Má pocit, že ľudia mu prešľapy odpustili a úprimne mu držia palce

Spevák, muzikant, fotograf a ako sám občas so smiechom dodáva - veľký človek, lebo meria 197 cm. Hoci sa Richard Müller zviditeľnil okrem iného aj drogovými škandálmi, nik mu nemôže uprieť to, že patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej popmusic.

Do Košíc si nedávno našiel cestu, aby predstavil čitateľom svoju najnovšiu knihu fotografií Enter. Rozrozprával sa o fotografovaní, ale aj o tom, prečo si váži pohodu, ktorá nastala v posledných rokoch jeho života.

Na svoje fotografické začiatky si R. Müller pamätá veľmi dobre. „Pamätám si to úplne presne. Môj otec mal aparát, ktorý sa volal Exakta Varex. Bol to východonemecký foťák s kompletnou optikou a na tie časy naozaj veľmi dobrý. Dokonca mi potom naši v kúpeľni zriadili provizórnu tmavú komoru, takže to, čo som si nafotil, som si vedel aj sám vyvolať. Mal som vtedy zhruba pätnásť rokov," zaspomínal si spevák. „Potom však nastala riadne dlhá pauza, kedy som si na fotografovanie ani len nespomenul. Keď som sa ale chystal na dlhodobejší pobyt do Ameriky a vedel som, že s kamarátom máme v pláne prejsť ju krížom autom, tak som si vravel, že by nebolo zlé si požičať nejaký foťák, lebo celkom iste cestou natrafím na niečo, čo by som chcel zachytiť."

R. Müller tvrdí, že s fotením nemal žiadne skúsenosti. Len fotil to, čo mu pripadalo hodné zachytenia a čo ho oslovilo. "Keď nastal čas digitálnych fotoaparátov, tak som si povedal, že to je niečo pre nás - lenivých. Dnes si už nemusíte nič sami nastavovať, automaticky sa všetko nastaví samo a ešte k tomu si to môžete hneď skontrolovať. No nie je to úžasné? Nie som ten typ, ktorý sa nepohne bez foťáka, čo ma sem-tam aj zamrzí. Ale dá sa povedať, že na fotografovanie myslím často a snažím sa tomu venovať, aj keď práve teraz mám pocit - po vyjdení knihy Enter - že som už totálne 'vyfotený'."

Z fotografií, ktoré robil ešte v puberte, sa mu nič nezachovalo. „Samozrejme, že ma to veľmi mrzí. Mohli by to byť príjemné spomienky. Sám neviem, čo ma vlastne k fotografovaniu vtedy lákalo. Možno už samotná vec, že foťák bol doma a k dispozícii. A dnes? Dnes fotím vtedy, keď mám na to priestor a čas. Nepripadá do úvahy, aby som mal množstvo iných povinností a popri tom ešte fotil. To nie. Občas sa to prihodí a práve kvôli tomu hocikde zabúdam a strácam fotoaparáty. Našťastie, nikdy mi nezáležalo priveľmi na technike, takže si nekupujem drahé aparáty. Často mi stačí mobil."

Fotografia je pre R. Müllera skratkou na sebavyjadrenie. „Nie je to len o tom, že mám potrebu zachytiť, čo vidím a čo mi padne do oka. Je to aj snaha fotografiou niečo povedať. Doposiaľ som nikdy nerobil na zákazku a asi by som to ani nevedel." To, čo chce povedať fotografiou a čo chce povedať piesňou, sa vraj nedá porovnať. „Sú to dva úplne odlišné svety. V textoch piesní sa často odrážajú moje reálne životné skúsenosti a impulzy a fotografia v podstate nikdy nesúvisí s mojim osobným životom. Nikdy som totiž nepátral po objekte na fotenie, ktorý by nejakým spôsobom odrážal mňa samého a moje životné pocity."

Pre R. Müllera je fotografia príjemnou súčasťou života, možnosť spontánneho vyjadrenia sa. „Som človek lenivý a keď som hnaný do nejakého hudobného projektu, ktorý mi z hocijakých dôvodov nevyhovuje, tak sa trápim. Keď však fotím, tak sa netrápim nikdy. Vždy to bola pre mňa len a len radosť. Nehovorím, že výsledok môjho snaženia je vždy dobrý, mám stovky záberov, ktoré sú nepoužiteľné, ale stále sa nájde pár, ktoré potešia a to mi robí nesmiernu radosť."

Keď známa osobnosť, ktorá nie je fotografom, vydá knihu svojich fotografií, zvyčajne je to na niečí cudzí popud. Podobne to bolo aj prípade R. Müllera. „Z niektorých fotografií, ktoré vznikli na mojej ceste po Amerike, som urobil výstavu v jednom podniku. Tam som pozval riaditeľa vydavateľstva Slovart Juraja Hegera. Ten ich videl - efektne nazväčšované a ponúkol mi vydanie prvej knihy. Keď som po rokoch nadobudol pocit, že tých fotiek mám znovu mnoho a možno by sa ich našlo pár aj dobrých, tak som mu predostrel môj nápad na druhú knihu. Povedal mi, že nechce vydať knihu celebrite. Že to musí byť kniha, za ktorou si bude stáť, aj keď ju vezme na veľtrh do Frankfurtu nad Mohanom, kde nikto nebude vedieť, kto je Richard Müller."

Pri výbere troch stovák fotiek z tisícok, ktoré mal nafotené, sa takpovediac zapotil. Zaujímavé je, že pri zostavovaní svojich albumov to také zložité nemá. „Často sa čudujem, keď čítam po vydaní albumu rozhovory so spevákmi či kapelami a oni hovoria, ako bolo ťažké vybrať z pár desiatok skladieb tie, ktoré pôjdu na album. Za tých dvadsaťpäť rokov, čo robím muziku, nemám žiadny odpad. Za každou skladbou si v podstate stojím od jej začiatku! Každý album som vždy robil ako uzavretý cyklus piesní, ktoré viem, o čom sú a prečo sú na tom albume."

Azda každý z albumov R. Müllera pôsobí na poslucháčov veľmi osobne. „Svojimi textami som sa - hlavne v minulosti - snažil vyspovedať, vyžalovať, vyjadriť svoje pocity. Prevažne na albumoch '01' a 'Koniec sveta' to bolo dosť intenzívne a osobné. Napríklad pri skladbe 'Nahý 2' som do poslednej chvíle nevedel, či to vydať alebo nie." Ak si nepamätáte, spieva v nej - Už nebudem nahý, drahé slečny, drahé ženy. Od teraz až navždy zostávam oblečený. Skladba vznikla nedlho po tom, čo sa na jednom z koncertov s nie čistou hlavou vyzliekol donaha... „Samému sa mi zdalo, že je to dosť silná káva a že to nemôže dobre vypáliť. Nakoniec som sa však rozhodol, že to spravím a ukázalo, že opak bol pravdou. Bol to dobrý ťah. Ľudia to naozaj prijali ako nejaké ospravedlnenie."

Otvorenosť v skladbe "Nahý 2" ľudia ocenili, tak isto, ako to, že R. Müller sa snaží dať si svoj život do poriadku. Posledné pokojné roky, vydarené koncerty a nové skladby dokazujú, že drogové aféry sú minulosťou. „Pomerne často sa stretávam s tým, že ľudia majú potrebu ma potľapkať po pleci a povedať mi - držte sa! Zakaždým je to príjemné stretnutie. Dokonca aj na internetových fórach alebo na FaceBooku si občas pozriem nejaké reakcie a nestretávam sa s negatívnymi. Myslím si, že ľudia mi tie moje prešľapy odpustili, pochopili ma a naozaj mi úprimne držia palce. Na žiadnu negatívnu reakciu si naozaj neviem spomenúť. Buď je to preto, že keď má voči mne niekto taký postoj, tak som mu ľahostajný a nebude sa ku mne vyjadrovať, alebo sa ma bojí, pretože som naozaj dosť veľký," smeje sa. "Keď sa však stretnem s niečim milým, tak si poviem, že nikto vlastne nemá dôvod to robiť, takže niečo za tým je a to ma veľmi teší."

Súčasné obdobie je pre R. Müllera pomerne hektické, lebo po vydaní knihy nasledovali povinnosti spojené s jej prezentáciou a popri tom všetkom sa pripravoval na koncertnú šnúru v rámci Potichu Tour. Tá odštartovala pred pár dňami a v rámci nej sa 16. decembra predstaví aj v Košiciach. „Napriek tomu, že teraz mám veľa pracovných povinností, musím povedať, že si žijem v podstate veľmi pokojný život. Toto súčasné obdobie je skutočne harmonické. Veľmi sa teším z faktu, že mám možnosť bývať so svojím synom, čo je fascinujúci pocit. Veľmi si to užívam. Mám priateľku, ktorá mi splní, čo mi na očiach vidí a pozoruhodné je, že popri tom všetkom zažívam aj vydarené obdobie, čo sa týka práce."

Vraví sa, že človek si to dobré dokáže vážiť až vtedy, keď okúsi aj to zlé. „U mňa to platí doslova a do písmena. To, že teraz mám možnosť žiť si pokojný život, ši veľmi vážim. Uznávam, že obdobie, ktoré som si prežil a preskákal, bolo spočiatku veľmi inšpiratívne, no viedlo ma zlou cestou. Vyzeralo to tak, že ostanem sedieť kdesi mimo a sám a len sa dívať z okna na svet okolo seba... Som nesmierne rád, že to takto nedopadlo a že sa mi darí v muzike a aj v súkromnom živote."

Človeku sa zvyčajne darí vtedy, keď sa cíti v pohode. R. Müllerovi sa podarilo dostať sa konečne do psychickej pohody. Priznáva však, že ešte by bolo treba čosi urobiť s fyzickou pohodou a nebolo by od veci zhodiť pár kíl... Pomôcť by mu v tom mohol aj stacionárny bicykel, ktorý dostal, keď bol na svoje narodeniny nedávno hosťom v Adela šou. „Priznám sa a veľmi sa za to hanbím, že som na ňom ešte nesedel. Každý mi vravel, že tieto stroje doma zvyčajne končia ako vešiaky na šatstvo. Tak som zasiahol aspoň tak, že som zakázal na ten bicykel čokoľvek povesiť," smeje sa. "Neviem, či to pomôže, ale ako vešiak tým pádom neskončí. Už mi však doma bolo povedané, že ak na ňom nezačnem cvičiť, tak bude odprataný do pivnice, aby nezavadzal. Takže asi sa na to budem musieť nejako odhodlať. Najhoršie je, že ja sám veľmi dobre viem, aký je pohyb dôležitý, ale ako som už spomínal, som lenivec. Budem musieť sám seba zlomiť," dodal na záver s úsmevom.