Košický rodák popri tom bojuje s neposlušnou platničkou a keď ju skrotí, chystá sa ešte pár rôčkov posmečovať. Veď by bola škoda už končiť, keď ešte neoslavoval ani tridsiatku.

"Mám vyskočenú platničku. Pôvodne som mal putovať pod skalpel, ale ponúkol sa mi košický fyzioterapeut Vladimír Ščerbanovský, že by sa na to pozrel. Skúšame to dať dokopy masážami a cvičeniami, aby som sa operácii vyhol. Vyšiel mi v ústrety, napráva ma," vysvetľuje Jozef Bučák. Chýry o konci kariéry teda nie sú pravdivé, lebo verí, že sa možno ešte v tejto sezóne vráti pod koše. "V prípade operácie by som bol mimo nejakých päť mesiacov. Takto, ak všetko dobre pôjde, by som od januára mohol začať. Stihol by som teda ešte prestupový termín, ak by niekto o moje služby prejavil záujem. Všetko však závisí od stavu môjho chrbta."

Patálie sa začali minulú sezónu, keď ho pobolievalo stehno. Najprv si teda myslel, že má ničo s nohou. Až keď to už bolo neúnosné a pridali sa bolesti chrbta, šiel k lekárovi. Röntgen neukázal nič, tak nasledovala magnetická rezonancia, kde sa zistila vyskočená platnička. To však už bol koniec sezóny, ktorú teda ešte, aj keď so sebazaprením, dohral. Do tej tohtoročnej však už nenaskočil. Pauzuje. "Aspoň sa môžem venovať dcérke. Je super byť každý deň s malou. Manželka Slávka hráva v Ružomberku, takže väčšinu dňa ju mám na starosti ja. Je toho síce niekedy veľa, ale užívam si to." Okusuje tak vlastne starosti a radosti žien na materskej dovolenke. "Áno a nesťažujem si. Keby som bol zdravý, asi by ma tá pauza viac mrzela, ale takto mi to Zuzka vynahradí." Dcérka bude mať vo februári dva roky a Buči už z vlastnej skúsenosti potvrdzuje známu pravdu, že dieťa človeka zmení. "Iste, veď je to taký malý, vlastne veľký zázrak, keď sa narodí dieťa."

Jeho manželkou je Slávka, rodená Frniaková, ďalšia veľmi známa persóna z košického basketbalového prostredia. Momentálne zarezáva v Ružomberku, ale dokopy sa dali počas jej úspešného pôsobenia v Delte. Keďže obaja boli a stále sú v Košiciach veľmi populárni, ich svadba v roku 2008 vzbudila pozornosť. "Basketbalistov sa na našej svadbe zišlo veru dosť. Asi trištvrte roka predtým sme sa už o sobáši bavili, známi to teda vedeli už skôr a priali nám to." Už na prvý pohľad upúta značný výškový rozdiel medzi nimi. On má 207 centimetrov, ona 168. "Nám to nevadí, láska je láska a tá hory prenáša. Rozdiel je skoro päťdesiat centimetrov, ale videl som už aj väčšie. Zaujímavejšie to je, keď je manželka vyššia od manžela."

Slávka teda po pôrode naskočila opäť do basketbalového kolotoča, aj keď ktovie, na ako dlho, lebo manželia neplánujú ostať iba pri jednom potomkovi. Jožko však nevenuje všetok svoj čas iba starostlivosti o dcérku, zároveň sa zaúča i do tajov trénerského remesla. "Tým, že Slávka je v Ružomberku, ponúkli aj mne miesto v štruktúrach tamojšieho klubu. Časom by sme chceli aj druhé bábätko, tak uvidíme, ako sa to vyvinie. Pôsobím pri kadetkách, pri áčku pomáham trénerke Mozgovej a béčko mám sám na starosti." Ako vraví, nikdy si nevedel predstaviť, čo bude robiť po hráčskej kariére, ale nevylučuje, že by sa trénerským smerom mohol uberať. "Keď má človek dobré družstvo, ktorému sa chce robiť a vidieť pokroky, trénerstvo má zmysel. Tieto mladé baby sú celkom šikovné, takže ma to baví."

Ako so špinavou handrou...

Mladá rodinka teda momentálne býva v Ružomberku, ale inak sa usadili v Slávkinej rodnej Žiline. Jozef s košickým basketbalom, ktorý už druhú sezónu prežíva po vypadnutí z extraligy iba v prvej lige, veľký kontakt nateraz nemá. "Sem-tam si pozriem výsledky. Nejako zvlášť ma to však nevzrušuje. Rozprávam sa s bývalými hráčmi, trénermi a skôr nie sú spokojní s tým, ako sa tam robí," vraví muž, ktorý bol svojho času z Košíc prakticky vyhnaný. Napriek všetkému, čo preň v minulosti urobil. Po zmene vedenia klubu, keď na prezidentskú stoličku zasadol Igor Laskovský, síce ešte noví činovníci vyťažili z práce predchádzajúcich ľudí a následne v sezóne 2006/2007 priviedli Sláviu TU k titulu, ale za akú cenu... Z trónu prišiel pád na samé dno, mužský basketbal v meste sa ocitol v troskách, pred finančným krachom a takmer úplne zanikol. Už v spomínanej majstrovskej sezóne to vnútri klubu neklapalo, ale zlaté medaily zakrývali oči.

"Najviac ma mrzí, že ľudia, ktorí to v Košiciach vtedy prebrali, to doviedli tam, kam to doviedli. Rok sme boli na výslní, vyhrali sme titul, rozhadzovali sa peniaze. Potom to však prišlo - po nás potopa. Vôbec sa nepozerali na to, že my Košičania, ktorí sme tam boli, sme na tom pracovali pätnásť rokov, odkedy sme začali hrať basketbal. Vyhrali sme juniorský titul, postúpili z prvej ligy, v ktorej sme postupne smerovali hore - a v momente bolo všetko fuč. Tvrdohlavo sa šlo za titulom, financie sa minuli a dopadlo to tak, ako to dopadlo. Inak asi ani nemohlo, keď sa k basketbalu dostali takí ľudia, ktorí ho nikdy nehrali a nemajú k nemu vzťah, ako Laskovský, či manažér Patarák. My sme niekedy krútili hlavami nad tým, čo sa v klube dialo. Žiaľ, predchádzajúci predstavitelia ich k tomu pustili a potom to už bolo nezadržateľné."

Ako sa Jozef sám vtedy vyjadril, z majstrovského primátu sa spontánne radovať ani nemohol. Bodaj by aj, keď s ním bolo nakladané ako so špinavou handrou. Nečudo, že po "zlatej" sezóne zamieril kade ľahšie a azyl našiel v Spišskej Novej Vsi. Na pripomenutie: Po kontroverznom odvolaní trénera Gacíka bol na post kormidelníka dosadaný Srb Miljkovič, ktorý dovtedy veľmi platného pivota prestal stavať. Na počudovanie fanúšikov i väčšiny odborníkov, veď krátko predtým koketoval i so slovenskou reprezentáciou. "Zranil som sa, mal som dosť vážny výron v členku. Medzitým odvolali Gacíka a prišiel nový tréner. Ten ma tlačil do toho, že musím trénovať, hoci som ešte nebol fit. Začal som skôr, zranenie som si nedoliečil a potom sa to už vlieklo. Keď som sa už pomaly dostával do formy, tréner ma nedával hrať. Neviem, či bol zaujatý, alebo tam boli lepší hráči, to už nech posúdia fanúšikovia."

Logicky, keď sa dostal v Košiciach na druhú koľaj, prejavili záujem iní. "Už počas sezóny kontaktovali mňa i vedenie. Tí ma však pustiť nechceli. Potom, že aj áno, ale za obrovské odstupné, ktoré záujemcovia neboli ochotní vyplatiť. Respektíve, vyplatili by ho, ale s tým, že potom by som u nich hral zadarmo. Samozrejme, s tým som nesúhlasil. Až keď sa už uzavrel prestupový termín, mi z klubu oznámili, že ma v Košiciach nechcú. Najprv ma vyhadzovali, potom sa to zmenilo, že ostávam, ale strhnú mi päťdesiat percent z platu. Robili všelijaké machinácie, s tým som sa nestretol nikdy. Neveril som, že by to Košičania mohli urobiť Košičanovi, ktorý nikdy predtým nehral na Slovensku za iný klub. Bol som z toho sklamaný. To bol začiatok konca. Spoluhráčom som už vtedy povedal, že keď sa niečo také začína diať, neveští to nič dobré."

Ako vraví, v Spišskej našiel rodinný klub, kde sa hralo férovými kartami. Bol tam veľmi spokojný, ale tréner Černický ho potom zlákal do Pezinka. To bola výzva, ísť do klubu, ktorý má vždy najvyššie ambície a v slovenskom basketbale je pojmom. Nezdržal sa tam však ani celú sezónu. "Chceli posilniť káder, vzali nejakých hráčov na skúšku a zapáčil sa im litovský pivot. Rozhodli sa preňho, mne vysvetlili, že so mnou nie sú spokojní. Dohodli sme sa teda na ukončení zmluvy. Ja osobne som bol so svojimi výkonmi spokojný tak na 70 - 80 percent. Mohlo to byť aj lepšie, ale predsa len, aklimatizovať sa do nového mužstva nie je pre každého jednoduché, adaptácia záleží od viacerých aspektov. Vrátil som sa preto na Spiš." Uplynulý ročník však už odohral v Žiline. Najmä z rodinných dôvodov. To bola najrozumnejšia voľba. "Presne to zavážilo, aj keď som mal i oveľa zaujímavejšie ponuky. Mali sme však čerstvo narodené bábätko, a tak rodinné zázemie sme uprednostnili pred vyšším zárobkom. Aspoň jednu sezónu sme chceli ostať doma, kým dcérka vyrastie."

Bez extraligy bezcieľna robota

Kde sa uchýli najbližšie, ešte nevie. Najprv sa musí vyriešiť zdravotný stav. Ak sa dá do poriadku, verí, že ponuka si ho nájde. V Košiciach to však zrejme ani v budúcnosti už nebude, pretože zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa Slávia TU mala v dohľadnej dobe vrátiť na extraligovú mapu. Myslí si J. Bučák, že sa tunajší basket ešte vôbec niekedy pozviecha? "Mohol by sa, keby sa vrátili správni ľudia a pracovali by s takou "vervou", ako keď sme postupovali my z prvej ligy. Neviem, akí hráči sú tam teraz, lebo v živote som ich hrať nevidel, ale isté je, že na extraligu treba určitú kvalitu. Samozrejme, treba to aj dobre manažovať. Keď sme postupovali, pod svoje krídla nás zobral Dano Jendrichovský, čo bolo veľmi dôležité. Potiahol nás aj sezónu po postupe, dobre spolupracovali s trénerom Gacíkom. Potom sa pridal sponzorsky pán Miškov, zastrešila to Technická univerzita. Keby to zase vzali takíto ľudia, videl by som reálnejšie, aby sa košický basketbal znova dostal na pozície, na ktorých bol," neláme skúsený borec nad klubom, kde vyrastal, celkom palicu.

"Mládež je tu totiž kvalitná. Podľa výsledkov vidím, že mládežnícke tímy z Košíc si vo svojich súťažiach vedú dobre. Potenciál kvalitných hráčov a trénerov tu teda je. Dalo by sa s tým čosi robiť, ale keď tam nie je výlevka, kde sa to všetko zleje, je to ťažké. Tým by mala byť jednoznačne extraliga. Inak je to podľa mňa bezcieľna robota, lebo keď hráči skončia školy, musia si nájsť zamestnanie, keď ich basketbal neživí. Musia to brať len ako hobby. Iné by to bolo, keby tu bola najvyššia súťaž. Hráči by videli, že niekam smerujú. Tak, ako keď sme boli my mladými chlapcami a chodievali sme sa pozerať na hráčov ako Bule, Penikas, Farkaš a ďalší. Hľadeli sme na nich ako na bohov. Predstavovali sme si, že v tej hale raz budeme hrať aj my a niektorým sa nám to aj podarilo. My sme tomu však podriadili všetko a boli tam aj vypracované dobré podmienky."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári