S červenými nosmi a bielymi plášťami prizdobenými veselými gombíkmi či stužkami navštevujú deti priamo pri nemocničných lôžkach. Štyria, ktorých predstavíme, pracujú v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Naposledy sa dvaja z nich premiérovo predstavili na detskej psychiatrii v košickej Univerzitnej nemocnici LP.

Zdravotní klauni formou humoru pomáhajú prekonávať ich strach z rozličných procedúr, vyšetrení a liečebných zákrokov, ktoré musia absolvovať. Pre každého malého pacienta majú pripravené množstvo kúziel, pesničiek, zaujímavých „liečebných metód" a nečakaných zábavných situácií. Svojimi návštevami chcú myšlienkovo oddeliť malého pacienta od jeho choroby a psychickej nepohody, chcú ho zaujať hrou, zapojiť ho do nej a vykúzliť na detskej tvári úsmev.

Občianske združenie Červený Nos Clowndoctors pôsobí na Slovensku aktívne od roku 2004. V súčasnosti spolupracuje s 35 profesionálnymi zdravotnými klaunmi, ktorí pravidelne navštevujú 14 nemocníc v 12 mestách. Každý mesiac absolvujú viac ako 70 návštev. Počas roka prinášajú psychickú pohodu, radosť a humor takmer 25 tisíckam detí na lôžkových oddeleniach nemocníc.

Doktor Citrón prežíva malé zázraky

Ešte pred klaunovskou kariérou sa stretával s deťmi počas divadelných predstavení v nemocniciach. Blízkeho kontaktu s malými pacientmi sa však mierne obával. Doktora Citróna tri roky stvárňuje 32-ročný Boris Srník.

"Som odborníkom na vitamíny a tibetskú liečbu. Vitamín C produkujem z tela rôznymi spôsobmi, napríklad 'prďoterapiou', na ktorú sa zvlášť pripravujem týždeň vopred. Plné vitamínu C sú aj ranné hlieny," popisuje náplň svojej práce. Za ten čas mal možnosť stretnúť sa so stovkami malých pacientov, ktorí sa nechali zaviesť do kúzelného sveta, ktorý je odlišný od toho nemocničného. Pevnejšie puto si podľa doktora Citróna "alternatívni lekári" – zdravotní klauni vybudujú s deťmi, ktoré vídajú pravidelne. "Na košickú detskú onkológiu chodíme dva razy týždenne a keďže sme tam častejšie, vzťah s deťmi je pevnejší ako na iných oddeleniach, kde pacienti strávia menej času."

Borisa niekedy počas návštevy v nemocnici (zdravotnej klauniády) neobíde smútok. "Klamal by som, ak by som povedal, že vtedy nič necítim. Spomínam si na jednu pacientku, ktorá na tom bola zdravotne dobre a potom sa na oddelenie vrátila v zlom stave. Pred ňou som nedal najavo svoj smútok, ale po odchode sa človek nad tým zamýšľa." Jedna skúsenosť je smutná, ale ďalšia zase poháňa klaunov vpred. "Raz sme na JIS-ke navštívili chlapca, ktorý bol napojený na množstvo prístrojov a na okolitý svet veľmi nereagoval. V nemocnici bol približne pol roka. Bol síce pohybovo obmedzený, ale zahrali sme, že my sme pacienti a on ako lekár nás vyšetruje. Na konci vystúpenia nám na výkres napísal, že nám ďakuje. Jeho mamka s nami vyšla z izby a od šťastia plakala. Bol to taký malý zázrak."

Sestrička Vydarená sa za pacienta vydala

Sestrička Vydarená, 26-ročná Stanislava Pázmányová. Skôr ako s Borisom Srníkom začali pôsobiť v občianskom združení Červený Nos Clowndoctors, ako študenti hrali pre deti v nemocnici v Banskej Bystrici. To, že je žena, Stanka dokáže uplatniť pri nadväzovaní kontaktov s pacientmi. "Najmä pri chlapcoch v staršom veku viem lepšie ako moji mužskí kolegovia prekonávať bariéry, ktorými sa obrnia. Poviem im niečo, čo ich zaujme. U nich pesničky, riekanky veľmi nezaberajú."

Stankinmu čaru podľahol 8-ročný Janko. Ten jej začal dvoriť a skončilo sa to svadbou v nemocnici. "Janko vždy tak nejako okolo mňa chodil. Preto som sa ho opýtala, či si nemyslí, že by z toho veľkého kamarátstva mohla vzniknúť láska." A tak sa aj stalo. Na nemocničnom oddelení usporiadali svadobnú hostinu. Mladomanželia si počas obradu namiesto prstienkov vymenili náramky, svedkyňami boli sestričky.

Hlavnou charakteristikou sestričky Vydarenej je jej ohnivý temperament. Stanka pri tvorbe svojej klaunskej postavy vychádzala z osobných zlozvykov, ktoré si všímala a osvojila, pričom ich hyperbolizovala. "Moja postava je taká, že všetko viem, všade som bola a o všetkom chcem rozhodnúť. Som rýchla, bystrá a pohotová, ale nie vždy mám pravdu. Našťastie ma usmerňuje napríklad doktor Citrón."

Podľa mladej herečky jej hranie v nemocniciach prinieslo veľa. "Tie deti nám ukazujú iný hodnotový rebríček a my sme prehodnotili ten náš. Pri tejto práci nezatvoríte dvere a nezabudnete. Rozmýšľate nad tým aj ďalej. Musíme byť empatickí, ale zároveň si všetko nepripúšťať. Nie vždy sa to dá, veď sme ľudia, nie stroje." Mimochodom, Stanka stíha popri hraní v divadle, klaunovaní aj dabing a výuku na košickom súkromnom konzervatóriu.

Hranie si vyžaduje aj riadnu dávku sebazaprenia. Ak má herec osobný problém, pred pacientmi to nesmie dať najavo. "My sme na to, aby sme ich aspoň na chvíľku rozveselili. Prostredie nemocnice je pre deti depresívne, nie každý deň je ružový, a tak ani malí pacienti nemajú chuť byť vždy veselí. Ak sa nám do sterilného a monotónneho prostredia podarí vniesť trochu slnka, je to pre nás úspech."

Klauni sú síce vynikajúci herci, ale cítia ako každý človek. A sú aj chvíle, keď idú nadoraz, svoje pocity ventilujú, až keď opona padne. "Pred týždňom som sa stretla so svojou obľúbenou pacientkou. Videla som ju po dlhom čase a nebola v dobrom zdravotnom stave. Pred ňou som sa ovládla, ale po skončení vystúpenia som potrebovala 10 minút pre seba. Je však pravda, že my nie sme na to, aby sme tieto deti ľutovali. Pre nás sú zdravými a rovnocennými partnermi. Našou úlohou je ich nakopnúť, aby sa nevzdávali."

Doktor Krokodájl nemá dôvod prestať

Zelená čiapka a košeľa sú poznávacími znakmi pre doktora Krokodájla. Pod maskovaním sa ukrýva 34-ročný Miroslav Bodoki. Aj on svojím umením rozdáva hospitalizovaným deťom radosť a spríjemňuje im pobyt v nemocnici.

"Myšlienka tejto práce ma od prvej chvíle zaujala kvôli jej poslaniu. Združenie Červený Nos Clowndoctors pomáha chorým deťom odpútať sa od bolesti a traumy z toho, že nie sú vo svojom rodinnom a známom prostredí. Keď chodíme po oddeleniach a vidíme, ako naši malí pacienti reagujú, ako ožijú, smejú sa, tak to je naša najkrajšia odmena. No skôr ako začneme navštevovať malých pacientov, naše kroky smerujú k izbe sestričiek, kde dostaneme základné informácie o pacientoch, koho môžeme navštíviť a za akých podmienok. Pri klauniáde sú pre nás dôležité všetky detaily. Skôr ako prekročíme prah dverí, slušne zaklopeme a opýtame sa, či môžeme vojsť. Prejavením súhlasu sa naša klauniáda môže začať a vôbec nezáleží na veku pacientov, každému naordinujeme to, čo potrebuje, či už kúzla, pesničku alebo si skúsime jednu z netradičný liečebných metód. Kostru vystúpenia máme stále pripravenú. Ale v kontakte s pacientom reagujeme najmä na jeho stav, či vôbec má náladu sa zabaviť alebo či ho dokážeme presvedčiť, aby s nami spolupracoval. Všetko je to na improvizácii a empatii."

Mirovi a jeho kolegom utkvel v pamäti jeden príbeh o dievčatku v bdelej kóme. Keď vstupovali do izby, kde ležalo, jeho mamička povedala, že ich vnímať asi veľmi nebude. "Povedali sme jej, že to nevadí, že my ukážeme, ako sa to robí. Dievčatku sme začali hrať a spievať a ono odrazu začalo hýbať očami doľava a doprava, z čoho bola mamička šokovaná, lebo jej dcérka nekomunikovala vôbec. Bol to pre mňa najsilnejší zážitok, zvládli sme niečo, čo pred nami nikto nedokázal."

Asistent Blška je vtipný aj v súkromí

Červený nos zdravotného klauna je symbol, ktorý nám pomáha deti zaujať, je spúšťač emócií, myslí si spolupracovník doktora Krokodájla - asistent Blška. V reálnom živote sa za touto postavou skrýva 27-ročný Peter Krivý. Klaunom je podobne ako jeho traja kolegovia tretí rok. Pri tejto práci sa na neho nalepilo aj niečo z medicínskeho slovníka. "Nemôžem o sebe hovoriť, že som odborník. Predtým som však netušil, čo je to lumbálka alebo aký môže mať na dieťa dôsledok, ak má málo bielych krviniek. Teraz to už viem."

Reakcie detí sú podľa Petra zvyčajne pozitívne. A aj keď sa občas stretnú s detským plačom, je to preto, že sa malí pacienti neznámych ľudí boja. "Keď sme sa po prvý raz stretli s približne polročným dievčatkom, hneď začalo plakať a my sme do izby nemohli vojsť. Kývali sme jej od dverí a robili bublinky, ale celé to trvalo iba chvíľku. Každou ďalšou návštevou to bolo lepšie a lepšie. Teraz to dievčatko pri našom stretnutí skáče v postieľke a smeje sa. Je dôležité nájsť si cestu k dieťaťu."

Pacienti, ktorí sú v nemocnici dlhodobejšie, spoznávajú svojich zabávačov aj v civile. Keďže vedia, kedy klauni na oddelenie prídu, netrpezlivo ich vyčkávajú. "Keď sme začali navštevovať onkologické oddelenie, tak nás deti v civile nespoznávali, spoznali nás v našom klaunskom kostýme, až keď sme si dali nosy a predstúpili pred nich v preoblečení, tak sa im rozjasnili tváre. Teraz nás však už spoznávajú aj v civile."

Aj napriek snahe klaunov im nie vždy všetko vyjde podľa ich predstáv. Ak detičky trápia bolesti, stáva sa, že sa im úsmev na tvári nepodarí vyčariť. "Nevnímame to negatívne. Vieme, že sa cítia zle, radšej by spali, ale takéto prípady sa nestávajú často, je to skôr rarita." Peter hovorí, že humor sa často vyskytuje aj v jeho súkromnom živote. "Určite nie sme v súkromí takí istí ako v rolách klaunov, ale niekde v nás sa to klaunovanie skrýva."

Premiéra na detskej psychiatrii

Detskí klauni - doktor Krokodájl a asistent Blška sa po prvý raz predstavili na oddelení detskej psychiatrie II. psychiatrickej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura. Počas viac ako hodinového vystúpenia mali pre deti pripravené kúzla, pesničky a humorné situácie.

„Vystúpenie doktorov-klaunov deťom spríjemnilo pobyt v nemocnici. Bolo prínosom pre liečebný proces a ďalšie takéto aktivity samozrejme privítame," poznamenáva ordinárka pre detskú psychiatriu MUDr. Katarína Ackermanová.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári