zabudnutý nástroj. Tak to bolo aj v prípade Košičana Erika Tirdu, ktorý vďaka svojej hre na cimbal dostal prívlastok geniálne dieťa. Má iba desať rokov, no sily si už bravúrne zmeral s asi najznámejším slovenským cimbalistom Ernestom Šarközym.
Erik Tirda je žiak základnej školy, chodí do 4. triedy. Okrem toho navštevuje aj ZUŠ-ku, kde sa tretí rok učí hrať na cimbal. Niekomu sa to môže zdať málo, no Erik napriek tomu, že hrá tak krátko, svojou hrou tromfne nielen rovesníkov či starších žiakov, ale často aj svoju učiteľku.
„Na cimbal hrám asi tri roky," hovorí útly skromný chlapec. „Nikdy predtým som nehral na žiadny iný nástroj. Rovno ma chytil cimbal. Vybral som si ho preto, lebo sa mi ako nástroj veľmi páči, páči sa mi jeho zvuk, to ako sa na ňom hrá. Páči sa mi aj pedál, ktorý má, lebo vyzerá ako ten v aute."
K cimbalu sa Erik pred troma rokmi dostal trochu kurióznym spôsobom. V dnešnej dobe je jasné, že mnoho „starých" vecí dnešné deti nikdy nevideli na vlastné oči. Mnohé mestské deti napríklad nikdy nevideli živú kravu či ovce. Podobne je to aj so starými hudobnými nástrojmi. Erik videl prvý raz cimbal na vlastné oči na Hlavnej ulici, keď na ňom hral kamarát jeho otca. „Strašne sa mi páčil a otec sa ma opýtal, či chcem na ňom hrať. Ja som hneď povedal, že áno. Myslel som to vážne."
A čo na to jeho rodičia? „Boli trošku prekvapení," priznáva. Erikov otec Tibor Tirda však dodáva, že svojho syna niekoľko rokov akoby pomaličky k cimbalu viedol. „Už asi od jeho piatich rokov som často doma o cimbale rozprával. Mne sa ten nástroj veľmi páči, hoci ja na ňom hrať neviem. Preto mám teraz veľkú radosť, že Erik to vie a môže mi vyhrávať," smeje sa.
Hra na cimbal sa Erikovi páčila aj preto, že na tento hudobný nástroj hrá aj jeho veľký idol Ernest Šarközy zo skupiny Cigánski diabli. „Začal som ich počúvať ešte pred tým, než som cimbal a hru na ňom videl na vlastné oči. Počúvali sme to s otcom. Teda aj kvôli Ernestovi som chcel vedieť na cimbal hrať."
Po príhode, keď Erik videl hrať v meste otcovho kamaráta, učiteľa z inej umeleckej školy, tak ho to chytilo, že chcel mať vlastný cimbal. Zohnať ho však vôbec nebolo jednoduché. „Erik doma rozprával stále len o tom, aby som mu ho zohnal, no to bol dosť veľký problém. V okolí 250 kilometrov od Košíc nebol žiadny, a ak aj, tak strašne drahý. Tak za 80 až 90-tisíc korún. Nakoniec sme ho asi po mesiaci za 27 tisíc korún zohnali až od Dunajskej Stredy, z Veľkého Medera. Keď sme cimbal doviezli domov, bol v dezolátnom stave. Čo sa týka hlavy aj ladenia potreboval opravu. Tá stála asi nejakých 37-tisíc korún. Cimbal teda prešiel kompletnou generálkou."
Erik však nečakal, kým bude cimbal úplne hotový. Naučil sa na ňom hrať, ešte kým nebol v stave, v akom je dnes. Prvý polrok sa teda učil ešte na nie dokonalom nástroji. „Cimbal vydrží aj 20 rokov. Čím viac však na ňom bude hrať, tým lepší bude mať zvuk. Teraz je ešte surový, keďže je asi rok a pol po generálke," hovorí Erikov otec.
Hral za týždeň
Hrať na cimbal nie je podľa Erika vôbec ťažké. „Kým som niečo prvé súvisle zahral, trvalo mi to asi týždeň. Teraz chodím na hodiny tri dni v týždni. Niekedy som tam do tretej alebo do štvrtej a vo štvrtok do šiestej."
Erikov otec spomína, že mu to od začiatku išlo „od ruky". Začal jednoduchými skladbami ako "Kohútik jarabí" a potom to už išlo. Postupne prišli zložitejšie a ťažšie skladby. „Talent určite má, no bol by mu možno nanič, keby necvičil. A on cvičí ozaj poctivo, aj keď nemusí. Cez víkend hrá viac, lebo má na to čas. Mama varí obed a on si tu vyhráva. Dve, tri hodiny hrá, potom ide na chvíľu s kamarátmi von. Vráti sa, napíše si domáce úlohy, ktoré má zo základnej školy, lebo aj to je potrebné. Takto to chodí každý deň, týždeň čo týždeň."
Pre chlapca v Erikovom veku to musí byť ťažké chodiť na hodiny cimbalu, kým jeho kamaráti hrajú vonku futbal. Napriek tomu, že tento nástroj ho veľmi baví. „Trošku mi to chýba." priznáva. "Cimbal mi to však vynahrádza, lebo stále ma to baví rovnako. Občas trochu viac, niekedy trochu menej. Ale nikdy mi nenapadlo skončiť s tým."
Počas troch rokov sa Erik nielen učil, ale zúčastňoval sa mnohých koncertov a súťaží. „Už keď sme ho videli na prvom koncerte, boli sme veľmi hrdí," spomína jeho otec. „Omnoho viac, keď začal vyhrávať školské súťaže. Vyhral každú, ktorej sa zúčastnil. Dokonca aj nad staršími žiakmi, ktorí hrajú dlhšie. Boli slabší ako on. Prvú súťaž vyhral už po polroku učenia na cimbal."
Je jasné, že nie každé dieťa sa také niečo naučí za týždeň. Zaujíma nás teda, či má Erik nejakých predkov, po ktorých mohol toto nadanie zdediť. „Neviem," hovorí. „Možno sme mali niekoho v rodine, ale ja o tom neviem." Erikov otec si spomína, že mali, no to je už niekoľko generácií. Gény sú však občas nevyspytateľné. „Možno aj to spôsobilo, že to Erik bral od začiatku veľmi vážne. Poctivo hral denne aj niekoľko hodín. Dodnes. To, že ja som veľmi chcel, aby hral, by nebolo nič platné, keby on sám nechcel. Dieťa sa nedá donútiť. Keď raz nechce, tak nechce."
Modré z neba
Malého cimbalistu Erika Tirdu už poznajú nielen Košičania. A to vďaka relácii Televízie Markíza Modré z neba. Prekvapenie v podobe stretnutia s jeho idolom Ernestom Šarközym mu pripravila mama Jana. „Napadlo mi to preto, že Erik si stále na internete pozeral Ernestove pesničky, jeho albumy a to, ako hrá. Raz som si k tomu sadla a napísala do tej relácie. Netušila som, či to prejde, iba som to skúsila. Trvalo necelý mesiac, kým sa ozvali." Tajiť to pred Erikom bolo ozaj ťažké. Jeho mama priznáva, že to často mala to prekvapenie na jazyku.
O maminom pláne teda Erik nemal ani tušenia: „Nevedel som vôbec nič, až kým sa Vilo neobjavil v našej triede. Najprv sa rozprával s viacerými spolužiakmi a potom povedal, že prišiel po mňa. Bol to pre mňa šok. Aj trému som trochu mal. Keď sme odišli, vôbec som nevedel, prečo vybral mňa a ani kam ideme. Myslel som si, že to vybavili asi mamka alebo ocko, ale že sa to bude týkať Cigánskych diablov, to by mi nenapadlo."
Erika vzal Vilo najprv do jeho ZUŠ, kde ho ešte troška „potrápil" a hneď mu nepovedal, prečo a ani z čej iniciatívy je tu. Nechal Erika hrať a „vyspovedal" jeho učiteľku, ktorá priznala Erikove nesporné kvality.
Zo školy mali Erik s Vilom namierené domov. Ako tak šli popod okná domu, v ktorom Erik býval, otvoreným oknom sa von niesli tóny, ktoré „niekto" vyludzoval na cimbale. Erik hneď vedel, že ten „niekto" hrá na jeho cimbale. Ako však priznáva, že to bude sám cimbalový majster z Cigánskych diablov Ernest Šarközy, by mu ani vo sne nenapadlo.
„To bol ešte väčší šok a aj trému som dostal, keď som ho potom zbadal a mal si s ním zahrať," hovorí Erik. Avšak tí, ktorí videli Erikovo „sólo" pre Ernesta, sa určite zhodnú v tom, že ak aj mal veľkú trému, vôbec ju na sebe nedal poznať. Jednoducho si sadol a začal hrať. To, čo však nasledovalo, si Erik možno nevedel predstaviť ani v najbláznivejších snoch. Štáb Modrého z neba vybavil „koncert" Cigánskych diablov v rómskej osade pri Letanovskom mlyne. Cigánski diabli sú profesionáli, a preto ani náznakom nedali poznať svoje zdesenie a šok zo života týchto ľudí. A čo na to Erik? „Nikdy v živote som naživo niečo také nevidel. Šokovalo ma to. Potom som v tom šoku mal hrať priamo tam s Cigánskymi diablami. Bolo to však celkom príjemné."
Vďaka Ernestovi zažil Erik svojich ďalších „pätnásť minút slávy". Skupina ho totiž pozvala ako hosťa na koncert v Štátnej filharmónii v Košiciach. Zahral si sólo. Počas samotného hrania, či už v rómskej osade pri Letanovskom mlyne, alebo v štúdiu Modrého z neba, vyzeral Erik akoby sa nič zvláštne nedialo. Bolo na ňom vidieť veľkú skromnosť a absolútne žiadnu trému. On sám však však priznáva, že ju mal. Avšak iba malú. Zaujíma nás teda, čo by muselo prísť, aby sa tá tréma zväčšila. „Asi stočlenný orchester a ja by som mal hrať sólo," hovorí so smiechom.
Po skončení Modrého z neba začali Erika zastavovať aj neznámi ľudia na ulici, viac s ním hovoria susedia, dokonca si ho viac všímajú aj dievčatá, na ktoré má ešte Erik času dosť. „Stáva sa mi, či už tu pri našom dome alebo niekde v meste, že ma spoznávajú deti alebo dospelí. Povedia mi, že ma videli v televíznej relácii a že sa im páčilo, ako som hral. Tiež mi to hovoria susedia."
Chce sa tým živiť
Erik je dieťa ako každé iné. Okrem cimbalu sa venuje aj kamarátom, či pozerá televíziu. Žiadnu inú väčšiu záľubu, ktorá by sa vyrovnala cimbalu, zatiaľ nemá. „Nechodím ani na záujmové krúžky. Nestíhal by som to. Takmer všetok voľný čas totiž venujem cimbalu."
A hoci je to nástroj dosť hlučný, susedia sa nesťažujú. A Erikovi rodičia ho počúvajú veľmi radi. Dokonca aj jeho malý braček Filip pri tejto hudbe zaspáva. Jeho veľký brat mu totiž hrá uspávanky. „Aj suseda zdola mala malé bábätko. Povedala nám, že jej iba vtedy zaspí, keď Erik hrá na cimbal."
Hoci Erik dovŕši o mesiac len 11 rokov, už teraz má jasné plány, čo bude robiť v budúcnosti. „Chcem byť hudobníkom a rád by som sa tým živil. A budem robiť všetko preto, aby som sa stal profesionálnym cimbalistom a mal svoju skupinu ako Ernest. Veľmi by som chcel hrať po celom svete."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
