KOŠICE. Keď chcel človek v totalite slobodne žiť a tvoriť, musel si toho veľa preskákať. Vedia o tom dobre predstavitelia košického undergroudu Jozef Furman, Ivan Jurčišin či katolícky kňaz Peter Zubko. Za hviezdu večera bol ale extrémne charizmatický Ivan Martin Jirous, jeden zo zakladateľov českosloslovenského undergroundu. Básnik, disident a umelecký vedúci skupiny The Plastic People of The Universe.

"Bol to pád obludného režimu, človek mal obrovskú nádej a videl perspektívy, ale netrvalo to, žiaľ, dlho. Pre mňa bol najväčším sklamaním rozpad Československa, vtedy som si povedal, že radšej ma mohli zavrieť," spomínal niekdajší hudobník Jozef Furman. To isté cíti Jirous, všeobecne prezývaný Magor. "Som Čechoslovák, rozdelenie považujem za svinstvo."

Väzenie mu zachránilo život

Jirous ako vyštudovaný historik umenia si za minulého režimu odsedel vo väzení spolu 8,5 roka. Z toho štyri v prísnom väzení vo Valdiciach. Jeho Správa o treťom českom hudobnom obrodení z roku 1975 je považovaná za programové vyhlásenie českého undergroundu. "Ten text nám zmenil život," zhodli sa košickí umelci.

Aj v novembri '89, ktorý volá "velký listopad", sedel Magor za mrežami už piatykrát. "Predtým som sedel stále len za výtržníctvo, pretože byť lídrom 'plastikov' bolo výtržníctvo, byť na vernisáži výtvarného umenia bolo výtržníctvo, vydávanie legendárneho časopisu Vokno bolo výtržníctvo, tak sme napísali petíciu Tak dost, kde sme spočítali všetky zločiny komunizmu. Zavreli nás za poburovanie a rozvracanie republiky. Týždeň po 17. novembri ma pustili, dostal som milosť od Husáka. Takže ja mám alibi, ja som kľúčami neštrngal, je to vaša vina, čo sa tu dnes deje," smeje sa Magor.

S jemu vlastným humorom dodáva: "Bol som vlastne nahnevaný, lebo mne tam bolo celkom dobre. Od rána som mohol pozerať telku, čítal som si detektívky, každý ma nechal na pokoji. Sedel som viac ako osem rokov, ja som alkoholik (aj počas debaty popíjal z fľaše borovičky - pozn. red.), preto ďakujem stále komunistom za 8,5 roka bez alkoholu a ženských. Pokoj, pravidelná strava, ktorú by ste síce ani psovi nedali, iba keby ste ho chceli potrestať, ale pravidelná, a práca zaistená. Odvtedy si sám neviem zaviesť pravidelný režim, možno niekomu ublížili, ale mne zachránili život."

Pred Novembrom nemohol ísť Jirous ani do Poľska či východneho Nemecka.

Pustili ich, aby odtiaľ vypadli

Inak na tom boli umelci z Košíc. "Bol som štyrikrát za hranicami, v tom čase to bolo absurdné, že by niekoho pustili a ja som mal ešte vlasy po pás. Bol som aj v Anglicku či s Marcelom (Strýkom, filozof a zakladateľ Občianskeho fóra v Košiciach - pozn. red.) sme boli vo Francúzsku. Myslím si, podľa toho, čo sa udialo neskôr, že nás pustili preto, aby sme odtiaľto vypadli. Predpokladali totiž, že tam ostaneme, no neostali sme. Po štvrtom návrate ma predvolali na ŠtB, že kam pôjdem piatykrát. Už som vedel, že by som prišiel o pas, tak skončilo cestovanie," spomína Furman, ktorý mal ako železničiar voľné lístky na vlaky takmer po celej Európe.

Z práce na ŠtB

S plastikmi to mal Magor vymyslené dokonale. Keďže bol v zväze výtvarníkov a kapela nemohla hrať, uzatváral zmluvu o dielo na výzdobu scény, kapela hrala akoby zadarmo. "Ja som bral honorár, ktorý bol pre kapelu, no všetko išlo do aparatúry a na benzín, chlapci nemali honorár. No aj tak nás v roku 1976 zatkli a odsúdili, aj keď sme to mali vymyslené právne čisté."

Oproti Prahe bola v metropole východu pokojnejšia situácia. "Som však presvedčený, že keby neprišiel 89., Marcel by určite sedel a ja som mal tiež namále. Zobrali nás raz asi 10 kamarátov z práce na ŠtB, dali nás do jednej miestnosti, v ktorej bolo len zrkadlo. Vedeli sme, že cez to sa pozerajú a sme odpočúvaní, tak sme sa bavili o hubách a hlúpostiach. To boli debaty, museli peniť, lebo nad niečím, čo je nezávislé, nemohli mať kontrolu a to ich žralo," hovorí Furman.

Veľa sa rozprávalo aj o Strýkovi, ktorý prispieval do časopisu Vokno. "Marcel mal stroj na 10 preklepov a prácne rozmnožoval samizdaty," zaspomínali si jeho priatelia. "Vážili sme si ho a som rád, že na neho nezabúdate," reagoval Magor.

Cirkev ako nepriateľ

Veľký význam mal za "totáča" cirkevný disent. Ten si vedel umne zorganizovať Mariánsku púť do Levoče, kde bežne chodilo 10 tisíc veriacich. Pozornosť štátnej moci jednoducho presunuli. "Vymyslela sa jedna protiakcia, ktorá funguje dodnes, a to je festival Východná, vždy bola presúvaná na termín, keď bola púť v Levoči. Púť nebola žiaduca, lebo bola prejavom života cirkvi a tá bola v múroch kostola, bola triedny nepriateľ," hovorí kňaz Peter Zubko.

A čo je vlastne ten underground? "Hnutie ľudí, ktorí pochopili, že v oficialite sa nedá nič zmeniť a ani netúžia do nej vstúpiť. Je to vyhlásenie boja režimu nenásilnými prostriedkami. Tí, ktorí žijú v undergrounde, musia mať dve vlastnosti: zbesilosť a pokoru," dodal Magor.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári