V súčasnoti je konzultantom neštátneho Denného psychiatrického centra Praemium - Permansio na Poliklinike Nad jazerom. Popri hlavnom zamestnaní sa ako súdny znalec zaoberá posudzovaním duševného zdravia ľudí, ktorí sa dopustili trestného činu. Posudky na obvinených robí od roku 1967, posledné desaťročie spoločne s psychiatrom Petrom Fedorčukom.

V tejto profesii sa MUDr. Kafka stretáva so zlom v najrôznejších podobách. Počas kariéry znalca nazrel do vnútorného sveta desiatok ľudí obvinených z toho, že pripravili o život iného človeka alebo sa o to pokúsili. Napriek tomu sa nazdáva, že aj oni majú nejaké svedomie. Osobitne pripomína, že medzi tými, ktorí spáchajú zločin, musíme rozlišovať, lebo ich vina nie je rovnaká.

„Pre policajné orgány alebo súdy som v spolupráci s ďalšími znalcami napísal okolo tisíc znaleckých posudkov. Týkali sa takmer všetkých trestných činov, ktoré sú v Trestnom zákone, najmä násilné skutky. Najmenej 50 posudkov bolo k vraždám," hovorí prof. Kafka. Jeho hlavnou úlohou ako znalca nie je získať dôkaz o tom, či obvinený vraždil, alebo nie. Hľadá odpoveď na otázku, či je človek za skutok, pre ktorý má byť odsúdený, zodpovedný z hľadiska duševného zdravia. To znamená posúdiť jeho duševný stav v čase trestného činu a zistiť, či vtedy mal nejakú duševnú chorobu alebo poruchu.

„Psychiatrickým vyšetrením zisťujem, či čin, za ktorý má byť trestne zodpovedný, vykonal v stave duševného zdravia alebo nie. Prípadná duševná choroba alebo porucha totiž znižuje alebo úplne vylučuje schopnosť ovládať svoje konanie a rozpoznať nebezpečnosť trestného činu. Právnici a sudcovia potom hovoria o príčetnosti, čiastočnej príčetnosti alebo nepríčetnosti." V našom trestnom práve je nepríčetnosť okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť. Znamená to, že ak páchateľ pre duševnú poruchu v čase spáchania skutku nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nemôže byť za tento čin potrestaný.

Emócie idú bokom

Znalec z psychiatrie je tým, kto určuje mieru zavinenia obvineného človeka a spolurozhoduje o jeho ďalšom osude. Rozhodnutie, či človek strávi roky vo väzení alebo sa podrobí liečbe v ústave, odkiaľ sa po čase môže dostať na slobodu, závisí od toho, či znalec zistí prítomnosť poruchy duševného zdravia alebo nie. Jeho zistenia totiž zvyčajne súd rešpektuje. Prof. Kafka tvrdí, že s týmto bremenom zodpovednosti za ďalší život páchateľa dokáže bez väčších problémov vyrovnať. „Ako neprežívam emotívne choroby svojich pacientov, ale vnímam ich len ako lekár, aj ako znalec sa snažím čo najobjektívnejšie posúdiť osobnosť páchateľa a zistiť prípadné poruchy, ktoré by zmierňovali trest. S obvinenými si pri jednorazových vyšetreniach nevytváram hlbší kontakt, aj keď niektoré prípady mi utkveli v pamäti viac ako iné. Napríklad vražda mimoriadne krutého a tyranské otca jeho vlastným synom."

Keďže nerieši otázku viny, spätne ani nesleduje, či ľudia, ktorých vyšetroval, boli odsúdení alebo nie, a aké vysoké tresty im boli uložené. Zároveň však priznáva, že posudky na obvinených z vraždy „nerobil rád" do roku 1990, dokedy v Československu platil trest smrti. „Vtedy to bolo iné. Mohol som byť ten, ktorý rozhodne o živote a smrti. Váhal som, ako to napísať tak, aby som rozhodnutie v celom rozsahu nechal na súd," spomína na obdobie pred zmenou politického režimu.

Vyšetrenie súdnym psychiatrom môže mať jeden z troch záverov. „Buď zistím plnú, zníženú zodpovednosť alebo plnú nezodpovednosť," vysvetľuje prof. Kafka. Zároveň dodáva, že psychiatri nie sú tí, ktorí u skoro každého nájdu nejakú duševnú poruchu a aj násilníkov tak zbavujú viny. „Väčšina páchateľov vie dobre, čo robí. Za svoju kariéru som len asi v tretine posudzovaných prípadov zistil u vyšetrovaných takú poruchu, o ktorej som konštatoval, že zasiahla do trestnej činnosti a došlo k porušeniu schopnosti rozpoznať svoje správanie a ovládať ho. To však neznamená, že všetci v týchto prípadoch boli zbavení trestnej zodpovednosti. Ich duševná porucha nemala takú ťažkú formu, dotýkala sa iba posudzovania poľahčujúcich okolností. Plnú nezodpovednosť som konštatoval len približne v jednom percente z tisíc posudkov, teda pri 10 alebo 15 vyšetrovaných."

Duševne chorí zabíjajú zriedka

Prof. Kafka vyvracia predstavu, rozšírenú vo verejnosti, že najťažšie zločiny, napríklad vraždy, páchajú zjavní šialenci s chorobnými anomáliami, ktorí nemajú nič spoločne s „normálnou" väčšinou. „Vrahovia bývajú na hrane medzi tzv. zdravou populáciou a duševnými poruchami. V oblasti ťažkých či závažných duševných chorôb sú zriedkavé. Ľudia s nervovo-psychickými poruchami označovaní ako duševne chorí nepáchajú trestné činy často. Nebezpečnejší sú tí, ktorí vyzerajú zdraví."

Sám si spomína len na dva prípady najťažšieho zločinu, ktorí spáchali duševne chorí. Jeden muž sa pokúsil vyvraždiť celú svoju rodinu a potom v psychiatrickom ústave spáchal samovraždu. V druhom prípade 31-ročný muž tohto roku v marci v byte na Hlavnej ulici dobodal svoju matku. "Závažné psychické ochorenie na to malo priamy vplyv. Svoju matku pre bludné poruchy myslenia nepovažoval za svoju matku, ale za úhlavného nepriateľa. Ide o zriedkavý tragický prípad choroby," hovorí psychiter. Mladý muž tak neskončil vo väzení, ale v psychiatrickej liečebni v Plešivci.

Kto sú teda títo ľudia „na hrane" medzi duševným zdravím a chorobou, ktorí podľa prof. Kafku tvoria najväčšiu skupinu páchateľov? Ako sa dajú spoznať? Opisuje ich ako jedincov, ktorí majú iba niektoré chorobné rysy a vo väčšine situácií sa správajú úplne bežne a primerane. „Niektorí od detstva prestupujú sociálne normy, napríklad na niektoré okolnosti reagujú násilnosťami a agresívnym správaním. Nedostatočná socializácia sa neskôr prejavuje neprispôsobivosťou k druhým v spoločnosti. V ich živote sa presadzujú egoistické, na seba zamerané ciele. Ich osobnosť označujeme ako asociálnu."

O vraždách prof. Kafka hovorí, že sú aktivitou celého človeka, čo nie je v rozpore s tým, že najčastejšie ich ľudia páchajú pod vplyvom afektu. Ten psychiatria chápe ako silný, búrlivý a kratkodobý citový stav, ktorý vedomie človeka ovplyvní natoľko, že prestane kontrolovať svoje správanie. „Platí, že je to uvedomelá a cieľavedomá ľudská činnosť, ktorá predpokladá neporušené vedomie. A zároveň väčšinou je vražda dielom okamihu, náhleho a neuváženého konania, nie dôsledkom dlhodobého premýšľania a plánovitej prípravy," tvrdí psychiater.

Vraždia sa najmä príbuzní

S afektom ako základnou zložkou vraždy súvisí fakt, že väčšinou sa medzi sebou zabíjajú príbuzní a známi. Obraz masových vrahov z televízií, ktorí si svoje obete vyberajú náhodne medzi tými, ktorých predtým nepoznali, patrí do inej, v reálnom svete unikátnej skupiny prípadov. Tento „krutý paradox" zločinov medzi blízkymi sa dá podľa prof. Kafku vysvetliť povahou manželstva. „Pri jeho uzatvárení sa ľudia poznajú iba povrchne. Neraz, keby sa poznali, tak by sa ani nevzali. Ak sa neskôr prejavia vlastnosti predtým nevyznačené alebo utajované, dochádza ku konfliktom, hádkam, pocitu ukrivdenosti. To môže u disponovaných osôb viesť k násilnostiam, až k vražde."

Tento pohľad na vraždy ako chvíľkovú stratu schopnosti ovládať sa ovplyvnil názor prof. Kafku na trest smrti. Nepatrí medzi jeho nepochybných zástancov. Tvrdí, že najvyšší trest neplní úlohu prevencie, lebo pri väčšine prípadov neodstrašuje a neodrádza potenciálnych páchateľov. „Ak o vražde rozhoduje okamih, nikto pri nej nerozmýšľa, že ho také konanie môže stáť život. Takéto riziko páchatelia pri tomto type trestných činov nezvažujú, jednoducho sa prestanú kontrolovať v určitom čase." K takýmto "typickým" vraždám po roku 1989 pribudli vraždy zámerné a pripravované. Súvisí to s celkovou zmenou spoločnosti. "Dejú sa neraz zo zištných dôvodov, pre majetok a peniaze, v poslednom čase aj na objednávku."

Trestať zločiny prof. Kafka považuje za nevyhnutné nielen pre spoločnosť, ale aj kvôli páchateľom. Dôvodom je svedomie. „Tí, čo spáchali trestný čin a boli potrestaní, sú na tom lepšie ako tí, čo za svoje skutky stíhaniu unikli. Sú v zložitej pozícií, cítia ťarchu vlastného svedomia, lebo stále je dosť ľudí, ktorí svedomie majú, aj keď sa dnes tvrdí opak. Trestom sa páchateľ čiastočne rehabilituje a ospravedlňuje sa za svoj čin, znova sa zaraďuje do spoločnosti. Tým, že si trest odsedí, sa so svojou vinou aj vnútorne vyrovnáva."

Schopnosťou hodnotiť svoje skutky, čím sa prejavuje svedomie, sa však odlišujeme. „Sú ľudia, ktorí majú túto schopnosť vytvorenú nedostatočne alebo jednostranne. Sú to jednodimenzionálni ľudia, ich svedomie je nedostatočne rozvinuté, nekritické k tomu, čo robia, ochotné odobriť im aj neprimeranú činnosť. Výčitky svedomia majú nízke. Iní majú výčitky pre všetko zlé, čo spáchali. Väčšina ľudí sa pohybuje v strede medzi týmito krajnosťami," dodáva prof. Kafka.

Jeho základné poznanie zo skúmania ľudí, ktorí skončili vo väzení, je to, že nie všetci sú jednoducho kriminálnici, ktorí sa rozhodli, že svoj život vyplnia páchaním zla. Prof. Kafka tento postoj chápe ako druh tolerancie. „Musíme rozlišovať, či niekto nezvládol kritickú chvíľu od tých, čo majú trvalé negatívne zameranie k druhým, k spoločnosti. Treba pripustiť, že nie vždy ide o človeka disponovaného k zločinnej činnosti, ale často o človeka, ktorý sa dostal do nevhodnej, dramatickej situácie. Treba prijať, že niektoré činy nie sú zlovoľné, ale skôr neprimerané. Treba mať na pamäti, že mnohokrát nejde o konanie s takými zamyšľanými dôsledkami, aké v skutočnosti nastali," uzatvára odborník.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári