Na súťaži Olympia Weekend v Las Vegas sa v kategórii Olympia 202 Showdown dostal až do finále, skončil na šiestom mieste. Pre Jaroslava Horvátha to bol najcennejší výsledok v kariére. Tridsaťdeväťročný Košičan však pomýšľa na medailu z prestížnej Olympie. S podporou rodiny sa chce o rok pripraviť tak, aby dobyl Ameriku.

Olympia je sviatok. V Amerike je priam uctievaná, o prestížnosti tohto podujatia nemeditujú ani v Európe. Na pódiu v Las Vegas sa môžu ukázať len tí najlepší profíci. A Jaroslav Horváth patril medzi nich. Nie po
prvýkrát, no tentoraz to dotiahol až do finále. "Ako chlapec som sa venoval vzpieraniu. Ale keď som prešiel ku kulturistike, mojím prvým vrcholom boli majstrovstvá kraja. Potom nasledovali majstrovstvá Slovenska. Zažil som ešte posledný federálny šampionát. Videl som, ako sa Štefan Orosz chystal na majstrovstvá Európy a bol to pre mňa zážitok. Potom som sa dal tou istou cestou, no majstrovstvá sveta sa s Olympiou nedajú porovnať. Na Olympiu sa dostanú len medailisti zo súťaží Grand Prix."

V profikolotoči zažil aj veľa sklamaní. "Po súťaži som cítil krivdu, ale stále ma to prešlo, pochopil som, že toto je americký šport, sú tam americkí sponzori, rozhodcovia, ja som len taká figúrka. Ale figúrka, ktorá to na ich pôde dotiahla do finále. A to za sebou nikoho nemám. O to viac si to cením. Keby som bol nejakým spôsobom pre Ameriku zaujímavý, žil tam, niečo pre nich robil, tak mám nárok aj na lepšie umiestnenie. Aj ma už niekoľkokrát do Štátov ťahali, ale ja už mám svoj vek a som taký domased. Nevymením kariéru za svoje pohodlie a pohodlie svojej rodiny. Hoci viem, že takto ostanem stále v pozícii nepredajného artiklu," vyobrazuje Jaroslav Horváth americké pomery.

Týmto svetom hýbu financie

V tomto športe sa točia veľké peniaze. Pochopiteľne, dobre zarobia len tí najlepší, skôr z biznisu profitujú spoločnosti, ktoré sa o kulturistiku zaujímajú, predávajú doplnky. "Ak by som mal ísť vyššie, musel by som byť o triedu lepší. To znamená, že forma na víťazstvo by stačila tak na tretie miesto. Ale ja spravím všetko pre to, aby som si z Las Vegas placku doniesol. Američania si prvenstvo len tak nepustia. Teoreticky by ho mohol získať aj Európan, ale to by z neho museli mať profit. Musel by mať zmluvu s veľkou spoločnosťou. Neexistuje taká alternatíva, že tam príde niekto nezadaný a vyhrá. Na to sú príliš veľkí nacionalisti, je to ich šport, ich biznis a v tejto brandži treba za všetkým naozaj hľadať peniaze," pochopil Jaro už dávno, ako sa veci majú a tak sa aj ku všetkému stavia. "Silné spoločnosti, ktoré predávajú doplnky výživy, na čom sa, pochopiteľne, zarába potrebujú svoje krásne kaktusy. Tá súťaž je z tohto pohľadu fraška, týmto svetom hýbu financie, to je to hlavné. Ten kto je na trhu číslo jedna, určuje trend, rozhodcovia veľmi dobre vedia, koho kam zaradiť. Veď aj oni sú súčasťou kolotoča, chcú prísť aj o rok, dostať ubytovanie, diéty."

Pomýšľal už na koniec súťažnej kariéry. Po tých rokoch sa cíti unavený. Ale finálová miestenka mu otvorila novú dimenziu. Zaručila mu totiž práva štartu na Olympii aj o rok bez toho, aby musel absolvovať kvalifikačnú súťaž a na Grand Prix skončiť do tretieho miesta. Po nejednom sklamaní sa v tomto roku dočkal skvelých výsledkov. Na Grand Prix bol dvakrát druhý. A vo Vegas si plnými dúškami vychutnal finálový večer. "Dal som si za cieľ spraviť pekný výsledok. To mi vyšlo. Teraz cítim, že ak sa pripravím ešte lepšie, o rok by som mohol ísť na medailový stupienok. Beriem to ako výzvu. Iste, po tých rokoch som unavený, najmä psychicky. Keď sa pol roka trápite, lebo ste v nenormálnej diéte, tak vás to oberá o kopu energie. Mesiace pred súťažou nežijete normálny život. Budem mať štyridsiatku. U niektorých ľudí sú v tomto veku svaly ako vysušená slivka, ale taký Coleman vyhral Olympiu v štyridsiatke. Takže je to individuálne. Skôr je to nápor na psychiku, lebo mladý organizmus ľahšie znesie diétu, odriekanie. A iné by bolo, keby ste mali na programe dňa len seba. Ale ja mám fitnescentrum, doma máme malú Mišku, čakáme ďalší prírastok, o všetko sa treba postarať a tak sa celý deň len plašíte. No a keď sa nemôžete najesť, tak ste nervózny. "

Špičkový profesionálny kulturista v Amerike si dokáže pekne zarobiť. Stačí mu na to jeho telo a úspechy, ktoré potom predá. Na Slovensku je to iné. "Toto u nás nie je zárobkový šport. Mal som holandského sponzora, no ten mi už náklady na Olympiu nehradil, tak ma to vyšlo na 5-tisíc eur. A vo Vegas som nedostal ani dolár, nám v kategórii ľahších nepreplácali ani hotel a letenku ako tým ťažším. Bol to trapas. Víťaz kategórie veľkých kulturistov dostal 200-tisíc dolárov, šiesty nejakých 35-tisíc. Prvá žena mala 40-tisíc dolárov, šiesta 5-tisíc. Ale v mojej kategórii dostal prvý len 10-tisíc. Ďalším nemali dať nič. Bol okolo toho hurhaj, tak dodatočne rozhodli, že nejaké doláre dajú aj kulturistom do piateho miesta."

Jediný účastník finále, Jaro Horváth, nedostal ani dolár. "Asi si povedali, že je to len nejaký chudák zo Slovenska, tak sa na neho, s prepáčením, vyserieme. Ale ja im na tých tisíc dolárov kašlem. Nechcem žiadnu odmenu, ale o rok chcem medailu. Sponzora nemám, obrátim sa na ľudí, ktorí mi pomôžu. Ak budem mať finančne pokrytú prípravu, idem do toho. Okrádať svoju rodinu nehodlám, nemôžem si platiť všetko," vraví Jaro, ktorého šesť rokov sponzorovala holandská firma, a tak mal vytvorené dobré podmienky na prípravu. "Možno som na Slovensku jediný, ktorý z tohto športu žil. Holandská spoločnosť mi hradila cestovné náklady, ubytovanie, doplnky, farby a dostával som aj mesačnú gážu. V porovnaní s Američanmi to určite nebolo zlé, samozrejme, nemyslím tých najlepších. Problém bol len v tom, že táto spoločnosť ma nedokázala pretláčať za oceánom, svoje trhy mala v Nemecku či v Holandsku."

Môže nabrať štyri kilá

Roky sa pripravuje sám. A že je sebe aj dobrým trénerom, o tom svedčia úspechy, veď len tohto roku skončil v Jacksonville druhý a rovnako aj na ďalšej súťaži Grand Prix v Dallase. Na Olympia Weekend v Las Vegas v súťaži Olympia 202 Showdown, ktorá je určená kulturistom s telesnou hmotnosťou do 202 libier (v prepočte približne 91,6 kg), sa prebojoval v konkurencii 15 borcov až do finále. Inak jeho kategóriu vyhral Kevin English z USA pred krajanom Davidom Henrym. V prvej päťke boli štyria Američania. Po súťaži bol Jaro presvedčený, že minimálne piaty mal byť. Pri priaznivejšom rozhodovaní aj štvrtý. No preskočiť domácich pretekárov nie je jednoduché. O rok si však trúfa ísť vyššie.

"Postup na Olympiu mám priamy. Takže celý rok sa môžem pokojne pripravovať. Teraz som mal na súťaži tak 88 kilogramov. Lietaním medzi kontinentmi som stratil tak kilo a pol, takže k dobru mám 4 kilá. Teraz som bol kvôli úrazu kolena v príprave päť mesiacov, ak sa mi budú vyhýbať zranenia, budem mať podporu rodiny, tak by som mohol nabrať pár kíl a o rok byť vo Vegas o niečo ťažší. Od pána Boha mám danosť, som dobre stavaný s úzkym pásom, genetika je moja výhoda. Len potrebujem nabrať trochu viac svalovej hmoty, stehná som nemal také, aké by mohli byť, čo bolo ovplyvnené tým, že keď som začínal cvičiť, koleno som nemal ani poriadne rozhýbané. Do fitka za mnou chodil Igor Kopček z Vranova, po psychickej stránke mi veľmi pomohol. Jeho by som si vedel predstaviť ako trénera, ale inak sa dokážem pripraviť aj sám. Aspoň potom nebudem sklamaný, že som si vybral zle," pousmial sa sympatický Košičan, ktorý privítal otvorenie kategórie ľahších kulturistov, dalo mu to nádej na lepšie výsledky ako v minulosti.

"Zmenili sa pomery. Kedysi bola na Olympii len jedna kategória, súťažil som s ťažkotonážnikmi. Ani vtedy som sa nestratil. Na Grand Prix som neraz skončil pred pretekármi, ktorí boli na Olympii piati, šiesti. Iste, mal som aj zlé roky. Prišli zranenia. Niekedy to nevyjde tak, ako si predstavujete," hovorí kulturista, ktorý bol ako amatér dvakrát majstrom sveta a v roku 1999 sa stal v Bratislave absolútnym majstrom sveta. Jaro badá, kam sa tento šport za tie roky uberá, trend sa mu nepáči, no nezmôže nič.

"Kedysi bola kulturistika krajšia a zdravšia. No asi každý šport sa tlačí ku extrémom. Potom je v hre aj zdravie, veľakrát to nie je o čistej príprave, no na vine sú ľudia. Tí chcú vidieť extrém. My sme len figúrky, ktoré majú rešpektovať spoločenskú objednávku. Vo Vegas bolo teraz 45. výročie súťaže. Pozvaní boli víťazi z minulosti aj starí pánkovia. Bola to v Amerike veľká udalosť, v hale 10-tisíc divákov. To mesto je na takú šou ako stvorené. Večer sa na finálové pódium dostalo 18 ľudí. Šesť fitnesiek a 12 kulturistov vo dvoch kategóriách. Patril som medzi tých 18 vyvolených. To mi už nik nevezme."

Má svoje fitnescentrum

V Košiciach je tak trochu aj podnikateľ. Má svoje fitnescentrum HORVI'S GYM. "Pre mňa je to radosť a relax, hoci aj o to fitko sa treba starať. Košičania ma poznajú, to mi pomáha. Keby si takýto podnik otváral niekto, kto nie je z fachu, tak to má veľmi ťažké. Určite, sú aj lepšie fitnescentrá, ale toto je biznis s dlhodobou návratnosťou. Pred rokmi, keď som bol v Bratislave, tak som doma v Košiciach chodil cvičiť práve do tohto fitka. Dozvedel som sa, že ho chcú predať, tak som to prevzal. Zaplatil som päť miliónov korún, teraz som sám sebe pánom. Snažím sa venovať záujemcom, u nás spoločne s manželkou Alenkou volíme ľudský prístup. Klientela je v pohode, robíme tak to, čo nás baví," našiel sa Jaro v tomto odvetví, kde ponúka svoje rady a súčasne sa pripravuje na vrcholné podujatia. Ani v deň, keď sme sa zhovárali, nemohol vynechať svoj tréning, medzitým vybavil stálych zákazníkov a letel k dvojročnej Miške, ktorá už s rodičmi okúsila atmosféru súťaží v Spojených štátoch. V lete s nimi bola v Jacksonville aj v Dallase.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári