Cestou na stretnutie sa „s prehľadom" zastavím v obchode alebo na pošte. Potom stačí nešťastná červená a už posielam esemesku: „Meškám 10 minút..." Prezradím, že ju mám v telefóne ako šablónu. To aby som sa nezdržiavala. I podobne nezmýšľajúci okruh mojich známych si nakoniec na takéto voľnejšie chápanie časového rámca akosi zvykol.
Uznávam, že v superpresnom Nemecku by som asi neprežila. Skvele som však zapadla do írskeho prostredia, kde sa so sklzom ráta. Veď čo narobíte, keď je v meste stále zápcha. Čudné sa mi zase zdalo, keď si akýsi Mohamed dohadoval seriózny termín na „niekedy poobede". Tak iný kraj...
U nás oceňujem zvyčajnú toleranciu akademických desať či pätnásť minút, ktorú, samozrejme, tiež praktizujem. Minule mi však praskli nervy, keď istá známa meškala hodinu a pol, čo už nebola ani štátnická hodina! Pribehla so zúfalým: „Nemám na nič čas." Neskôr vysvitlo, že pozerala životne dôležitý seriál.
Alebo opačný extrém. Mala som priateľa, ktorý všade chodil skôr. Vraj pre istotu. Tiež vždy hundral, že nemá čas, a aké by to bolo skvelé, keby mal deň 25 hodín. Avšak potom by istotne potreboval 26.
A záver? Plynutie času je hádam jediná skutočnosť, ktorú naozaj nikto neovplyvní. Čas sa nedá oklamať. Dá sa len viac či menej účelne využiť alebo premrhať. Veď všetci ho máme každý deň rovnako veľa. Mimochodom, práve ste rozjímaním o čase strávili zhruba 3 minúty. Tik-tak...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári