Farooq Oudha prišiel v roku 1977 na Slovensko študovať, napokon tu ostal aj žiť a založil si rodinu

Medzi Košičanmi žije pomerne veľa ľudí, ktorí sa na Slovensko prisťahovali z cudziny. Mnohí sa museli okrem iného prispôsobiť novým klimatickým podmienkam, charakteru ľudí aj inej kultúre. Typickým príkladom je Farooq Oudha z Jemenu.

Po živote v tropických horúčavách a na nehostinnej púšti prišiel na Slovensko najprv študovať, neskôr aj žiť. Sneh, miestna strava a jazyk pritom neboli jedinými rozdielmi, na ktoré si musel zvyknúť.

Farooq pochádza z jemenskej provincie Hadramawt, ktorá leží na púšti pri hraniciach so Saudskou Arábiou. Keď vyrastal, v Jemene boli pri moci komunisti. "V provincii Adan som vyštudoval gymnázium. Stále som mal čisté jednotky, mohol som študovať, čo som chcel. Po maturite sme vyplňovali formuláre, kde sme mali napísať odbory, ktoré by sme chceli študovať na vysokej škole. Písali sme tri odbory pre štúdium v zahraničí a tri pre štúdium doma. Napokon mi však vláda sama určila, že mám študovať matematiku a fyziku. Mal som sa stať učiteľom, pretože štát ich mal nedostatok," spomína dnes 54-ročný Farooq.

Učiteľom nechcel byť. Na ministerstvo školstva sa šiel sťažovať, že mu pridelili odbor, o ktorý nemal vôbec záujem. "Nedalo sa s tým spraviť nič. Povedal som teda, že chcem ísť študovať do zahraničia. Súhlasili, musel som však splniť podmienku - ročnú službu vlasti." Vláda ho poslala ako učiteľa do púšte medzi Jemenom a Saudskou Arábiou. "Učil som beduínske deti, a to takmer všetky predmety. Z osád v púšti ich každý deň pozbierali autom a doniesli do školy."

Dodnes si dobre pamätá tvrdé podmienky, v ktorých vtedy žil. "Síce som dostával oproti iným učiteľom dvojnásobný plat, no za tie peniaze som si nemal čo kúpiť. Nemali žiadnu hodnotu. Nemali sme vodu ani jedlo. Nemal som si ani čím opláchnuť tvár." Záchranou sa mu stal jeho talent a známosti. "Poznal som sa s jedným generálom z neďalekej vojenskej základne. Vedel o mne, že som dobrý maliar. Chcel, aby som pre neho každé popoludnie maľoval obrazy s vojenskou tematikou. Núkal mi za to slušné peniaze. Odmietol som, peniaze som nepotreboval. Prehovoril som ho však na to, že som spolu s ním mohol jedávať v armádnej jedálni. Zvyšky, ktoré sa nezjedli, som potom doniesol kolegom zo školy. Armáda dostávala balíčky z NDR či Francúzska. Kamarátom som tak nosil aj francúzske pivo. Takto sa nám podarilo vydržať celý rok."

Farooq pochopil, že peniaze nie sú všetko. Po ročnej službe si myslel, že mu už dovolia odísť študovať do zahraničia. "Prehovorili ma však ešte na to, že budem môcť študovať medicínu v Jemene. Musel som však opäť slúžiť, tentoraz ako asistent na patológii v Adane. No keď mi po roku službu predĺžili o ďalší rok, mal som toho plné zuby a rozhodol som sa odísť do zahraničia." Plánoval študovať medicínu v Československu.

V septembri 1977 pricestoval Farooq aj s kamarátmi do Michaloviec. "Predtým ako sme mohli ísť študovať, sme museli podstúpiť miestny deväťmesačný jazykový kurz." Prvé, čo im robilo problémy, bola zima. "Raz, keď sme spali, všetci sme sa strhli na kamarátov krik. Zľakli sme sa, mysleli sme si, že sa mu niečo stalo. Keď sme k nemu pribehli, vydesene na nás kričal, že vonku je všetko biele. Vyšli sme von a takto sme sa prvýkrát zoznámili so snehom," spomína s úsmevom. Na zimu si však nevedeli zvyknúť ani dlhé roky po tom. "Kúpil som si najhrubší kabát, aký sa tu dal zohnať. Aj tak mi však bola stále veľká zima. Keď sme šli na električku, nečakali sme na zastávke, ale v neďalekom obchode, z ktorého sme pri jej príchode vybehli."

Zmien, na ktoré si museli zvyknúť, však bolo samozrejme viac. "Problémom bola napríklad aj strava. Nikomu z nás nechutili miestne jedlá, nevedeli sme si zvyknúť ani na jednoduchú vec ako zemiaky. Variť sme pritom nevedeli, všetci boli zvyknutí na to, že im doma varila mama." Veľkú odlišnosť pociťovali aj v kultúre. Napriek tomu si myslí, že ak človek chce, na všetko sa dá zvyknúť. "Človek je človek, bez ohľadu na to odkiaľ pochádza. Základné pravidlá ako nezabiješ, neublížiš či neokradneš, platia rovnako v Jemene ako na Slovensku."

Po ukončení jazykového kurzu začal Farooq študovať na Stavebnej fakulte Technickej univerzity. Zámer pustiť sa do medicíny mu kvôli rôznym okolnostiam nevyšiel. Počas samotného štúdia na vysokej škole bol najväčší problém jazyk. Kurz, ktorý Farooq absolvoval v Michalovciach, ho totiž naučil iba základné frázy, gramatiku či slovnú zásobu nie. "Mali sme to veľmi ťažké. Keď sme študovali z kníh, slová sme si najprv so slovníkom prekladali do angličtiny a rovnakým spôsobom z angličtiny do arabčiny." Najhoršie to bolo s prednáškami. Keďže profesorom nerozumeli, nestíhali si písať žiadne poznámky. "Väčšina spolužiakov si značila skratky, ktorým som samozrejme nerozumel. Preto som si musel stále požičiavať poznámky dievčat, ktoré písali krasopisom." Práve vďaka nim sa cudzincom pokračovať v štúdiu darilo. "Poviem pravdu, nikdy som si nemyslel, že štúdium zvládnem. Po piatich rokoch som to však dokázal."

Ako čerstvý inžinier si dal potvrdiť diplom na príslušných miestach a opustil krajinu. "Museli sme tak spraviť všetci. Do mesiaca sme sa museli vrátiť do Jemenu, inak by nás vyhostila cudzinecká polícia." Keď sa vrátil späť do rodnej krajiny, Farooq nerobil nič špeciálne. Jeho otec vlastnil obchod, pomáhal mu teda s obchodnou činnosťou. "Otec mi dával peniaze. Nemusel som robiť žiadnu ťažkú prácu, len som sa túlal hore-dole."

Situácia sa začala meniť v rokoch, keď sa chystal pád komunizmu. Ten bol v Jemene zhruba v rovnakom čase ako v Československu. Ľudia zo Severného Jemenu sa spojili so zvyškom územia a vznikla demokracia. Boli to krušné časy. "Po prevrate a príchode demokracie mal každý veľké očakávania. Ekonomicky je však na tom Jemen zle, ľudia nemajú prácu, žiadne istoty. Trocha sa obávame ďalšej občianskej vojny. Severný Jemen by sa chcel osamostatniť a komunizmus má veľa priaznivcov." Práve kvôli neistej situácii sa Farooq v roku 1987 rozhodol vrátiť na Slovensko. "Mamka už nežila, no otec mojím rozhodnutím nebol príliš nadšený. Chcel mi zdvojnásobiť plat v obchode, len aby som ostal. Napokon sa však s mojím rozhodnutím zmieril."

Počas doktorandského štúdia sa Farooq cez kamarátov spoznal s Košičankou Zdenou. Zaľúbil sa do nej a zhruba o rok sa im narodil najstarší syn Kamil. Nasledoval sobáš. "Manželkini rodičia sa ku mne správali slušne. Spočiatku sa však trocha báli, že im vezmem dcéru aj deti do Jemenu a už sa s nimi nevrátim. Postupne ma však prijali do rodiny, akurát si robili srandu z toho, odkiaľ som, že som z púšte a vozím sa na ťavách."

Z dodnes trvajúceho spokojného manželstva vzišli traja ďalší synovia. Dnes už 21-ročný Radovan, 15-ročný René 6-ročný Damián. Žijú s rodičmi v Košiciach. Odkedy sem Farooq v roku 1987 prišiel, do Jemenu sa vrátiť neplánoval. "Otec zomrel pri nehode. Žijú tam ešte moji bratia. Podnikajú, majú sa dobre. Ja som však spokojný tu. Tam by som sa bál, nemal istotu. V poslednom čase sa tam množia bombové útoky, obávame sa ďalšej občianskej vojny. Možno by som tam dopadol horšie ako tu."

Život v Košiciach si Farooq pochvaľuje. Miestni ho prijali za svojho, v ťažkých časoch mu pomohli. Stretol sa však aj s menej vrúcnymi reakciami, dokonca aj rasistickými útokmi. "Stalo sa, že po mne pokrikovali, dokonca ma aj napadli. Beriem to však s nadhľadom. Boli to decká, ktoré ani nevedeli, čo robia. Sú to hlúpi ľudia. Neuvedomujú si, že násilím sa nič nevyrieši. Keby som sa bránil, môžem im ublížiť aj ja, no k ničomu by to neviedlo. Násilie plodí len násilie. Zažil som to v Jemene. Kamaráti bojovali proti štátu. Presviedčal som ich, že to nemá význam. Neposlúchli ma a o necelú hodinu som stál nad ich mŕtvymi telami..."

Keď na Slovensku začal Farooq žiť, plánoval pracovať v odbore, ktorý vyštudoval. "Chýbala mi však prax. Nikto ma bez nej nechcel zamestnať a keďže som už mal rodinu, potreboval som zarábať." Pustil sa tak do podnikania, pomáhal známemu s obchodom na trhovisku Blšák. "Boli aj dobré časy. Mal som dosť peňazí, no doplatil som na svoj dobrácky charakter. Nechal som sa podviesť a prišiel som takmer o všetky peniaze." V podnikaní však pokračuje dodnes. "V súčasnosti sa snažím využívať dobré kontakty s arabským svetom a Afrikou. Ide o sprostredkovanie obchodov."

Do budúcnosti plánuje zarobiť nejaké peniaze, zabezpečiť rodinu. "Už je to iné ako kedysi. Nemôžem myslieť na seba. Ja mám svoje odžité, na rade sú deti. Chcem ich zabezpečiť, aby nemuseli začínať z ničoho. Nemôžem stáť a mrznúť na Blšáku donekonečna." So súrodencami v Jemene je stále v kontakte. "Zaujímajú sa o mňa, poznajú aj manželku. Hoci sa im spočiatku nepáčilo, že si beriem dievča, ktoré nie je naše, keď ju spoznali, nenamietali. Koniec koncov aj jeden z bratov si vzal za ženu Rumunku." To, že je moslim, mu v Košiciach nerobí problémy. Modlí sa kedy chce, zvyky dodržiava bez akýchkoľvek obmedzení. Neprekážalo to ani jeho manželke - katolíčke. "Deti sú vychovávané ako katolíci. Nevadí im to, nechávam im možnosť slobodnej voľby."

Hoci je Farooq plnohodnotným slovenským občanom, za svoj domov bude stále považovať Jemen. "Samozrejme, že sa mi niekedy zacnie," priznáva. Odkedy som sa nasťahoval do Košíc, doma som nebol. Iba jeden z bratov ma raz navštívil. Je tam neistá situácia, žiť sa tam teda určite nechcem vrátiť. Keď Boh dá a zarobím peniaze, kúpim si vilu pri našom krásnom mori a budem tam s rodinou chodievať na výlety," uzavrel pekným želaním.