tá, ale predovšetkým navzájom jeden o druhého.
Minarčíkovci boli obyčajnou šťastnou rodinkou bývajúcou v dedinke niekoľko kilometrov od Košíc. Pred piatimi rokmi však rakovina pripravila o život mamu štyroch detí. Ostali tak samy s otcom. Neuplynulo ani päť rokov a osud ich pripravil aj o otca. Pre súrodencov to bol obrovský šok.
„Otec bol síce chorý, no nečakali sme to. Deň predtým, keď ho brali do nemocnice, ešte normálne s nami srandoval, on bol taký. Ťažko sa mu dýchalo, tak som o druhej v noci volal sanitku. Ešte normálne aj s tými záchranármi, ktorí po neho prišli, srandoval. Povedal som mu: 'Ráno prídem za tebou.' Nemáme auto, tak som o pol deviatej išiel na autobus, o deviatej som bol v nemocnici, no doktor mi povedal, že pred pol hodinou otec zomrel. Strašne ma to zarazilo, nevedel som, čo mám robiť, tak som zavolal krstnej. Ona po mňa prišla, trošku som sa upokojil a išli sme vybavovať veci na pohreb. Potom keď prišli bratia zo školy, sme im to povedali," mrazivo opisuje Štefa, najstarší z rodiny Minárikovcov. „Otec bol pred dvoma rokmi v nemocnici, nedávali mu šancu, no vyzdravel a mal ísť v lete na operáciu, no už ju nestihol, zomrel týždeň pred koncom školského roka."
Keďže Štefan je najstarší, stal sa akoby hlavou rodiny pre bratov Lukáša (17), Paťa (15) a sestru Klaudiu (7). Súrodenci sa po nešťastí zomkli, no vravia, že vždy držali spolu. „Ja nie som hlavou rodiny," hovorí s úsmevom Štefan, ktorý práve oslávil 21. narodeniny. Má však u chlapcov silné slovo, keď chcú ísť na diskotéku, vypýtajú sa od neho. „U nás je to tak, že všetci spolu rozhodujme o všetkom, čo sa robí," tvrdia svorne.
Všetky deti chodia poctivo do školy. Štefan je druhák na Technickej univerzite, Klaudia je druháčka na Základnej škole v Čani, Paťo je prvák na SOU železničnom, Lukáš navštevuje 2. ročník Obchodnej akadémie na Watsonovej ulici. Ráno vstáva ako prvý Lukáš a prvý opúšťa dom. Paťo má aj povinnosti. „Vstanem o šiestej, ešte pred odchodom do školy idem nakŕmiť vonku vtáčiky a sliepky, potom sa najem ja a idem do školy na siedmu. Raňajky si urobí každý sám, desiate urobíme väčšinou už večer." Problém so vstávaním má občas Klaudia, ktorej sa niekedy nechce opustiť posteľ. „Klaudike sa nechce vstávať, zobudí ju Paťo a ide do školičky. Ja mám iný systém ako vysokoškolák, niekedy idem ráno, niekedy poobede, nie je to vždy rovnaké, na rozdiel od mojich súrodencov," hovorí Štefan. Najviac sa učí Lukáš, Paťo chce byť elektrikár. Tvrdí, že je to najstaršie remeslo. „Pánbožko povedal: Buď Svetlo a bolo svetlo," vtipkuje.
Po smrti oboch rodičov si ich zobrala formálne do opatery teta, mamkina sestra, ktorá býva hneď vedľa. „Aj dedo tu niekedy zájde, aj moja priateľka Lucia," hovorí Štefan. Luciu z vedľajšej dediny požiadal o ruku verejne v televíznej relácii, súhlasila. Úradné ceremónie však zatiaľ neplánujú. „Treba najprv dokončiť školu, chlapci musia ešte trošku poštudovať." On sa v škole venuje hospodárskej informatike na Fakulte elektrotechniky a informatiky. Ešte nevie, čo bude robiť po skončení. „Prvý cieľ je skončiť školu, a potom uvidíme, čo bude," hovorí s úsmevom.
S priateľkou Luciou sú spolu tri roky. „Už som si tak povedal, načo čakať, teraz je príležitosť. Lucka je taká dosť žiarlivá, povedal som si teda, keď teraz poviem pred všetkými, či si ma nevezme, tak asi prestane žiarliť. No a aj prestala," usmieva sa Štefan. „Ľúbim Luciu, či by som to urobil o rok, alebo teraz... Myslel som to vážne a zo srdca," zdôveril sa.
Mladí tvrdia, že obe nešťastia zvládli najmä preto, že držali spolu. „My sme vždy takí boli, že sme spolu držali, celé detstvo." Kvôli osudu však museli dospieť skôr. Ich život nie je med lízať, aj keď od štátu dostávajú určité finančné prostriedky: sirotské, rodinné prídavky, Štefan má sociálne štipendium zo školy. „Teraz bol aj súd, teta zobrala deti, to sa už vybavovalo, keď otec zomrel, a muselo to ísť súdom, no tie, ako je známe, robia pomaly, a až teraz sa to podarilo vybaviť. Tak bude teta dostávať na deti nejaké peniažky. Čím ďalej, tým to bude lepšie, vieme nejako vyžiť," hovorí hlavný gazda rodiny, ktorý však túto funkciu s úsmevom odmieta. „Nekupujeme si veci, ktoré nepotrebujeme, kupujeme len také, ktoré potrebujeme, my sme takí skromní, šetríme, kde sa dá." Keď po niečom túžia, dobre si investíciu rozmyslia a pomaly si našetria. „Šetríme. Chceme veľa vecí urobiť na jar, nemáme tu totiž plynovú prípojku, preto chceme urobiť plyn. Bude treba urobiť projektovú dokumentáciu, treba nové rozvody. Sú tu staré, 30-ročné. Potrebujeme aj nové radiátory a kotol na plyn. Je to všetko veľmi drahé."
Ich príbeh nedávno dojal celé Slovensko, keďže Štefanova priateľka im v televíznej relácii "Modré z neba" vysnívala nové plastové okná. Rodine to veľmi pomohlo, nevedia si predstaviť, kedy by našetrili približne 13-tisíc eur. „Plánovali sme ich síce v budúcnosti. Mali sme také plány, že pomaličky by sme šetrili, mesiac tu a tu, no tak skoro by to nebolo. Teraz keď napríklad zakúrim, kúrime drevom, je tu príjemné teplo. Včera sme zakúrili a ešte dnes je teplo." Po vysielaní sa im ozvalo aj niekoľko dobrých ľudí, ktorí chceli netradičnej rodine pomôcť. „Som za to vďačný, že nám to trošku uľahčujú. V takom dome treba stále peniaze, jedno kúpiš a druhé sa pokazí. Do domu na dedine stále treba niečo investovať," hovorí Štefan.
Na rozdiel od seriózneho najstaršieho brata je zabávačom rodiny Paťo, pri ktorom platí - čo na srdci, to na jazyku. Keď začne hovoriť a komentovať, nie je núdza o zábavu. Práve na Paťovi je starostlivosť o zvieratá, v rodine má aj funkciu chovateľa. „Máme holuby, papagáje, hus, sliepky, psa. O všetkých sa starám každý deň, a každé zviera potrebuje svoje. Ráno aj poobede, stále dookola," hovorí Paťo. Keď nám zvieratá ukazuje, vidno, že ich má rád, prihovára sa im s láskou.
Tretím bratom je Lukáš, chlapci sa smejú, že stále sedí za počítačom, no rád surfuje po internete, sociálnych sieťach a zahrá si aj hry. Na otázku, čím by chcel byť v budúcnosti, hľadá dlho odpoveď. „Možno podnikateľ, ale ešte neviem, nerozmýšľal som ešte nad tým takto konkrétne, je to príliš skoro." Lukášovou záľubou je futbal, športovým idolom španielsky futbalista David Villa. „Každú nedeľu hrávame futbal v športovej hale, no po povodniach bola zaplavená, tak ešte stále nehráme. Teraz sme boli v Prešove na turnaji, skončili sme na siedmom mieste z celkových 28. Futbalová lopta ma baví už odmalička, ale profesionálnu kariéru neplánujem, vnímam to skôr ako relax, ako sa trošku odreagovať," hovorí Lukáš, ktorý hrá na pozícii útočníka.
Najmenším členom rodinky je Klaudia, krásne dievča, ktoré má len sedem rokov. Aj napriek nízkemu veku niesla stratu rodičov mimoriadne intenzívne, teraz je upätá na bratov, najmä na najstaršieho Štefana. „Aj Klaudika pomáha, umyje riad, pozametá, snaží sa, chodí do školy," chvália ju bratia. Paťo ju nabáda: "Povedz: Keby som nemušela, verabohu by som nechodzila," smejú sa súrodenci. Klaudia je uzavretá, s cudzími ľuďmi sa zo začiatku nebaví. „Ona musí trošku spoznať človeka, potom sa otvorí," hovoria bratia, ktorí ju ochraňujú a o pár rôčkov budú len tak odháňať jej nápadníkov.
„Teta je s nami stále, varí i nám poperie dakedy. Raňajky aj večere si urobíme sami, na raňajky len tak fukne 10 rožkov," smejú sa. Najradšej však majú českú klasiku "knedlo, vepřo, zelo". V dome majú poriadok, za ktorý by sa žiadna gazdinka nehanbila, majú na to systém: každý si uprace svoju izbu a kuchyňu uprace každý za sebou, keď sa naje. V sobotu poupratujú všetci.
Okrem vzájomnej podpory im pomáha zvládať život aj viera. „Všetci traja chodíme do kostola, už roky miništrujeme každú nedeľu, ale aj cez týždeň, keď máme čas," hovoria mládenci. Štefan je dokonca už štyri roky pomocný kostolník. „Chodím otvoriť kostol, pripravím veci na omšu, raz to robí teta kostolníčka, raz ja, ja jej len pomáham," typicky skromne vraví Štefan.
A že tých povinností majú mládenci dosť, sme sa presvedčili. Najstarší s najmladším "pilčíkom" rúbali drevo na celú zimu, aby mali čím kúriť. Vyznajú sa aj v pestovaní zemiakov. „Tento rok bol slabý, asi to ovplyvnili tie povodne. Nás našťastie nezasiahli, no susedia len o pár ulíc ďalej mali problémy so stojacou vodou. Neďaleko pri kostole je mŕtve rameno Hornádu, boli spodné vody, ale, chvalabožku, u nás nič," teší sa Paťo.
Po absolvovaní škôl by chceli ostať spolu v dome v Čani, zahraničie ich neláka. „Všade dobre, doma najlepšie. Nedá sa však s istotou nič povedať, lebo čas beží," zhodujú sa. Traja chlapci sú poriadni jedáci, s varením im pomáha teta a Lucia, ktorá je vyučená kuchárka. „Pomáha nám aj to, že nemusíme napríklad kupovať vajíčka, máme záhradu, pestujeme zemiaky, všetko má svoj účel. Aj psa musíme mať, lebo máme na záhrade drevo a blízko je osada."
Štefanovou záľubou sú kvety. „Inšpiroval ma Luckin oco, pretože on je vyučený záhradník a s ním chodím aj niekedy na brigády, keďže on je už na dôchodku, ale sem–tam robí skalky alebo podobne, pomôžem mu, a tak si aj privyrobím. Mne sa kvety veľmi páčia, mám vianočný kaktus, palmy, fikusy, difenbachie, vonkajšie kvetiny, skalku s malým jazierkom, ale všetko to musím presadiť," vzdychne si Štefan.
Po smrti rodičov našli súrodenci oporu v krstných rodičoch, rodine a kamarátoch. Aby nebol čas na smútok, pustili sa do prerábania domu. „Keď ocko zomrel, začali sme maľovať a opravovať dom, hlavne zvnútra. Chodili nám pomáhať, keď sme pracovali na dome a my sme popritom zabúdali na tie hrozné myšlienky. Krstní sú zo Ždane, oni nám tiež pomáhajú, čo treba urobiť, večer zavolajú, čo a ako bolo, čo treba, stále sa ozývajú čo a ako. Vďakabohu máme veľa kamarátov aj tu z Čane, ktorí nám v najťažších chvíľach pomohli a sme im za to vďační. Bolo nás tu vždy dosť, pri práci bola sranda a človek, keď je s ľuďmi, aj zabudne na trápenie. Sčasti to najhoršie prebolelo, pri tých denných veciach a škole, častých návštevách a povinnostiach aj človek na to toľko nemyslí."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
