V rámci práce už bola dcérou i babičkou. Jej tvorbu hodnotí pozitívne bežná verejnosť i kritici, získala množstvo prestížnych cien a len nedávno mala košická verejnosť možnosť zoznámiť sa s jej fotografiami v rámci Dní českej kultúry vo FotoGalérii NOVA.

Krehkú fotografku, ktorá v rámci svojej tvorby neustále štylizuje samu seba do rozmanitých rolí, označujú za ženu tisícich tvárí. Aká je však v skutočnosti, to zhrnula nasledujúcimi slovami: "Mojím problémom je, že mám stále z niečoho strach. Dosť ma to obmedzuje a je to natoľko nepríjemný pocit, že sa ho snažím odbúravať. Inak si myslím, že mojou pozitívnou vlastnosťou je schopnosť empatie. No a ako matka som veľmi nervózna, ale snažím sa na sebe pracovať a vylepšovať sa." Ako nám prezradila, najväčšie obavy má z toho, že sklame. "Mám skrátka pocit, že si lásku musím od druhých zaslúžiť svojimi schopnosťami. Súvisí to asi s pocitom sebahodnotenia. Záleží mi na tom, aby ma ľudia mali radi a nemysleli si o mne nič zlé."

Veľké šťastie má preto v tom, že jej tvorbu hodnotí bežná i odborná verejnosť už roky mimoriadne pozitívne. Ako sa však vysporiada s prípadným negatívnym názorom na svoje umenie? "Zo začiatku boli reakcie len pozitívne. Avšak potom, v priebehu rokov, keďže vývoj fotografie napreduje a objavujú sa nové tváre, sa to začalo meniť. Mrzelo ma to, brala som si to osobne. Ale dnes ešte stále verím v svoju prácu, myslím to všetko úprimne a domnievam sa, že všetko, čo človek robí naozaj s dobrým svedomím a nie je to poplatné dobe, sa stretne s priazňou verejnosti."

Hoci sa teda fotografovaniu venuje dlhší čas, neprišla doposiaľ o žiadne svoje ilúzie. "Keď fotím ľudí, hovorím im nasledovné: 'Chcela by som, aby si o sto rokov, keď to budú vaši potomkovia vidieť, mysleli, že ste práve žili krásnu etapu života, alebo že ste riešili nejakú fázu vášho vzťahu.' Moje ambície sú teda jasné. Chcela by som, aby moje fotky ľudí prežili, a tak im to aj prezentujem. Smejú sa mi a vravia, že som prehnane ambiciózna. Ja však verím, že to tak naozaj môže byť." Keďže je práca s ľuďmi vo všeobecnosti tou najťažšou, občas je riadne vyčerpaná. "Vo chvíľach intenzívnej práce ňou som úplne pohltená a je to pre mňa podobný zážitok, ako keď idete do kina a film si prežijete s prostredím i dobou, v akých sa odohráva. Vtedy je to pre mňa úžasné. Avšak potom, keď prídem domov, bývam veľmi unavená a väčšinou ma bolí hlava."

V rámci práce prekračuje hranice

Vo svojej staršej tvorbe sa Dita Pepe vyfotografovala so ženami rôzneho veku, charakteru i spoločenského postavenia. V jej autoportrétoch na prvý pohľad možno ani nepoznáme, že na všetkých je sama prítomná, natoľko sa mení jej vzhľad a výraz. Využíva parochne, líčenie i odev požičaný priamo od žien, za ktorých dvojníčku sa vydáva. Keďže sa na fotografiách neustále štylizuje do nejakej inej polohy, môže to občas pôsobiť ako tisícnásobná schizofrénia. V podstate má táto práca zároveň veľmi blízko k herectvu.

"Vnímam to ako cestu, ako nájsť samu seba a spôsob, ako byť šťastná. Vidím aj smutné osudy a vďaka tomu si dokážem viac vážiť maličkosti. Ukazuje mi to, že si musím vážiť, že mám zdravé deti, sama som zdravá, máme s manželom prácu, ktorá nás baví, hoci nadávame, že sme vyčerpaní," smeje sa umelkyňa, ktorej práca si vyžaduje nemalú dávku exhibicionizmu. Hoci však nie je sebavedomá v súkromí, za svojou prácou si stojí. "Verím v to, že som už vo fotografii niečo dokázala. Moje sebavedomie pokuľháva skôr v inej, ako pracovnej sfére. Akoby to bolo mojou výchovou... Neuvedomujem si, že môžem mať len tak radosť zo života."

Kým však v súkromí pôsobí nežne, priznáva, že exhibicionizmus v rámci fotky jej veru cudzí nie je. "Tam som odhodlaná ísť často aj za hranice, ktoré by som v normálnom živote neprekročila. Napríklad, keď som sa fotila s jedným chlapcom, ktorý má rád porno," naznačuje netypické situácie, s ktorými sa pri práci stretáva. Vždy sa totiž k mužovi pokúša čo najviac priblížiť spôsobom, ako by si ju prial vidieť. Pokúša sa zosobniť jeho ideál krásy. "A práve tento mladý chlapec, umelec, mi povedal nejaké mená pornoherečiek a ja som si prezerala ich stránky a hovorila som si: 'Takto mám vyzerať? To nezvládnem.' Tu som skutočne riešila, kam až chcem ísť. Že keď sa moje deti budú na tie fotky niekedy pozerať, aby ma nesúdili. Hranice mám, ale zisťujem, že pre fotografiu som mnohokrát ochotná ich aj presiahnuť."

Chceli sa s ňou fotiť v spálni

Po cykle fotografií so ženami sa realizovala i na "opačnom fronte". Jej autoportréty s mužmi hodnotia odborníci ešte pozitívnejšie, najmä vďaka pokroku v remeselnej stránke ich realizácie. Nemalý podiel má na tom i Ditin manžel a bývalý spolužiak Petr Hrubeš, ktorý dokonale ovláda fotografickú techniku zo svojej praxe portrétistu významných osobností aj módneho fotografa. Počas realizácie cyklu fotografií, na ktorých sa fotila s mužmi, im fotografka dala možnosť výberu priestoru i formy, ako s ňou chcú byť zvečnení. Väčšinou si však vyberali chúlostivé situácie a intímne témy... "Pôvodne som chcela, aby muži pracovali ako režiséri, ale nefungovalo to. Keď som totiž oslovila mužov z umeleckej brandže, tí ešte boli aspoň trochu schopní niečo kreatívne vymyslieť. Ale chlapi z normálnych pracovných odvetví si z toho robili srandu a vždy sa chceli fotiť v posteli a v objatí, čo sa mi nepáčilo. Takže som do toho radšej začala zasahovať."

Objekty fotografií si vyberá často náhodne. Vždy je to vraj spojené so životnou fázou, v ktorej sa práve nachádza a vecami, ktoré ju práve zaujímajú. "Keď som spomínala toho chlapca s pornom, išlo o študenta, ktorého som stretla počas mojich prednášok na škole multimédií v Ostrave. Vymykal sa prácami, ktoré doniesol. Na tému autoportrét totiž nafotil svoj stoporený penis a samozrejme, mne ako pedagogičke to bolo nepríjemné. Spotila som sa a videla som, že i ostatné dievčatá nevedeli, kam s očami." Podľa jej slov išlo o mimoriadne zvláštny zážitok a doma potom uvažovala nad tým, prečo to chlapec takto robí.

"Lebo samozrejme, že chce šokovať. Umenie by malo šokovať a vyvolávať v nás nejaké nezabudnuteľné zážitky. Takže aj keď mi to bolo nepríjemné, obrátilo sa to vo mne postupne v obdiv. Zrazu som to vnímala tak, že je odvážny a ja by som to nedokázala." Preto sa s ním skontaktovala, snažila sa spoznať jeho svet, prezrela si jeho tvorbu a urobila si ucelenejší obraz skôr, než sa s ním odfotografovala. "Niekedy sa však fotím s mužmi, ktorí ma zaujmú na základe vizuálneho kontaktu. Išlo napríklad o človeka, ktorý vyše dvadsať rokov tetuje ľudí a sám je celý potetovaný. Chcela som vidieť, ako vyzerá jeho rodina, v akom dome žije..."

Nie každý z oslovených je však zákonite ochotný pustiť sa do takéhoto fotografického projektu. Dita Pepe sa už stretla aj s odmietnutím. "Chcela som sa napríklad vyfotiť s človekom, ktorý je veľmi bohatý. K nemu osobne som sa nikdy nedostala, len k jeho priateľke, ktorá s ním žila. Poslala som mu články, ktoré o mne vyšli, vyzeralo to nádejne, ale potom to vyšlo do stratena. Asi nemal čas..."

Staršie ženy a zajačikovia

Celkovo má práca tejto fotografky mimoriadne blízko k istej forme sociologického výskumu. Ako nám prezradila, bavilo by ju čosi podobné aj študovať. "Určite áno a okrem sociológie ma zaujíma aj psychológia. Mám však problém, pretože nie som typ, ktorý by si pamätal dátumy, alebo by niečo dokázal chronologicky zaraďovať... Som skôr emocionálny človek, ktorý by dokázal pochopiť správanie v skupine... Určite ma teda sociológia zaujíma, ale myslím, že to bude beh na dlhú trať. Mám totiž malé deti, chcem fotiť, ale až budem v dôchodku, tak sa určite budem ďalej vzdelávať," konštatuje mama trojročnej Ely a sedemročnej Idy. Dievčatká však už nebaví neustále jej pózovať, tak sa ich snaží podplácať lízankami.

Práca D. Pepe je zadelená do viacerých cyklov a momentálne má v pláne pokračovať v súbore autoportrétov. "Budú to možno zase len ženy, potom rodiny s deťmi... Ponúknem akýsi obraz našej doby. Chcem ukázať to, že sú ženy, ktoré žijú single a sú šťastné, tiež rodiny, ktoré sú na tom finančne extrémne dobre a môžu byť tiež šťastné, ale sú aj ľudia, ktorí nemajú nič a sú šťastní... Nemôžem však presne povedať, ako sa to bude vyvíjať. Teraz som vo veku niekde pred štyridsiatkou a zistila som, že ma zaujíma fenomén, keď si žena nájde mladšieho muža a čo jej to v živote dá." Momentálne sa teda fotí s mladíkmi a manželovi to vraj vôbec neprekáža. "On totiž pochopil, že keď je žena v práci a vo vzťahu šťastná, celá rodina je šťastná, takže ma veľmi povzbudzuje."

Celkovo talentovaná autorka často vyhlasuje, že má snahu niečo svojou tvorbou v spoločnosti zmeniť. Čo presne má na mysli, to zhodnotila nasledovne: "Asi hlavne to, aby si človek začal uvedomovať, že môže byť šťastný. Chcela by som tiež zmeniť pokoru nielen k človeku a ku starobe, ale aj k výtvorom ľudskej šikovnosti. Pokorní by sme mali byť aj k etnickým a sociologickým skupinám. Umenie by malo byť hlavne nádejou," dodáva rodáčka z Ostravy, ktorá študovala na Inštitúte tvorivej fotografie Slezskej univerzity v Opave.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári