A predsa šliapli vedľa. Buď niekoho zrazili a usmrtili, zbili a on na následky zranení zomrel, alebo podľahli mamonu a zaplietli sa do veľkého podvodu. Do tejto kategórie patrí aj Peter Hlaváč, jeden z väzňov Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach-Šaci.

V septembri 2002 sa v košických krimisprávach objavila informácia o nočnom incidente v byte na Markušovej ulici. V tom čase 37-ročný Peter Hlaváč fyzicky napadol svoju 27-ročnú priateľku Katarínu Jonecovú, ktorá musela byť ráno hospitalizovaná. Z kómy, do ktorej upadla na štyri a pol mesiaca, sa neprebrala. Na následky zranení, z ktorých najvážnejším sa ukázalo krvácanie do mozgu, koncom januára 2003 zomrela.

Nebyť toho, že P. Hlaváč patril k funkcionárom 1. FC Košice a jeho priateľka bola bývalá československá a slovenská reprezentantka v plávaní, médiá by sa prípadu venovali iba okrajovo. A možno aj súdy by to po obvinení násilníka z ťažkého ublíženia na zdraví s následkom smrti rýchlo ukončili. Napokon sa však kauza z rôznych príčin ťahala až do marca tohto roku, keď bol P. Hlaváč odsúdený na 5 rokov v I. NVS. Tomuto rozsudku Krajského súdu predchádzali dva z dielne Okresného súdu Košice II. Oba zneli na 10 rokov a oba "kraj" zrušil. Deň po vynesení toho definitívneho nastúpil P. Hlaváč do výkonu trestu.

Pre každého, kto pozná svoj "termín", sú najťažšie posledné hodiny na slobode. Premýšľa, čo ho čaká za mrežami, ako sa od základu zmení jeho doterajší život. "Ja som sa na to pripravoval už dlhšie a nebol som až v takom strese," spomínal P. Hlaváč, keď sme sa s ním v šačianskej base rozprávali. "Asi tak štyri - päť dní pred posledným verejným zasadnutím na Krajskom súde som si začal baliť veci, ktoré som so sebou mal vziať. Keď konečne padol definitívny rozsudok, a ten stanovil, koľko si mám odsedieť, bol som na to pripravený. Tá roky narastajúca nervozita zo mňa čiastočne opadla. Prišlo to, čo malo prísť..."

Posledný večer strávil P. Hlaváč s blízkymi, spať šiel po polnoci. Na druhý deň ráno zaklopal na bránu väznice na Floriánskej ulici. "V rámci tzv. eskortného oddelenia som sa dostal do cely, ktorá svojím strohým zariadením pôsobí deprimujúco. Človek si okamžite uvedomí, kam prišiel. Ale rátal som s tým a bol som pripravený na všetko. Mal som možnosť dopredu si zohnať nejaké informácie, takže ma takmer nič neprekvapilo. Myslím, že prvú noc som so spánkom problémy nemal. Zaspal som z psychickej únavy." Po asi dvoch týždňoch väzňa presunuli do jeho na dlhý čas prechodného bydliska, do väznice v Šaci.

V izbe, ktorej počet obyvateľov sa pohybuje okolo čísla 10, vraj hneď vedeli, kto k nim pribudol. Na to, aby poznali jeho prípad, im stačilo pozerať televízne správy. Nového suseda nezačali hneď spovedať, ale mu dali čas, aby si zvykol a sám začal rozprávať. P. Hlaváč zo začiatku vypomáhal pri administratívnych prácach, teraz trávi najviac času pri zostavovaní väzenského časopisu. Obsah dvojmesačníka sa týka hlavne života v ústave a hoci väzni by radi čítali nejakú kritiku, prináša hlavne príbehy väzňov. Zaujímavosťou je, že šéfredaktor doň prispieva aj vlastnými básničkami. "Skladal som ich aj predtým, len som ich nikde nepublikoval. Kedysi boli hlavne o láske, teraz sú o 'inom'..."

Chce do Prešova

Deň za dňom ubieha P. Hlaváčovi takmer rovnako. Počnúc budíčkom o 6. hodine, končiac večierkou dve hodiny pred polnocou. Na otázku, či na ňom doterajší pobyt za mrežami zanechal nejaké stopy, odpovedať nevedel. "Na každom nejaké zanechá, ale tie budú zrejme viditeľné až potom, keď sa ocitne na slobode. Čo je však jasné už teraz, je fakt, že taký trest poriadne ukrojí z času. Ak má niekto 20 rokov, pozerá sa na trest inak ako ja. On vyjde von po piatich rokoch ako 25-ročný a celý život bude mať pred sebou. No ja budem mať, ak ma nepustia skôr, 50 rokov. A to už je iný vek..."

Jedným z účelov trestu má byť "prevýchova". Podľa P. Hlaváča to však neplatí u každého. Kto chce na sebe pracovať, možno dosiahne cieľ. Ale ak sa nechá ovplyvniť zlými príkladmi, spoza mreží odíde ešte horší, ako keď sa za ne dostal. "Je na každom, aby si tu uvedomil, ako žil doteraz a ako bude potom, až vyjde von. Tu má na to dosť času. Pochybujem však, že samotný pobyt za mrežami niekoho prevychová. Tu majú odsúdení dosť času, aby rozmýšľali, čo budú robiť, keď sa ocitnú na slobode. Akým smerom sa bude uberať ich život. Kto bol agresívny predtým, stane sa, že chce byť dominantný aj tu. Ale nie je to pravidlo." Konfliktné situácie vznikajú napríklad pri pozeraní televízie. Na oddelení je 60 ľudí a nie všetci chcú pozerať to isté. Vtedy sa povahy prejavia najzreteľnejšie. "Určité pravidlá tu však platia. A hlavne tí, čo sedia kratšie, sa učia od tých, čo sú tu dlhšie. Napríklad aj to, že po kľučke od dverí netreba buchnúť silno, ale ju jemne stlačiť. Existuje tu plno vecí, ktoré sa nováčik musí naučiť. Je to v princípe ako vojenčina. Vznikajú rôzne konflikty medzi odsúdenými a musia sa snažiť ich vyriešiť normálnym spôsobom - dohodnúť sa. Má to vplyv na ich posudzovanie pri podmienečnom prepustení. Každý sa snaží, aby ten posudok bol čo najlepší. Platí skôr pravidlo - múdrejší ustúpi."

Pred niekoľkými týždňami sa v médiách objavili informácie o snahe P. Hlaváča dostať sa na tzv. otvorené pracovisko, ktorým je aj zariadenie ZVJS na Bukovci. Možnosť dostať sa tam má každý väzeň, ktorý splní požadované podmienky. Hlavne musí mať odsedenú istú časť trestu a kladný posudok. "Nepopieram, že záujem dostať sa na otvorené pracovisko mám. Veď je to úplne normálna a prirodzená snaha každého väzňa. No čo sa týka Bukovca, pravda je taká, že pre mňa by bol nevýhodou. Sestra tam má chatu a to, že by som ju mohol často stretávať, by pre mňa nebolo dobré. Viac by mi vyhovoval Prešov, kde môže byť na otvorenom pracovisku až okolo sto väzňov. Je to však na posúdení ústavu."

Nechcel ublížiť

Samozrejme, v rozhovore s P. Hlaváčom sme neobišli ani tému osudného incidentu. Za mrežami má totiž človek dosť času analyzovať svoje konanie a uvedomiť si, kde urobil chybu. "Ja som si to uvedomil už na druhý deň ráno," tvrdí P. Hlaváč. "Keď prišla sanitka, vedel som, že je zle. A keď doktorka spomenula podozrenie na krvácanie do mozgu, strašne som sa zľakol. Nie kvôli sebe, ale kvôli Katke. Volal som známeho v nemocnici, že k nim ide sanitka, aby urobili všetko pre to, aby jej pomohli."

Podľa P. Hlaváča bolo jeho konanie výsledkom skratu. "Ja som sa na Katku po jej dovolenke veľmi tešil. Medzi nami prebehli dva pekné večery a ona sa ku mne správala, akoby sa nič nedialo. Potom som sa dostal k tej esemeske..." K. Jonecovej ju poslal muž, s ktorým mala na dovolenke milostný pomer. "Ja som mal za sebou dva neúspešné vzťahy a na tom treťom som si dal záležať. S Katkou sme si zariaďovali byt, plánovali budúcnosť. A zrazu toto..." V okamihu sa mu všetky sny a plány zrútili. "To pochopí iba ten, kto zažil niečo podobné. Viem, nekonal som správne, teraz by som tú situáciu riešil inak. Ale v reálnom čase človeka ovládajú emócie a hneď mu 'nezapne', čo môže vykonať. Nechcem sa tými okolnosťami ospravedlňovať ani vyviňovať. Samozrejme, nemal som to spraviť. No teraz je už neskoro polemizovať o tom, ako som mal postupovať."

V tú osudnú noc P. Hlaváč netušil, že jeho konanie môže mať až taký následok. Tvrdí, že po bitke šla jeho priateľka spať a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal jej stav zhoršovať. Keby to vraj bolo zjavné, volal by záchranku oveľa skôr. "Aj na súde som bojoval o to, aby sa moje konanie posudzovalo tak, ako to v skutočnosti bolo. Teda, že som náš konflikt neriešil s cieľom ublížiť jej. Možno to tak vyzerá, ale nešlo mi o to, aby ona fyzicky trpela za to, ako psychicky ublížila mne. Jednoducho som bol v afekte a vtedy človek nerozmýšľa tak ako s chladnou hlavou. Počas hádky som ešte potrhal naše spoločné fotky a zo skríň vyhádzal veci. A medzi tým padali tie facky. Ale určite nie s cieľom, aby som Katke ublížil. Netušil som vtedy večer, že to môže mať také následky, a že by sa to mohlo skončiť tak, ako sa to skončilo."

Obdobie po medializácii prípadu bolo po psychickej stránke najťažšie, no aj roky sa vlečúca súdna dohra poznačila psychiku P. Hlaváča. Uvedomoval si aj to, že ho znenávidela takmer celá verejnosť. "Pociťoval som to na vlastnej koži deň čo deň," spomína na sedemapolročné obdobie od incidentu do vynesenia právoplatného rozsudku. "Prvé dni v septembri 2002 som celé preplakal, potom som musel ísť von medzi ľudí. Vtedy som cítil, ako na mňa zazerajú. Množstvo známych sa mi prestalo zdraviť alebo mi dvíhať telefóny. Pripúšťam, že mali prečo. Keby sa to stalo mojej dcére, možno by som reagoval ešte horšie, ako reagovala Katkina mama. V tej chvíli to je určite ťažké pre každého rodiča."

Dostal málo?

Po vynesení právoplatného rozsudku matka K. Jonecovej vyhlásila, že 5 rokov je za smrť jej dcéry smiešny trest. Myslí si to aj jeho aktér? "Neviem, čo na to povedať. Nikto nejde do väzenia preto, aby tu bol dlho. Keď sa tu človek stretne s inými ľuďmi a počúva, za čo sú tu, niekedy má pocit, že dostal málo, inokedy, že veľa." P. Hlaváč uznal, že ak niekto pri bitke zomrie, tak to verejnosť v princípe chápe ako vraždu. "Preto sú tie paragrafy také, aby existovala aj možnosť ublíženia bez zámeru zabiť," tvrdí, považujúc to za svoj prípad.

"Keď mi dali po prvý raz 10 rokov, ostal som sedieť na lavici ako prikovaný, lebo som neveril, že toľko môžem dostať. Som presvedčený, že prvý aj druhý rozsudok na okresnom súde ovplyvnila verejná mienka a médiá, ktoré môj prípad sledovali. Lebo počas môjho stíhania si pamätám kauzy, ktoré sa v médiách objavili iba dvakrát. Keď sa stali, a keď ich súd uzavrel. Často sa tí páchatelia dopustili oveľa závažnejšieho konania, no keďže neboli tak mediálne známi, obišli s miernejšími trestami. Preto môžem s istotou tvrdiť, že médiám môžem vďačiť za to, že som dostal dvakrát po 10 rokov a že sa môj prípad ťahal tak dlho..."

Či 10 alebo 5 rokov, P. Hlaváč tvrdí, že najväčším trestom pre neho je pamäť. "Ten incident mám stále pred očami. Večer si s ním líham, ráno sa s ním prebúdzam. Myslím na to, kde som, za čo, i aké sú následky. Nebol deň, aby som sa tým nezaoberal. Darmo niečo robím, hrám vonku futbal alebo čítam knihu, v podvedomí som stále tam, na mieste činu. To už z mojej mysle nikdy nezmizne až do konca života..."

Peter Hlaváč: Pokánie

Ty už nie si tu a ja trpím stále,
moja vina premieta sa mi neustále v hlave.
V mojej mysli zjavuješ sa každým dňom,
často blúdiš aj mojím snom.

Netušil som, že sa to môže skončiť tak,
môj život je hore nohami, proste naopak.
Celú noc som vtedy ani chvíľku nespal,
čo dialo sa ráno, ten pocit navždy vo mne ostal.

Prežívam každý deň riadne muky,
k tomu pohŕdanie viacerými ľuďmi.
To, čo urobili moje ruky
pochopiť neviem, že ovládať nechal som sa pudmi.

Späť by som všetko hneď vrátil,
to sa však už nedá.
Teba navždy som stratil,
za tento čin teraz pykať treba.

Že v base teraz musím byť,
komentujú ľudia rečami.
No ja s tým ďalej musím žiť,
tvoju tvár mám stále pred svojimi očami.

Tvojim blízkym som ťa vzal navždy,
bolesť veľkú som im musel tým spôsobiť.
To, čo sa vtedy vlastne stalo, nevie každý,
ja by som im to raz chcel vysvetliť.

Mrzí ma veľmi, hanbím sa za tento skutok,
odpustiť mi nie je možné, to však viem.
Privodiť taký žiaľ a veľký smútok,
strašne toho ľutujem,
povedať vám to všetkým chcem!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári