Čo na tom, že on je napríklad z Kuvajtu a ona Slovenka? Košičanka Silvia o láske bez hraníc vie svoje. Pred desiatimi rokmi si jej srdce vybralo muža z Blízkeho východu.

„Volám sa Silvia Shamsaldeen, rodená Mirgusová a moje moslimské meno je Aziza. Pomenoval ma tak môj manžel po svoje starej mame. Bol jej maznáčikom," predstavuje sa Silvia. "Ja pochádzam z Košíc. Pred jedenástimi rokmi som tu chodila na hotelovú akadémiu. Vždy som verila v Boha, a preto som sa často stretávala s veriacimi, konkrétnejšie z Cirkvi Kristovej. Sú to úžasní ľudia, od ktorých som sa naučila množstvo vecí, ako napr. ako lásku každému rozdávať, pozerať sa na život z pohľadu viery v Boha a množstvo iných. Rok pred maturitou som na leto odišla do Švajčiarska precvičiť si nemčinu, keďže okrem angličtiny som maturovala aj z nemčiny a moje znalosti boli len na školskej úrovni."

Vo Švajčiarsku sa Silvia zoznámila aj s rodinou z Kosova. Boli moslimovia, aj keď nepraktizovali islam tak, ako to náboženstvo učí. Toto však vtedy ešte nevedela, no samotné učenie islamu ju zaujalo. No nielen to. „Pár dní po mojich 19. narodeninách som konvertovala na islam. Bolo to v roku 1999. V tom čase som bola cez zimné prázdniny opäť vo Švajčiarsku. Neplánovala som konvertovať. Jednoducho som sa zobudila a stalo sa. Pocítila som to. V živote sa stávajú veci, ktoré nedokážeme vysvetliť, a tento pocit je jeden z nich."

Prešlo už skoro 11 rokov, čo Silvia konvertovala. Tradičné moslimské oblečenie a šatku však nenosila hneď od začiatku. „Vtedy som ešte nepoznala hodnotu šatky v islame. Myslela som si, že je to len tradícia istých krajín. Šatka je v islame povinná, ale nesmie byť nanútená. Je to záležitosť, ktorá má vyjsť zo srdca samotnej ženy. Tak ako ju k tomu nesmie nikto prinútiť, takisto nikto nemá právo ju prinútiť prestať nosiť šatku. Pár mesiacov po Slovenkinom konvertovaní bola v Košiciach výstava, týkajúca sa islamu a arabskej kultúry, ktorú organizovala Islamská nadácia na Slovensku a zahraniční študenti. Tam som sa zoznámila aj s ďalšími moslimami a moslimkami. Dovtedy som na Slovensku nepoznala žiadnu moslimku. Dva týždne na to sa konala ďalšia výstava, ale tentoraz v Bratislave. Rozhodla som sa, že si na tých pár dní vyskúšam, aké je to nosiť šatku. Neplánovane som sa vrátila do Košíc so šatkou, rovno aj domov, a na druhý deň aj do práce."

Pre rodičov i kolegov to musel byť šok. Ako to prijali? „Rodičia to prijali tak, že je to moje rozhodnutie, a keď sa takto cítim byť šťastná, tak sú radi aj oni. Keď ma mama uvidela v šatke, tak mi povedala, že to očakávala, keďže vedela, že smerujem k islamu. V práci sa každý pozeral, odvážnejší sa vypytovali. Aj na 'koberčeku' u riaditeľa som bola. Najprv sa zľakol, že mám rakovinu. Pravdu prijal tak, ako to prijal. Nerobil mi prieky ani nátlaky. Za to som mu dodnes vďačná."

Manžel z Kuvajtu

Zo Silvie sa teda stala moslimka. To však nie je koniec jej príbehu. Do jej života vstúpil muž. Nie však Slovák, ale Kuvajťan. „Prvýkrát sme sa s Azizom stretli náhodou v centre Košíc. Študoval tu zubnú medicínu. Nerozprávali sme sa dlhšie ako päť minút, lebo som sa niekam ponáhľala. Ale skôr sme si padli do uší než do očí," smeje sa. "Deň predtým, ako sme sa náhodne stretli v meste, som bola u svojej známej. Aziz bol známy jej manžela, ktorému zazvonil telefón. Vyšlo to tak, že ja som zdvihla jeho mobil. Volal mu Aziz, môj budúci manžel. Takto sme si teda padli do uší," smeje sa.

Príbeh lásky, ktorý sa začal písať v Košiciach, dopĺňa jedna pamätná autobusová zastávka. Síce má dnes už novú podobu, ale symbolická pre nich dvoch ostala určite. „V ten deň som bola na návšteve u známej, ktorej sa narodilo bábätko," spomína Silvia. „S Azizom sme si neustále vypisovali. Bolo to na tretí deň po príhode s mobilom. Keď som odchádzala z náštevy, vonku už bola krásna tma. Aziz býval blízko, preto sa rozhodol, že ma vyprevadí na autobus. Sedeli sme pod prístreškom na zastávke 'Ružová', smerom z mesta na KVP. Rozprávali sme sa a rozprávali, autobusy odchádzali jeden za druhým. Zrazu mi povedal, že sa ma chce niečo opýtať. Neviem prečo, ale hneď som vycítila, čo asi chce. Trvalo to asi hodinu, kým to zo seba dostal... Požiadal ma o ruku. Odpoveď som mu dala až o pár dní neskôr, keď ma pozval do reštaurácie Slávia na Hlavnej. Poznali sme sa vtedy presne tri dni."

Je stále bežnejšie, že slovenská dievčina príde domov a rodičom predstaví vyvoleného Angličana, Američana či Čecha. Avšak priviesť moslima do krajiny, kde kniha "Bez dcéry neodídem" vyšla niekoľkokrát vo veľkých nákladoch, musí byť odvaha. Ako ho teda prijali Silviini rodičia? „Na prvú návštevu k nám domov prišiel aj so svojím kamarátom, vďaka ktorého mobilu sme sa dali dokopy. Mamina ho spovedala vyše štyroch hodín. Poriadne ho zmorila, ale ako správny rodič sa spýtala na všetko potrebné. Tatino to celé sledoval. Aziz mi nakoniec so strachom povedal, že si myslí, že ho moji rodičia nebudú akceptovať. Ja som sa len usmiala a povedala mu, že uvidí, že opak je pravdou. Rodičia ho prijali a doteraz s ním majú veľmi dobrý vzťah."

Aisha a Abdullah

Nasledovala svadba. Islamský obrad mali v Košiciach. „O pár mesiacov na to sme odišli do Kuvajtu a zobrali sa na úrade. Nechceli sme si vyberať termíny, veď z islamského hľadiska sme už boli manželia. V ten deň, keď sme si boli zaniesť papiere na Ministerstvo spravodlivosti v Kuvajte ohľadne sobáša, odsúhlasili nám všetky papiere na počkanie. O dve hodiny na to nás aj oddali. Svedkov sme mali dvoch. Jeden bol manželov bratranec, ktorý nám pomáhal v ten deň s papierovačkami, druhý bol náhodný okoloidúci."

Kuvajťania majú veľké svadby. Rodiny sú totiž veľmi veľké. Rodina Silviinho manžela je druhou najväčšou v Kuvajte. Nepoznajú sa všetci, keďže je to už veľmi rozvetvené. Vzdialenú rodinu je možné spoznať podľa ich spoločného priezviska. Tým, že Arabi majú viacero mien, ktoré sa skladajú z ich krstného mena, nasleduje za ním meno otca, starého otca, prastarého otca, atď. podľa toho vedia, kto ku komu patrí. „Svadby sú veľké a sú rozdelené na ženskú a mužskú časť. Konajú v svadobných halách, ale aj v hoteloch. Na svadbe je okolo päťsto žien a približne toľko mužov. Ženy sú tu odhalené, v nádherných šatách. Niečo ako preteky, kto ich má krajšie. Vrátane nevesty, každá je tu princeznou. Okolo desiatej večer prichádza ženích s rodičmi a s rodičmi a súrodencami nevesty. Okrem nevesty sa ženy zahalia. Ženích s nevestou sa fotia, vymieňajú si obrúčky a ženích ovešia nevestu zlatom, ktoré patrí k jej venu. Veno, ktoré dáva ženích neveste, je v islame povinné. Nemusí byť to nič drahé, všetko závisí od situácie ženícha."

V Kuvajte dostávajú nevesty hotovosť, ktorej výšku si určia samy (od cca 4000 eur vyššie) a k tomu dostáva aj zlato (sada, ktorá obsahuje prsteň, náušnice, náhrdelník v hodnote minimálne 1 000 eur). "Svadobné hostiny v Kuvajte hradí ženích. Po tejto ceremónii berie ženích nevestu do reštaurácie, kde sa sami dvaja navečerajú a na pár dní majú prenajatú luxusnú izbu v jednom z päťhviezdičkových hotelov. Po odchode novomanželov zo svadobnej siene sa svadobčania ďalej zabávajú, tancujú a naberajú si jedlo zo švédskych stolov."

Prvé dni a mesiace v cudzej krajine i kultúre museli byť pre Slovenku ťažké. „Manželova rodina ma prijala takú, aká som. Samozrejme, že sme prešli kultúrnymi šokmi, ale vďakabohu to máme za sebou a fungujeme medzi sebou všetci úžasne. Tak ako som sa ja snažila pochopiť ich kultúru, takisto sa snažila aj manželova rodina pochopiť moju. Svokra často nahrádzala aj v istom zmysle moju mamu. Odišla som tam veľmi mladá, aj keď som tam mala manžela, zrazu som sa cítila sama, chýbala mi rodina. Tým, že ma Azizova rodina prijala, zvykala som si na Kuvajt a ľudí oveľa ľahšie. So svokrou máme pekný vzťah. Hocičo ma trápilo, vždy som išla za ňou."

Samozrejme, obaja manželia nežili len prácou. Do ich rodiny pribudli dve deti a nasledovalo sťahovanie. Počas prvého tehotenstva sa presťahovali na Slovensko, keďže Silviin manžel si tu chcel urobiť atestáciu. Tu sa narodila Aisha a neskôr aj Abdullah. Potom sa vrátili do Kuvajtu a po roku sa presťahovali do Anglicka, kde žijú dodnes. Aisha je momentálne prváčka a Aboodi (arabská zdrobnenina jeho mena) chodí do škôlky.

Všeobecný názor o spolužití moslimskej ženy a moslimského muža je taký, že žena je jeho majetkom, teda ju môže mlátiť, prípade ona nemôže prehovoriť, kým jej to on nedovolí. Okrem toho, že nemôže pracovať, musí byť len ženou v domácnosti. Je to pravda? „Momentálne študujem na univerzite v Anglicku. No už aj v Kuvajte som pracovala. Počas toho obdobia som chodila na kurzy arabčiny na kuvajtskú univerzitu a nakoniec som tam začala aj pracovať na vtedy ešte slovenskom konzuláte. Aj svokra pracovala ako riaditeľka v škôlke. Teraz je na dôchodku. Aj manželova sestra pracuje, chcem tým povedať, že ženy môžu pracovať, no prvoradé je zvládať domácnosť. Určite každá žena uzná, že chodiť do práce a starať sa aj o domácnosť nie je jednoduché." Podľa islamu zárobok ženy zostáva pre ňu. Muž je zodpovedný za finančné zabezpečenie rodiny a nemôže ženu nútiť k tomu, aby prispievala zo svojho na domácnosť. Je to jej osobné rozhodnutie, či prispeje, alebo nie.

„Spomenula som manželovi otázku: 'ona nemôže prehovoriť, kým jej on nedovolí'. Zasmial sa a povedal, že ja rozprávam viac než on. No čo už, som ukecaná," smeje sa Silvia. „Všeobecný pohľad cudzincov na Slovákov je taký, že muži sa len opíjajú a doma týrajú manželky a deti. Znamená to, že takí sú všetci Slováci? Znamená to, že sa cudzinci majú pozerať na každú slovenskú ženu ako na chudinku? V každej krajine či rodine sa nájdu rôzni jedinci. Nemyslím, že je správne to hádzať na celok ako taký."

Silvia je so svojím životom spokojná. „Som šťastná. Nech už život prináša hocijaké prekážky, som vďačná Bohu za takého manžela, akého mám a aj za naše detičky. Moja rodina mi chýba, ale po rokoch si človek na diaľku zvykne. V súčasnosti existuje množstvo spôsobov, ako sa s blízkymi skontaktovať okamžite. Zaneprázdnenosť deťmi, manželom, školou a rôznymi inými vecami mi nedovolí priveľa rozmýšľať a zbytočne sa deptať. Tento spôsob života som si sama zvolila a som s ním aj spokojná," dodáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári