Posledné viac ako jednoročné obdobie trávi v charitatívnom dome košickej Arcidiecéznej charity na Bosákovej ulici. Má tri deti - dvoch synov a jednu dcéru. S jedným z nich, mentálne postihnutým Petrom, žije. Erika Rusinková.

Nemá ani 50 rokov, vyzerá však akoby jej ťahalo už na osemdesiatku. Dôvodom je jej výzor. Pôsobí unavene a veľmi jednoducho. "Nemala som šťastné detstvo. Moji rodičia nežili spolu veľmi pekne. Otec bol alkoholik. Mama síce nie, napriek tomu však u nás boli hádky na dennom poriadku. Niekedy aj trikrát denne," opisuje Erika svoje detstvo. "Otec nás bil. Keď nemohol mamu, facka sa ušla aj mne."

Eruika tvrdí, že aj vďaka takému detstvu skončila len základnú školu. Chcela sa vyučiť, no nedalo sa. Po dosiahnutí plnoletosti, teda vytúženej osemnástky, preto, hoc proti vlastnej vôli, odišla do českých Semíl. "Vyhnali ma rodičia. Matka ma neznášala. Tvrdila, že mám otcovu povahu. Ja som s tým, samozrejme, nesúhlasila." V Čechách však žila len dva roky. Tam, zrejme prvý a poslednýkrát vo svojom živote, pracovala a zarábala si tak na svoje živobytie. V jednom z miestnych závodov šila plienky a vyrábala cverny.

Manžel z ulice

Jej životná situácia sa však otočila. Od svojho otca dostala list. "V ňom ma prosil, aby som sa prišla oňho postarať. Bol silný astmatik." Do rodných Košíc sa Erika vrátila po dvoch rokoch. "Chcela som dokázať, že som iná. Spolu s matkou mal vidieť, že nie som taká zlá, ako tvrdia." Starala sa tak oňho jeden celý rok, a to až do jeho smrti, keď skonal na rakovinu. Je to už asi tak 25 rokov. Po otcovej smrti sa presťahovala k vlastnej matke do historického centra mesta. Bývala na Šrobárovej ulici.

Počas tohto obdobia sa Erika zoznámila so svojím, dnes už exmanželom. "Na ulici, kde som bývala, žil aj brat môjho vtedajšieho manžela. Navštevoval ho." Zoznámili sa preto veľmi jednoducho. "Na ulici, pred domom, som zvykla sedávať a piť kávu. On si z času na čas prisadol. Slovo dalo slovo a dali sme sa dokopy," začína Erika opisovať začiatky s priateľom. Po niekoľkomesačnom zoznamovaní a chodení sa zobrali. Tak ako vo svojom detstve ani v manželstve to však nemala ľahké. "Do nášho života sa nám starala moja matka. Nadávala na mňa. Hovorila o mne, že spávam s rôznymi mužmi. Nebola to však pravda. Svojho muža som milovala." Erika ani počas manželstva nepracovala. Jej muž na ňu robil. „Tvrdil, že dokáže vyživiť celú rodinu." Po niekoľkých rokoch manželstva ju však opustil. Erika tvrdí, že odišiel za inou ženou. Jej exmanžel je dnes už mŕtvy. Zomrel pred niekoľkými rokmi na rakovinu, presne ako jej otec.

Počas 15-ročného života s manželom vystriedala Erika niekoľko bytov. Najprv bývali v jednoizbovom na Orgovánovej ulici. Keď sa im narodilo prvé dieťa, odišli bývať do trojizbového bytu na Sídlisko Ťahanovce. "Bývala tam však aj moja sestra so svojou rodinou. Nežilo sa nám tak veľmi dobre. Hádky s nimi boli na dennom poriadku," opisuje Erika tento život. Odsťahovali sa preto na druhý koniec mesta, na Terasu. Najprv bývali v trojizbovom byte na Triede SNP. Spokojní tam však neboli, preto ho vymenili za menší na ulici Pokroku. "Patril jednému Rómovi, ktorý ho s nami ochotne vymenil. Za izbu navyše nám zaplatil. Nebývali sme tam však dlho. Muž neplatil, hoci tvrdil, že platiť bude. Ten nedoplatok však nebol veľmi veľký. Bolo to zhruba 30-tisíc korún." Erika sa spolu s manželom musela z bytu vysťahovať. Tvrdí, že jej manžel ho predal, no nedostala ani cent.

Tri deti

S manželom mala Erika tri deti. Dvoch chlapcov a jedno dievča. S jedným z nich, 23-ročným Petrom, teraz žije. "Má epilepsiu. Z pôrodnice som s ním prišla domov a niekoľko dní na to dostal prvý záchvat. Utekala som s ním preto do nemocnice. Tak zistili spomínanú chorobu. Neviem, ako ju dostal. Lekári to nevedeli povedať." Erika preto len dedukuje. "Možno to bolo, keď som ho rodila. Pri vyťahovaní mu mohli zatlačiť hlavičku. Mohol si ju tiež buchnúť. Pravda je, že počas tehotenstva som s ním spadla. Ten úder mohol byť taký silný, že sa niečo stalo."

Peter aj pre svoju epilepsiu nevie ani čítať, ani písať. „Do poslednej chvíle navštevoval špeciálnu základnú školu na košickej Inžinierskej ulici. Hoc sa snažil, nenaučil sa nič. Navštevoval aj školu na Alejovej ulici, do ktorej chodia podobné deti. Učia ich tam len praktické veci, napríklad variť, či ohrievať jedlo aj v mikrovlnnej rúre."

"Rád sa hrám s hračkami. Od mamy by som chcel veľký bager na diaľkové vládanie. Páči sa mi aj lego či plyšové hračky," konštatuje Peter. Má veľkého plyšového myšiaka. Skladá aj puzzle. Dokáže pri nich presedieť celé dni. Miluje aj rómske pesničky, Senzus, či iné ľudové skladby. Z času na čas pozerá aj filmy. Patria medzi ne rôzne dobrodružné ako napríklad Piráti z Karibiku, ale aj kreslené ako Hľadá sa Nemo.

Časová periodicita Petrových záchvatov sa odhaduje ťažko. Na svoju chorobu berie preto lieky. Predpisuje mu ich jeho lekárka, ktorá mu môže dávky zvýšiť alebo znížiť. Posledný záchvat mal počas nedávneho maratónu. O vízii jeho možného úplného uzdravenia Erika hovoriť nechcela. „Záleží to najmä od počasia. Je to, ako keď vás bolí bývalá zlomenina. Podstatné je, aby sa nenamáhal. Nesmie ťažko pracovať či behať, robiť veci, ktoré chlapci v jeho veku bežne robia."

Na Erike a Petrovi vidno, že majú k sebe veľmi blízky vzťah. „Mám rád mamu," odpovedá syn na našu pomerne zákernú otázku. „Je mi stále v pätách," dopĺňa ho Erika. Napriek veľkej láske matky k svojmu synovi, nezabudne ho z času na čas aj skritizovať. Je vraj pohodlný, no aj mamam si priznáva svoje chyby. "Bola som naňho málo prísna. Nenaučila som ho, aby sa o seba postaral. Dávala som mu všetko do rúk."

Okrem dvoch chlapcov má Erika aj dcéru, ktorá žije so svojím druhom v Trenčíne. Má dve deti. Erika tvrdí, že ani ona to nemá ľahké. Druh ju vraj bije a vytrhal jej časť vlasov. Podobné je to vraj aj s jej svokrou, ktorá svoje jablčné víno dáva chutnať Erikiným vnúčatám. Bojí sa tak púšťať ich sama, pretože nevie, ako dopadnú. Chcela by jej preto pomôcť. Svoju sestru má rád aj Peter. Často sa mu o nej sníva.

Okrem Petra a dcéry má Erika aj tretie dieťa - syna. S ním však žiaden vzťah neudržiava. „Mal choré srdce, a preto ho dali do dojčenského ústavu. Operovali ho ako trojročného. Našťastie sa to podarilo." So slzami v očiach však hovorí o tom, že s ním v kontakte nie je. „Sme si cudzí. Nemal materinskú lásku. Vraj raz povedal, že matku má len na papieri. Mám preto o ňom len veľmi slabé informácie. Mal by bývať na Terase a vraj sa oženil. Nevestu som ani nevidela."

Návrat k matke

Po 15 rokoch manželstva sa Erika vrátila k matke. Bývala s ňou viac ako 10 rokov. Starala sa o ňu a tak ako otcovi aj jej chcela dokázať, že je iná. Život s ňou ale nebol ľahký. "Vytiahla na mňa nožík aj sekeru. Bola by ma schopná aj zabiť," hovorí Peter. Tvrdí, že dôvod na to nemala.

„Možno preto, že si párkrát odvrával. Vyhrážkami o smrti sa však takéto veci neriešia," myslí si Petrova mama. Rozhodli sa ju preto opustiť. "Tie útrapy sa už nedali vydržať. Zbalila som si pár svojich vecí a odišla na ulicu, po ktorej sa počas dňa spolu so synom potulovala. V noci sme však, na šťastie, mali strechu nad hlavou. Prespávali sme v jednej kamarátovej chate na Sídlisku nad jazerom. Ideálne riešenie to však nebolo. Nebola tam ani voda, ani elektrina. Vždy sme museli kúriť v peci. Bolo to proste o ničom," opisuje Erika. Situácia sa jej skomplikovala po príchode matky. Robila neporiadok, preto ich kamarát vysťahoval. Presťahovali sa do Kavečian, kde strýko vlastnil chatu. Počas dňa sa však túlali po ulici. "Chodili sme po daždi. Syn to znášal veľmi ťažko. Hovorieval mi - mami, musíme po tom daždi chodiť?"

Toto obdobie však netrvalo dlho. Erika so synom sa nasťahovali sa do charitatívneho domu košickej Arcidiecéznej charity na Bosákovej ulici. Žijú tam už jeden a pol roka. "Nie je tu zle. Máme televízor, rádio, aj vlastnú izbu. Varia nám aj teplé polievky." Erika však v charitatívnom dome musí aj pomáhať. "Triedila som napríklad zemiaky. Umývam podlahy, upratovala som šatne po futbale, zapájam sa do prác, ako viem. Počas tých dní sa nudím." Hovorí však aj o negatívach. "Syn potrebuje súkromie. Tu ho nemá. Potrebuje neustály dozor." Erika preto ani nepracuje, hoc na polovičný úväzok by mohla. "Tak na štyri hodiny upratovať napríklad kancelárie. Proste tak, aby Peter mohol byť so mnou. Prácu som si intenzívne nehľadala. Pýtala som sa na to tu v ubytovni, nech mi niečo pozrú. Nemali však zrejme čas."

Vyradili ju

Erika Rusinková sníva aj o vlastnom bývaní. Povedala nám, že si preto podala žiadosť na magistrát. Mesto to potvrdilo, no najavo vyšiel aj fakt, že na byt momentálne čaká márne. "Pani Rusinková si podala žiadosť o sociálny byt pred dva a pol rokom na bytovom referáte oddelenia služieb obyvateľstvu magistrátu. Bola predvolaná na osobné stretnutie, ktorého sa zúčastnila. Do spisu uviedla kontaktnú adresu Šoltésovej 13. Predvolali sme ju 11. novembra 2009. Pošta sa vrátila, že adresát je neznámy. Opätovne sme ju predvolali dva týždne na to, adresát bol opäť neznámy. Keďže nereagovala druhýkrát na predvolanie, v súčasnosti je už vyradená z evidencie žiadateľov," skonštatovala hovorkyňa magistrátu Katarína Jantošovičová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári