianska do Španielska na 13-poschodovej lodi. Búrka bola taká silná, že vlny presahovali výšku lode. Ľudia sa veľmi báli, v kuchyni a baroch sa rozbili všetky drahé fľaše alkoholu."

Mnoho ľudí podobné vyčíňanie prírody neznesie. Miljenko však už rokmi nabral toľko skúseností, že ho neprekvapí ani prírodné besnenie. "Kolegovia sa ma stále pýtajú, či som v poriadku. Ja sa len smejem. Nikto nemôže počas búrok jesť, aspoň sa viacej zvýši pre mňa," hovorí s úsmevom. Dodal však, že nie vždy bral búrky s takou chladnou hlavou. "Keď sme sa plavili na starých zanedbaných lodiach, nebolo mi všetko jedno. Veľakrát som sa počas búrky modlil. Som silno veriaci, stále so sebou nosím bibliu, krížik alebo podobizeň Panny Márie. Narodil som sa presne na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Keď nás chytí veľká búrka, pomodlím sa k nej a more sa upokojí. Kto to nezažil, neuverí."

Obavy o svoj život v ňom paradoxne vyvolali aj zážitky mimo mora. "Keď som cestoval do Talianska, kde som sa mal nalodiť, letel som tam malým lietadlom. Neviem, čím to bude, no nad Talianskom som opakovane zažil turbulencie, pri ktorých lietadlo spadlo naraz aj o 50 metrov. Trávenie mnohých ľudí to nevydržalo... Po poslednom takom zážitku som si povedal - nikdy viac." Najhorším zážitkom, na ktorý nikdy nezabudne, bol ten, ktorý zažil na tankeri v Egypte. "Bola to stará potopená loď, ktorú kúpili a opravili. Vozili sme ňou benzín z Francúzska do Egypta. Keď sme boli v prístave, mali sme ju vyčistiť. Problém bol, že v noci benzín zamrzol. Tankerista chcel otvoriť poklop a skontrolovať hladinu benzínu. Ja som práve vychádzal po schodoch na palubu. Keď poklop otvoril a do nádrže vošiel teplý vzduch, došlo k veľkej explózii. Mňa zachránilo len to, že som práve vychádzal po schodoch na palubu. Vyviazol som len s popáleninami. Odvtedy však na tankeroch nepracujem."

Miljenko už pracoval na rybárskych, nákladných, kontajnerových, turistických lodiach, tankeroch či lodiach, ktoré prevážali plyn. "Nikdy som si nevyberal. Bol som rád, že mám prácu. Vyhýbal som sa len tankerom." Námorníctvo sa za tie roky, čo slúži, výrazne zmenilo. "Keď prídem na novú, modernú loď, niekedy mám problémy. Som zvyknutý robiť všetko ručne tak, ako kedysi. V súčasnosti už všetko ovláda elektronika. Keď sme za starých čias prevážali nákladnou loďou nejaký tovar, v prístave sme všetko vykladali ručne, prípadne lopatami. Dnes príde žeriav a náklad vyloží za dva dni." Zmenil sa aj život posádky. Kým v minulosti strávili v každom prístave niekoľko dní, niekedy aj týždňov, v súčasnosti musia dodržiavať termíny. Čas je presne nalinkovaný. "Najviac ma však mrzí zmena morálky na lodi. Kedysi boli všetci členovia posádky, bez ohľadu na to, akej sú národnosti, jednou veľkou rodinou. V súčasnosti už ľudia nepoznajú kamarátstvo a vládne egoizmus, 'chtíč' po peniazoch."

Námorníci vedia po dlhých mesiacoch na mori azda najlepšie oceniť ženskú krásu. Zaujímalo nás, či aj Miljenko súhlasí s tým, že Slovenky sú najkrajšie na svete. "Musím povedať, že zo všetkých žien, ktoré som videl, sú najkrajšie Slovenky a Brazílčanky. Brazílčanky však majú lepšie srdce, Slovenky sú 'premúdreté'," hovorí so smiechom. Medzi námorníkmi koluje tradičné porekadlo: "Ako nemôže byť loďka bez prístavu a čajka bez mora, ani námorník nemôže byť bez slečien v prístave." "Je to tradícia, no v súčasnosti už neplatí. Len sa to hovorí, nedodržiava."

Priznáva však, že keď bol mladý, "behal" za dievčatami v prístavoch, časom však dostal rozum. Ešte pred tým, ako sa spoznal so súčasnou manželkou, bol ženatý s istou Taliankou. Kvôli nezhodám sa to však skončilo rozvodom. "Potom som prišiel s kamarátom na výlet do Československa. Tu som sa v roku 1982 spoznal s mojou súčasnou manželkou. Na lyžovačke sme si padli do oka a zaľúbili sa do seba. Ona však mala 18 rokov. Nechal som ju teda najprv doštudovať vysokú školu." Po štúdiu sa spolu chceli presťahovať do Austrálie. Zo Splitu, kde chvíľu bývali, však imigračná polícia Miljenkovu manželku poslala späť do Československa. "Ja som sa tu vrátil s ňou. Našli sme si byt v Košiciach. Narodili sa nám dcéry Sonja a Suzana. Snažil som sa s nimi byť čo najčastejšie, no stále som bol väčšinu času na mori."

Námorníci trávia na lodiach väčšiu časť roka. "Boli obdobia, keď som si chcel viac oddýchnuť, byť s rodinou. Nie je dobré, keď som na mori príliš dlho. Najdlhšie som sa plavil sedem až osem mesiacov v kuse." Po takomto období strávenom medzi tými istými ľuďmi prichádzajú aj nejaké tie prejavy "ponorkovej choroby". Tie niekedy vyústia aj do vážnejších konfliktov. "Ak ste medzi tými istými chlapmi niekoľko mesiacov, prirodzene si po čase začnete liezť na nervy. Niekedy sa to končí aj bitkou. Po nej sa to však zvyčajne upokojí. Ak dôjde k vážnejšiemu konfliktu, previnilcov si zavolá kapitán, v horších prípadoch v najbližšom prístave zalarmuje políciu."

Denný režim na mori je tvrdá chlapská záležitosť. "Pracujeme zvyčajne tak, že sa striedame v dvoch štvorhodinových zmenách. Na lodi však nemá človek nikdy pokoj. Stále treba niečo robiť, počas voľna si stihneme akurát tak chvíľu pospať. Jediné reálne voľno je na súši doma." Väčšinou to chodí tak, že námorník podpisuje pracovnú zmluvu so spoločnosťou, ktorá vlastní loď, na ktorej sa bude plaviť len na určitý čas. Stále si však treba dávať pozor na podmienky zmluvy. "Musíme čítať, čo podpisujeme. Existujú rôzni podvodníci. V minulosti nás niekoľkokrát oklamali a vyplatili nám menej peňazí, ako mali. Stačí, že sa plavíme pod vlajkou inej krajiny a to, čo sme podpísali, už nemusí platiť." Námorníctvo však vo všeobecnosti dobre vynáša. "Najmä v minulosti sme mohli 'frajerovať'. Doma bolo roboty málo, ja som si mohol dovoliť po mesiaci kúpiť žene nový favorit." V súčasnosti sa však rozdiely trocha zmiernili.

Pracovať na more nemôže ísť len tak hocikto. Ak sa chce námorníctvu venovať profesionálne, musí zložiť námornícke skúšky. "Mrzia ma sprísnené normy Európskej únie. Skúšky musím skladať každých päť rokov v Bratislave. Podľa nových pravidiel nemôžem byť ani kormidlár, hoci mám skúseností toľko, že by som mohol byť aj kapitánom." Veľkou kuriozitou je to, že 62-ročný Miljenko, ktorý je námorníkom už 41 rokov, stále nevie plávať. "Jednoducho mám strach. Keď som sa pokúšal plávať, ako by ma niekto držal za nohu. Plávam len s kolesom, je to môj osud. Možno sa nechám zapísať do Guinnessovej knihy rekordov," hovorí so smiechom. Podľa pravidiel môže byť človek námorníkom len do 65 rokov. "Poznám však Talianov, ktorí pracujú na lodi, aj keď majú 80 rokov. Ja s tým takisto neplánujem skoncovať. Chcem sa plaviť, dokiaľ mi to zdravie dovolí."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári