O dievčatá som v tom čase nejavil príliš veľký záujem, ba naopak, s kamošmi sme tvorili bandu, ktorá medzi seba druhé pohlavie príliš nepúšťala. A platilo to i naopak.

Doba sa však mení a zrejme aj zmýšľanie detí. O to viac ma prekvapilo, keď prišla moja dcéra, prváčka, domov zo školy. "Oci, jeden štvrták ma požiadal o ruku," vravela s iskričkami v očiach. Spozornel som, hlavou mi prebehli rôzne myšlienky, veď ja nikomu svojho miláčika nedám. Napriek tomu však zvedavosť zvíťazila nad racionalitou. Nemal by som sa pitvať v detskej duši a už vôbec nie pri takýchto, pre deti obzvlášť, háklivých témach.

Tak som sa teda spýtal, ako to prebehlo. "No vieš, boli sme na obede, on prišiel za mnou a opýtal sa ma s prsteňom v ruke, či si ho vezmem," vravela dcéra a vo mne zvedavosť vrela. Čo mu asi povedala... Poznám ju a preto viem, že na takúto "lásku" neskočila. "Pozrela som na neho a povedala mu, čo ti šibe?"

Chlapcovi spadla sánka a odkráčal. Ohrdnutý si prisadol k stolu a zjedol obed. Synátor to však zaklincoval: "Neboj, v našej triede sú do teba ďalší dvaja."

Ja som rád, že ma nik nemusí titulovať pojmom svokor, že nemám zaťa. Načo by mi bol, odkazujem všetkým, že sa od dnešného dňa na budúcich pytačov dobre pripravím. Budú to mať veru ťažké. A dcéra? Tá mi povedala, že ona chce iba mňa, mamku a brata, že s nami bude stále. Aj pri tejto vete som sa zamyslel...

Teraz neviem, zmenila sa doba, alebo neviem pochopiť "problémy" mládeže?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári