Moja mesačná štatistika je celkom slušná. Dvakrát som bola na operačke. Vždy v inej nemocnici. Ešte dvakrát a napíšem reportáž. Následne som sa triasla kvôli výsledkom a najnovšie som skončila na centrálnom príjme. Vždy však išlo o iný problém, takže veselo.
Nie o tom som však chcela. Na celej veci je najpozoruhodnejšie jedno. Keď mi išli rezať čosi podivné na hlave, najviac som sa iracionálne bála, že prídem o časť vlasov. Chápete, nie bolesti či výsledku, ale straty koruny krásy. Veď ako budem holohlavá chodiť do práce? Ako sa usmievať na celebrity? Tak som si našla milého a šikovného chirurga, ktorý to urobil priam zázračne. Potešená som bola veru riadne, ale len chvíľu. Už tri týždne zúrivo pozorujem hnusnú jazvu, ktorá nie a nie odpadnúť. Viete, ako ťažko sa žije s odrastenými vlasmi, ktoré zúfalo potrebujú pomoc kaderníčky? Strááášne ťažko.
Pred pár dňami som ledva žila. Doslova. Pud niečoho psychopatického kdesi vo mne ma však prinútil oholiť si tesne pred odchodom do nemocnice nohy. Veď ako by to vyzeralo, keby som polomŕtva otrčila na lekára chlp? To nič, že sa mi bude pozerať len na brucho, ale čo ak?
Tieto riadky ťukám v posteli na notebooku, lebo sa nevládzem odvliecť k počítaču. Ešte vždy mi nie je dobre. Na čo však už pol hodiny intenzívne myslím? Na olúpaný lak na nechtoch. Pohľad na ne ma doslova vytáča. A to nehovorím o tom, že hoci ledva žijem, som doma sama a celé dni prespím, neodpustila som si náznak mejkapu.
Z toho teda jednoznačne vyplýva, že sa o mňa netreba báť. Psychicky som ešte, hoci podivným spôsobom, našťastie fit. Streštene a nepochopiteľne, ale úplne. Ak ma však niekedy uvidíte nenamaľovanú, vtedy sa o mňa už naozaj začnite báť J.
Vysvetlenie: Autorka si nemyslí, že je povrchná, hoci tomu všetko nasvedčuje. Je skrátka len žena.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
