Svojich zverencov musia nakŕmiť, poupratovať im, poznať ich povahu, náladu a zdieľať s nimi dobré i zlé. O tom, že za zatvorenými bránami býva občas veselo, sme sa presvedčili sami. O svojich zverencoch by vedeli ošetrovatelia hovoriť celé hodiny. Aké prekvapenia im vedia pripraviť? Rôzne.
Hovoriaci krkavec
Jedným, možno na prvý pohľad nie takým atraktívnym ako zvláštnym a zaujímavým tvorom, je krkavec. Nie je to len obyčajný čierny havran, ale veľmi inteligentný vták. Tak to sa podržte, čo dokáže. Je síce známe, že papagáje vedia rozprávať a dookola opakovať aj sprosté slová, ktoré ich naučíte, ale ľudskou rečou sa vám vie prihovoriť aj Kajo. To nie sú rozprávky o zakliatom princovi odetom do peria s dlhým mocným zobákom, o čarodejníkovi ani poslovi zlých správ. Je to veľký hovoriaci "sympaťák".
Keď sa pozdraví hlbokým barytónom zreteľne "ahoj", tak chvíľu váhate, či ste v poriadku a hľadáte, či vás nestretol kamarát. Keď má náladu, presvedčí o svojich schopnostiach znovu a znovu. Nie je to jediné slovo, ktoré má vo svojom repertoári. Aj preto sa pri ňom návštevníci radi zastavujú a debatujú. Je to milý spoločník.
Zlovestne vyzerajúci okrídlenec vie byť niekedy aj zlý. Najmä v čase hniezdenia. Vtedy neprovokovať, neohrozovať budúce potomstvo, nevstupovať na zakázané územie. Iba to mu vrtá v hlave, čo sa snažil navŕtať do hlavy aj svojej opatrovkyni Erike Karafovej. Zaútočil na ňu v letku, keď mu chcela upratať. Možno to bolo trochu drsné upozornenie, že bude otcom, ale ona bola tá, kto porušil zákony prírody. Vraj to už prebolelo, rana sa zahojila a na svojho miláčika sa už nehnevá. Sem-tam jej uštedrí štípanec zobákom, ale inak je v pohode. Pochopila, že jej návšteva bola nevhodná. Narušila ich teritórium.
Samička Klára je plachá, zato Kajo si zobne aj z ruky. Nakecá sa koľko dosť. Rozprávať začal sám. Stále opakoval vetu: "No čo je?" Alebo: "Čau". Potom s ním začala viac komunikovať. Naučil sa svoje meno, hovorí "Klára", "Kaťa", "ahoj". Všetko znie zreteľne, akoby rozprával človek.
"Krkavce sú nielen veľmi inteligentné, ale aj dlhožijúce vtáky," vraví E. Karafová. "Rekordy sú aj sto rokov, bežne sa dožíva okolo päťdesiat. Zaujímavé u nich je, že na hniezdenie sa pripravujú ako prvé a už vo februári stavajú hniezdo. Predtým sa však musia vykŕmiť, aby si boli isté, že dokážu vychovať mladé. Prispôsobiť sa tomu musí aj jedálniček, na ktorom nechýbajú živé kuriatka či hlodavce, varená zelenina s ryžou, mäso a najviac zo všetkého im chutia piškóty. Veľkou zábavou sú orechy."
Páči sa im ako strakám všetko lesklé. Dávať pozor treba na retiazky či náušnice. Lákajú ich ligotavé predmety. Uchmatnú perá návštevníkom a Kajo sa raz dokonca hral s nožíkom. Je to tiež veľký herec a rád sa predvádza. Zavesí sa napríklad na pletivo dolu hlavou a tvári sa, že je mŕtvy. Asi ani nedýcha. Úlohu nebožtíka hrá dokonale.
Doďobaný, krvavý a ošklbaný býva v čase, keď si divožijúce krkavce hľadajú partnerky. To sú súboje na život a na smrť, ale cez pletivo. Nikto pri tom neumiera, iba perie lieta naokolo. Tú svoju si bráni pred nápadníkmi. Keďže je zatvorený, vyhráva a nikto mu ju neodláka. Ale vojna musí byť. "Košický" krkavec vždy prekvapí i zabaví. "Ahoj" zaznie z jeho zobáka na privítanie, medzitým i na rozlúčku. Je úžasný. Prosto božský Kája.
Opice bitkárky
"Ty si opica," často si medzi sebou hovoríme pri rôznych huncútstvach. Podobáme sa v niektorých situáciách? Asi áno. Určite sú to však po návštevníkoch najzábavnejšie zvieratá v zoo, o ktorých nikdy neviete, čo vystroja. A nie je toho málo. O tom vie najlepšie ich ošetrovateľka Jannette Forraiová. Za 22 rokov jej pripravili nemálo prekvapení.
Samička na vandrovke, nič nezvyčajné, čo by sa nemohlo prihodiť. Často počuje od kolegov: "Malpha ti odišla na vychádzku, sedí na lampe." Ako ju prilákať späť? Osvedčená metóda - maškrta. Dlho na slobode nevydrží. Pomotá sa medzi ľuďmi a potom sa vráti. "Keď sa pustia so mnou do bitky, tak to neviete, či sa máte smiať, alebo plakať. Keď som začínala v zoo pracovať, prišla sa na mňa pozrieť moja mama. Chcela vedieť, čo vlastne robím. Tak ma videla v akcii. Nemali sme vtedy možnosť vyvrieť opice a vyčistiť klietku bez ich asistencie. Keď som vošla dnu, pustili sa do mňa hneď štyri magoty. Jeden mi trhal vlasy, druhý so mnou triasol, tretí ma pohrýzol do ramena a už ani neviem, čo všetko sa udialo. Prišlo mi to smiešne a bolo mi zároveň do plaču. Bola som strapatá, dotrhaná, doškriabaná, dohryzená, tiekla mi krv a do toho všetkého ešte mama kričala, že mám okamžite vyjsť von," zaspomínala na nakladačku ošetrovateľka.
Televízny reportér prišiel o mikrofón. Uchmatla mu ho opica a rozobrala na franforce. Nezaspievala ako chcel, ale dokonale ho rozmontovala. Musia mať svoj režim, treba s nimi robiť každý deň, aby vedeli, čo sa od nich očakáva. Za ruku sa vodiť nedajú. Považujú to za ohrozenie. Piškótu si zoberú a nič viac, ale keď je to opačne, tak sa im páči. Skočia na ošetrovateľku, poprezerajú jej vrecká, či tam náhodou nejaká maškrta nie je (stále musí byť), poťahajú za nohavice alebo poískajú sa jej vo vlasoch.
"Z času na čas mi niektorá vyskočí na hlavu a poprehadzuje mi vlasy na každú stranu. Minule skončila s účesom až pri obočí. Všetko čisté, tak mi rozzipsovala bundu a nazrela do výstrihu. Potom spokojná odcupitala. Páčia sa im sponky, náušnice a zavše si ich požičajú. Nikdy neviete, čo im práve napadne."
Sú to špekulanti. Nemôže sa stať, že niečo ujde ich pozornosti. Sú vonku a niečo sa opravuje vnútri. Ako, to nikto nevie, ale hneď zistia, že sa niečo zmenilo, namontovalo, tak to treba odmontovať. Skúšajú, rozoberajú. Čo urobí človek len za pomoci skrutkovača, to sa opiciam podarí iba so šikovnými prstami. Sú to montéri.
Aj pri najväčších huncútstvach sa vedia tváriť ako opice. Ja nič, ja muzikant. Šok zažila pani Jannette, keď sa opičiakom podarilo v noci rozpliesť pletivo. Keď prišla ráno do práce, nevedela ani dvere otvoriť na miestnosti. Boli zabarikádované, všetky klietky aj s vtáčikmi pohádzané na zemi, všetko, čo sa dalo zjesť, bolo zjedené, škatule potrhané, nič nezostalo na pôvodnom mieste. Ale všetky sedeli spôsobne na polici akoby s tým nemali nič spoločné a prehnala sa tadiať nejaká veterná smršť. Boli v tom úplne nevinne. Nikde neboli, nič nevyparatili. No nie sú to opice? A aké veľké.
Levice v uliciach
Kým vás niekto pokmáše za vlasy, nie je to až také hrozné. Dostať ranu mocnou labou od šelmy alebo stať sa jeho potravou, to by už asi ošetrovateľ nerozchodil. Stačí jedno zarevanie a už človek púšťa do gatí. Starostlivosť o veľké zvieratá to nie je ako opatrovať prítulné mačiatka, ale nič sa nedá robiť, aj ich treba nasýtiť a aj im vygruntovať. To chce riadnu guráž a veľkú dávku odvahy, a najmä opatrnosti.
Tiger, levice, medvede, vlky, rys, to nie sú pokojne plávajúce kačičky na hladine jazierka. Tu ide o krk. Je to nebezpečná práca, pri ktorej sa aj za najmenšie zaváhanie môže draho zaplatiť. "Strach nepomôže. Nebojím sa, ale mám pred nimi veľký rešpekt. Musím dávať veľký pozor. Keby som sa bál, nemohol by som to robiť. Skôr ako šelmy mi ide po krku vedúci, aby som nič nezanedbal a zbytočne neriskoval pri manipulácii so zvieratami," prezradil nám staronový ošetrovateľ Mikuláš Kotík, ktorý sa práve o najnebezpečnejšie zvieratá stará.
Takže je to o pevnej vôli a vždy treba vedieť, ako na to. Prvá zásada je mať všetko pod neustálou kontrolou, stále zatvorené a pod prúdom. Na to sa nesmie ani raz zabudnúť. Keď sa čistí výbeh, zvieratá musia byť vnútri. Keď sa upratujú domčeky, tak musia byť v bezpečnej vzdialenosti oddelené elektrickým ohradníkom. Iba raz sa môže stať, že sa ošetrovateľ pozabudne a dostane sa do bezprostredného kontaktu s nimi. Druhá šanca neexistuje, čo musí mať stále na pamäti.
Samozrejme, každého zaujíma, či sa ešte nestalo, aby zostalo niečo otvorené alebo bez prúdu. Keď vypadne, šelmy sa zatvárajú a spúšťajú sa náhradné zdroje, ktoré ohradníky podržia na niekoľko hodín. Aj pri kŕmení platia prísne pravidlá. Jedlo sa nachystá, ošetrovateľ odchádza do bezpečia a až potom sa môže hodovať. "Tiger Lucky ma ešte nikdy nevydesil. On je pokojný. Neútočí a niekedy sa dá aj pohladiť, poškrabať pod bradou alebo nastaví ucho. Niekedy neodolám, aby som sa ho nedotkol, ale nesmie o tom vedieť vedúci. To mi nedovolí. Šelma je šelma. Viem, že by som to nemal robiť. Zato levice ma vystrašia zakaždým. Viem, že skáču na mreže a aj tak sa vždy zľaknem a prekvapí ma to. Zalomcuje to mnou neustále."
Je to adrenalín, každodenná skúška nervov. Nedávno vypadol prúd, preto boli zvery zatvorené. Prišli z telky nakrútiť si levice pri kŕmení. M. Kotík sa nechal prehovoriť a vstúpil k nim do vedľajšieho boxu. Ako hovorí, nebolo mu všetko jedno, aj keď ich delili mreže, ale bez elektriny. Jeden nikdy nevie, ako sa zachovajú. "Nesprával som sa neopatrne, ale mal som obrovský rešpekt. Viem, čo dokážu a nebolo mi to celkom jedno. Nikdy mi ešte neublížili ani nedoškriabali, ale zubiská majú riadne. Necítim sa v ich blízkosti bezpečne a ako frajer, aj keď ma poznajú."
Aj levice sú veľké zbojníčky. Laura príde na kŕmenie, ale Elly nie. "Musím sa hrať so šubrom, aby zistila, že ju čaká niečo pod zub. Problém je prilákať ich dovnútra, keď majú hladovku a ja potrebujem ísť do výbehu. To ich musím 'ošaliť'. Skáčem v boxe, aby si mysleli, že už majú mäso naservírované. Prídu, ale keď zistia, že som s nimi vybabral, tak sú zúrivé. Pre každý prípad, keď ich treba rýchlo zatvoriť, napríklad pri výpadku prúdu, mám vždy nachystané jedlo. To zaberie."
Život uprostred divočiny naháňa hrôzu. Občas sa premieta aj do snov. Sú to scény ako z hororu. Pán Kotík už naháňal levice po uliciach mesta, keď utiekli zo zoo. Či ich chytil, to si nepamätá. Zobudil sa spotený a utekal do práce. Našťastie obidve boli tam, kde ich večer nechal. Na rozdiel od neho boli vyspinkané do ružova. Útek sa nekonal. Ako dobre, že to bol iba zlý sen.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
