Nerežem prudko zákruty a žiaden šofér si na mňa nemôže zanadávať, že som ohrozila jeho bezpečnosť. Ručička tachometra sa v rámci mesta vyšplhá maximálne na 60, jedine tam, kde je to povolené, vystúpi na 70. Skrátka, nie som typický košický cestný pirát.
Jediný môj nadobudnutý zlozvyk je, že ak mám pocit krivdy, spôsobený nedbanlivým správaním sa vodičov, začnem po ňom vrieskať. V zatvorenom aute a hlasnou hudbou. Ešte som si nezvykla, že postačí tresnúť po volante a ozve sa trúbenie. Takto môže ten nespratný vodič vidieť len osobu nepríčetne sa tváriacu, výrazne otvárajúcu ústa.
Napriek týmto pozitívnym šoférskym vlastnostiam sa neviem zbaviť pocitu, že spolujazdci nezdieľajú podobný názor. Tak napríklad, mama vždy zviera úchytku na dverách tak intenzívne, až jej zbelie ruka. Ešte šťastie, že jej nevidno do tváre, inak by som v jej očiach zbadala smrteľnú paniku. Otec sa zase nevie zbaviť zlozvyku brzdiť namiesto mňa. Je to dosť viditeľné, trhá nohou, tlačí ju na podlahu a čudujem sa, že sa na tom mieste ešte nezodral koberček.
Úplne najhoršie je šoférovanie s jednou osobou. Tá má taký pocit strachu, že ak brzdím a ona si myslí, že je už neskoro, urobí rukou pohyb smerom dopredu, chytí sa palubovky, akoby sa tak mala chrániť pred nárazom, a s priškrteným hlasom, ale naliehavo, povie: "Pozor. Pomaly. Pomaly." Nebudem prezrádzať identitu tohto človeka, ale je isté, že do auta na miesto vodiča s ňou už pre istotu nesadám.
Jedna vec mi stále vŕta v hlave, pretože kazí imidž žien - šoférok. Odkiaľ sa vzal ten mýtus, že nevieme šoférovať?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
