ilo úplne inak, ako si predstavoval.

Špičkový slovenský ultramaratónec Slavomír Lindvai (PBaH Titus Košice) nie je na medzinárodnej scéne už žiadnym nováčikom, ale pred svetovým a zároveň európskym šampionátom v behu na 100 kilometrov v miniatúrnom štátiku Gibraltár bol plný očakávania, aké to budú preteky. Naposledy totiž bežal stovku na vrcholnom svetovom podujatí pred štyrmi rokmi. Nebol sám, koho vedenie Slovenskej asociácie ultramaratóncov na jedno z dvoch najvýznamnejších podujatí roka vo svetovom kalendári nominovalo. Na cestu na najjužnejší výbežok kontinentu sa spolu s ním vybral aj jeho bežecký kolega z Košíc Rudolf Lorenčík (MČ Ťahanovce), Ondrej Evin z Mokroluhu, Ján Bujňák z Vrútok i slovenský olympionik Peter Tichý z Čadce.

V príprave šlo všetko podľa plánu, poctivo si vybral všetky tréningové dávky, ktoré mu tréner Peter Polák naordinoval. Optimizmus do žíl mu vlievali aj skvelé výsledky v poslednom období. Z legendárneho Spartathlonu, kde sa vlani zapísal ako najlepší slovenský vytrvalec v histórii týchto najťažších pretekov sveta, či z francúzskeho mestečka Brive-la-Gaillarde, kde si v máji tohto roku na svetovom šampionáte v 24-hodinovke zabehol skvelý osobák 241,143 km, čím sa posunul na tretie miesto v slovenských historických tabuľkách. Napriek tomu, že ďalší výsledok zo stovky na jeho ultrabežeckom vysvedčení už dlhší čas chýbal, Slavo si trúfal v Gibraltári atakovať svoje maximum. Netušil však, že ho na technicky náročnom päťkilometrovom mestskom okruhu čakajú doslova galeje. Svoju daň si vybrala aj nezvyčajná, na toto pokročilé ročné obdobie, tridsaťstupňová horúčava, ktorá je skôr lákadlom v turistických sprievodcoch, ako predstava ideálnych bežeckých podmienok.

Docupkali do cieľa

Na štart pretekov sa postavila prakticky kompletná svetová špička ultrabežcov. Chýbal vari jediný. "Talian Giorgio Calcatera, držiteľ tohtoročného najlepšieho svetového výkonu v behu na 100 kilometrov," obzeral si Slavomír Lindvai pred štartom známe tváre. "Inak tam boli všetci najlepší. Aj niekoľko domácich nováčikov z Gibraltáru. Ale tí boli prakticky iba do počtu, lebo do cieľa pribiehali medzi poslednými."

Suma sumárum, v štartovej listine sa objavilo 216 mien 35 svetových národností. Vo výsledkovej listine, s dosiahnutým časom, ich bolo oveľa menej. Slavomír Lindvai v nej figuroval na 72. mieste časom 8:35:17h a jeho kamarát z Ťahanoviec Rudolf Lorenčík päť priečok za ním na 78. pozícii výkonom 8:55:11. "Zo svojho výsledku som veľmi sklamaný a smutný," vraví rodák z Malej Idy. "Podobné pocity prežíva aj Rudo Lorenčík, pretože naše úsilie v príprave vyšlo úplne nazmar. Obaja sme ju absolvovali s Petrom Polákom, takže s ním si musíme všetko rozobrať, kde sa stala chyba, lebo v tréningovom procese sme dodržali všetko, čo sme si naplánovali. Stovke, ktorá mi bola vždy najbližšia, som sa venoval špeciálne tri mesiace, od augusta do októbra, a napokon to dopadlo tak katastrofálne, že som za svojím osobným rekordom 7:04:32 zaostal o hodinu a pol," trpko sa usmieval po návrate domov.

Zobral to chlapsky. "Nevyhováram sa na nič, aj keď pred pretekmi som mal zapálené hrdlo. Už po polovici trate som cítil v kostiach, že mojim nádejam na dobrý výsledok je koniec, a trápil som sa až do cieľa. Výkon z Gibraltáru je môj najhorší v kariére na tejto vzdialenosti." Slavo priznáva, že hlavou sa mu počas pretekov preháňali aj kacírske myšlienky, že z trate odstúpi. "Pohrával som sa s myšlienkou, že to vzdám, to je pravda, ale ešte som tak nikdy neurobil, tak som si povedal, že za každú cenu musím dokončiť. Pretože, keby som to urobil raz, v budúcnosti by sa to mohlo zopakovať. A tak sme, aj s Rudom Lorenčíkom, s premáhaním docupkali do cieľa. Neustále rozmýšľam, kde sa stala chyba, lebo takto som sa ešte nikdy nevytrápil. Príprava prebiehala presne podľa plánu. Mrzí ma, že som sklamal ľudí, ktorí ma v nej podporovali. Či už je to Pavol Miškov, u ktorého som bol v Chorvátsku na sústredení, môj sponzor Ján Andráš, manažér Michal Serečin, lekár Peter Zavacký, fyzioterapeut Ľudovít Janočko, alebo moji zamestnávatelia Marián Miščík a Vladimír Molčan. Verím, že v budúcej sezóne to všetko napravím."

Spokojný so svojím vystúpením nebol ani olympionik Peter Tichý, aj keď výkonom 7:35:28 sa prepracoval na 36. priečku v celkovom poradí. "Viem, že ani jemu nevyšli preteky podľa predstáv. Naopak, milo prekvapil Ondrej Evin z Bardejova, ktorý mal na takomto vrcholnom ultrabežeckom podujatí premiéru. Časom 7:25:53 si vylepšil osobák asi o pätnásť minút," doprial Slavo úspech svojmu novému reprezentačnému kolegovi. "Vyhral Japonec, tuším za 6:43, ale to ma v túto chvíľu vôbec nezaujíma, pretože v hlave mám stále svoje vlastné sklamanie."

Pozor na opice!

Útechou mu bolo, že opäť spoznal nové svetové končiny. Brána do Stredomoria od západu sa mu otvorila prvý raz v živote. "S behaním, ale aj bez neho, som precestoval už kusisko sveta, ale v najzápadnejšej časti Európy som ešte nikdy nebol. Na atraktívny Gibraltár som sa veľmi tešil. Prirodzene, na prvom mieste je beh a dobrá reprezentácia Slovenska na takýchto podujatiach svetového či európskeho rangu, až potom sú návštevy atrakcií, pamiatok a dominánt navštívených miest. A inak to nebolo ani teraz."

Košičania leteli z Viedne do španielskej Malagy, kde ich vítalo príjemné, takmer letné počasie. "V tom starobylom meste sme mali možnosť pobudnúť asi pol dňa, kým sme čakali na autobusový spoj do 130 kilometrov vzdialeného Gibraltáru. Cesta viedla pozdĺž pláží, na ktorých si ľudia vychutnávali slnečné počasie, ešte aj v tomto ročnom období, na začiatku novembra, sa mnohí z nich kúpali. Všade navôkol boli nádherné hotely, rezidencie, haciendy, no jednoducho nádhera. Obzvlášť ma uchvátila Marbella, vychýrené španielske letovisko. Videli sme aj kopu golfových ihrísk, kde panoval čulý ruch. Keď sme sa blížili ku Gibraltáru, už z diaľky sa vynímala ohromná skala, jeho charakteristická panoráma."

Prekvapenie ich čakalo hneď po príchode do kedysi mocnej britskej pevnosti. "Organizátori nás zaviezli do prístavu a ubytovali nás na nádhernej luxusnej výletnej lodi Princess Danae, ktorá sa plaví po svetových moriach a oceánoch pod portugalskou vlajkou. Pobyt na tejto lodi bol pre mňa najväčším zážitkom, lebo za normálnych okolností by som si to nikdy nemohol dovoliť. Pre obyčajného smrteľníka je cena za ubytovanie neuveriteľne vysoká. Doteraz som takéto lode videl iba na obrázkoch alebo vo filmoch, a teraz som mal možnosť na nej bývať. A to úžasné stravovanie, s perfektnou obsluhou i výberom jedál, od výmyslu sveta..."

Vyštverať sa na gibraltársku skalu je priam povinnosťou každého turistu. "Nuž, rozhodne by bolo hriechom nepozrieť sa na Gibraltár aj zhora," usmieva sa špičkový slovenský ultramaratónec. "Aj keď som si možno túto atrakciu mal nechať až po pretekoch. Vyviezli sme sa tam lanovkou, najviac zvedaví na tie chýrne opice - makaky. Môj riaditeľ Marián Miščík, ktorý tam už bol, ma síce pred nimi vystríhal, že vedia byť poriadne drzé a nepríjemné, a že si mám dávať pozor na osobné veci, lebo kradnú, ale ja som jeho slová nebral vážne a takmer som na to doplatil."

Neohrozene sa s nimi dal "do reči", aj napriek zážitku jedného staršieho austrálskeho turistu. "Kým jedna z opíc mu ochotne pózovala a škerila sa do objektívu, druhá sa mu zozadu zo stromu šikovne snažila rozopnúť zips na ruksaku. To sa jej aj podarilo, ale našťastie, keď už z neho vyťahovala peňaženku, Austrálčanova manželka, na upozornenie ďalších turistov, jej v krádeži zabránila. O pár minút som sa aj ja takmer stal obeťou tých hnusných opíc. Keď som si na vyhliadkovej terase ukladal do tašky nakúpené suveníry, poobzeral som sa okolo seba, či nie je nejaká nablízku. Nikde som ju nevidel, netušiac, že ona už z diaľky sledovala, čo robím, a čakala na svoju príležitosť. V tichosti sa ku mne zakrádala, a odrazu schmatla moju tašku so suvenírmi. Pár metrov odo mňa odbehla. Bol tam aj môj český bežecký kamarát Daniel Orálek, a keď to videl, tak do opice kopol. Tá tašku pustila, ale roztiahla pazúry a zavrčala tak, že sme si mysleli, že naňho skočí. Napokon však utiekla, a moja taška bola zachránená."

Nadeľovala Miss Gibraltáru

Z Gibraltáru je na dohľad Afrika a slovenskí športovci mali v úmysle pozrieť sa aj tam, keď bola tak blízko. "Brehy Maroka sú vzdialené iba pätnásť kilometrov, tak sme si naplánovali, že sa tam preplavíme. Na odporúčanie domácich sme však od toho upustili, pretože v tomto ročnom období je to kvôli veľkým vlnám vraj riskantné a mohlo by sa stať, že by sme nestihli štart pretekov, keby mala loď z druhej strany meškanie. Tak sme sa radšej ešte trochu poflákali po Gibraltári. Je to typické anglické mesto, s charakteristickými telefónnymi búdkami i poschodovými autobusmi. Aj ceny sú anglické... Akurát ma upútalo, aký lacný je tam alkohol. Aj keď nepijem. Ceny sú bez DPH, takže sa ho oplatí nakúpiť. Napríklad fľaša Jim Beam stojí 6 a pol eura, alebo liter Jack Daniels deväť eur, čo je oveľa lacnejšie ako u nás."

Obaja Košičania boli síce po pretekoch unavení a sklamaní, ale záverečný ceremoniál vyhlasovania víťazov a výsledkov si náležite vychutnali. "Ceny totiž odovzdávala Miss Gibraltár 2010. Čosi v tých babách asi bude, pretože jej predchodkyňa Kaiane Aldorino sa stala dokonca víťazkou svetovej súťaže Miss World 2009," uzavrel svoje spomienky na Gibraltár Slavomír Lindvai.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári