Málokto však vie, čo sa skutočne odohráva za jej múrmi, lepšie povedané, málokoho to zaujíma. Reedukačné centrum na Hornom Bankove je plné detí, z ktorých každé má svoj vlastný príbeh. A na začiatku každého z nich je problém, ktorý riešili „po svojom".

Reedukačné centrá sú štátne špeciálne výchovné zariadenia. Zo štatútu je ich úlohou poskytovať služby klientom vo veku od 12 do 18 rokov. „Sú to deti a mládež s takými výraznými poruchami v emocionálnej a sociálnej oblasti, že nie je možné poskytovať im vzdelávanie v bežných školách," hovorí riaditeľ Reedukačného centra Tibor Palko. „V médiách a často objavujú pikantné historky, že dieťa napadlo, ubližovalo, kradlo... Väčšina z nich je takých, čo nechodia do školy. To je prvý vážny signál, že začína problém s dieťaťom. Znamená to, že problém je buď v jeho hlavičke, alebo v rodine."

Tento signál zachytí škola, tá to oznámi odboru sociálnych vecí, ktorý vykonáva podľa zákona o sociálno-právnej ochrane detí šetrenie v rodine. Existujú určité opatrenia, z ktorých sa dá vybrať, aby sa pomocou nich dieťa dostalo do takej situácie, aká je žiaduca. To znamená, aby chodilo do školy. Opatrenia sú zvyčajne preventívneho charakteru. Je tam aj možnosť navštevovania poradenských zariadení, čo znamená, že by dieťa malo ísť k psychológovi. Ak by sa mu zdôverilo, čo ho trápi, možno by sa mu už na začiatku dalo pomôcť. „Situácia je však taká, že veľmi málo rodičov vníma a akceptuje také upozornenie. Lebo už len samotný fakt, že dieťa sa dostalo do tohto štádia, dokazuje, že rodič nie celkom chápe a vníma, čo sa deje. Ak dieťa pokračuje v záškoláctve, referát ochrany detí navrhne súdu iné opatrenia. To znamená, vyňať dieťa z rodiny a umiestniť ho v reedukačnom centre." V tom košickom ich je 60 detí.

Bludný kruh

Aký bude pobyt dieťaťa v centre dlhý, je špecifikované typom vydaného rozhodnutia. Najkratší nariadený môže byť šesť mesiacov. V prípade, že dieťa nenastúpi, alebo pobyt neplní účel, teda nedochádza k zmene v správaní a postojoch dieťaťa, súd nariaďuje ústavnú starostlivosť, kde už nie je vymedzené, ako dlho v reedukačnom centre bude. Dĺžka je daná mierou kooperácie dieťaťa, rodičov a zariadenia. „Prvé mesiace sú pre nich ťažké, dieťa sa rozhliada. Zmena prostredia pre neho znamená, že je utiahnuté, v prvom momente pôsobí dojmom, že tu azda nepatrí. Po čase sa však v prejavoch dieťaťa prejaví problém a my vieme, že poslať ho k nám bolo zmysluplné."

Tieto zariadenia sú špecifické tým, že v sebe združujú školský objekt a zároveň objekt poskytujúci ubytovanie a stravu. Košické zariadenie poskytuje služby základnej školy pre deti s mentálnym vývinom v norme a odborné učilište pre deti s mentálnym postihom. V ňom sa chlapci učia v odbore poľnohospodár. Miere ich postihu je primeraný. Majú možnosť sa niečo naučiť, priamo v praxi vyskúšať. Po prípadnom absolvovaní im dáva šancu zamestnať sa napríklad v podnikoch spravujúcich mestskú zeleň, v záhradníckych podnikoch, teda v činnostiach manuálneho charakteru. Úspešní absolventi 9. ročníka ZŠ na Bankove majú možnosť navštevovať strednú školu v meste, čím sa ich šance na úspešné uplatnenie na trhu práce zvyšujú.

Dôvod umiestnenia do reedukačného centra je rôzny. Od záškoláctva, až po činy, ktoré by boli klasifikované ako trestné, ale dieťa je pre vek dané do reedukačného centra. „Našou prvoradou úlohou je deti učiť. Hlavne v tej základnej škole je to dôležité, lebo vzdelanie otvára človeku viacero dverí, možností, uchytiť sa na trhu práce. Deti, ktoré k nám prídu, majú obrovské medzery v školských vedomostiach. Prečo? Tieto deti sa z dôvodu rozvodu rodičov, úmrtia v rodine či alkoholického domáceho prostredia neučia. Kým väčšina normálnych detí je rodičmi k škole vedená, dieťa sa problémami sa neučí. Ostatné sa mu časom začnú smiať a ono prežíva traumu. Začne zo školy unikať, lebo sa tam necíti dobre. Aj v opačnom prípade, ak sú deti príliš nútené do školy chodiť, zlyhávajú v správaní, učenie ich prestane baviť, v škole sa začnú nudiť. Týmto deťom musíme pomôcť vrátiť ich do systému učenia sa, aby pochopili, že bez školy im bude ťažko."

Problémom je to, že často sa na Bankov dostanú deti, ktoré by mali byť inde. „Dieťa by malo byť odsúdené, no sudca si povie, že tu je aj tak zavreté, tak nech tu aj ostane. Ale reedukačné centrá nie sú väzenské zariadenia a nemajú suplovať náplň práce a poslanie týchto zariadení. Také typy detí, t.j. agresívni jedinci či jedinci s výraznými psychiatrickými poruchami, sa tu správajú absolútne neprijateľne. Lenže sudca rozhodol, že tu budú, tak tu musia byť. Naša práca sa tak dostáva do úplne iných dimenzií. Také dieťa je potom v triede nezvládnuteľné a ostatné deti sú ním veľmi ľahko ovplyvniteľné." Zariadenia by podľa T. Palka mali byť nejako špecializované podľa toho, ktoré je na akú poruchu určené. "A prečo to tak nie je? Lebo štát na to nemá peniaze..."

Podľa T. Palka si to rodičia, súdy či spoločnosť predstavujú veľmi jednoducho. Raz za pol roka sa ozvú a pýtajú sa na stav. "Či povieme, že je to dobré alebo zlé, iba to vezmú na vedomie. Skrátka čakajú, že my tu s ním urobíme zázrak, a potom im ho napraveného vrátime. V prípade vrátenia dieťaťa do rodinného prostredia sa dieťa vracia do tej istej školy, odkiaľ bolo pred časom vyňaté pre jeho nezvládnuteľnosť." Do tej istej školy, kde pred časom zažívalo traumu, do toho istého prostredia, ktoré rovnako prežíva traumu z návratu dieťaťa, ktoré bolo nezvládnuteľné. A bludný kruh môže začať odznova...

Štyrikrát utiekla

Lenka (15) je na Bankove rok a pol. Dostala sa sem vďaka tomu, že chodila poza školu. „Doma to bolo zlé po finančnej stránke. Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala osem. Potom sa to všetko začalo. Našla som si partiu, vyskúšala som cigarety, alkohol a nechodila som do školy. Nechcelo sa mi tam byť, vôbec ma to tam nebavilo. Občas, keď sme nešli do školy, šli sme s kamarátkou kradnúť. Mama mi dohovárala, no ja som nepočúvala. Samozrejme, chytili nás a nakoniec ma sem dala sociálka."

O Lenku sa mama zaujíma. Telefonujú si a Lenka chodí domov na prázdniny. S mamou vychádza dobre, s otcom sa takmer nerozpráva. Mame je veľmi ľúto, že to takto všetko dopadlo a Lenka hovorí, že keď ide domov, a potom sa musí vrátiť do Košíc, mama si občas aj poplače.

Jej pobyt tu nebol vždy jednoduchý. Už keď sem prišla, chcela sa vrátiť domov. „Asi štyri razy som ušla. Vždy s kamarátkami a šli sme do Rimavskej Soboty k ďalšej kamarátke. Ako sa nám podarilo ujsť? Každý deň chodíme vonku na dvor. Raz som teda ušla z dvora, inokedy sme ukradli vychovávateľke kľúče, zamkli ju v izbe a ušli sme. Vlakom sme šli načierno a niekedy sa nám podarilo, že nás nechytil sprievodca. Inokedy sme si na ulici vypýtali peniaze od nejakého chalana. Raz nás však sprievodca chytil, no vyhovorili sme sa, že sme stratili peniaze i kabelku a on nám pomohol. Naspäť nás vždy doviedli policajti. Potom som si uvedomila, že je to zbytočné a že sa radšej budem dobre správať, aby ma odtiaľto pustili."

Do budúcnosti má Lenka veľké plány. „Keď odtiaľ odídem, určite budem chodiť do školy. V tom sa polepším. Nechcem stráviť celý život v polepšovni. Pôjdem na strednú školu. Chcem sa vyučiť za kaderníčku. Raz by som si chcela otvoriť kadernícky salón. Pobyt tu mi určite pomohol."

Čaká ho partia

Peter má 14 rokov, no už na prvý pohľad nepôsobí ako dieťa, ale ako človek, čo veľa prežil. Na Bankove je rok. Podobne ako Lenka chodil poza školu. Detstvo mal veľmi ťažké vzhľadom na to, že má otca, ktorý deti bil, tak, ako ich mamu. Každý deň ich do noci nútil učiť sa. Otec sa neskôr dostal do väzenia a výchova štyroch chlapcov a jedného dievčaťa zostala na pleciach mamy. Peter sa doma necítil dobre, s mamou sa stále hádal, a tak si vonku našiel vlastný domov. Partiu kamarátov.

„Prišiel som domov a začal sa hádať s mamou. Odišiel som a prišiel večer, alebo až ráno. Nepočúval som ju a robil som si, čo som chcel. V škole to vyzeralo tak, že som prišiel na prvú hodinu, kreslil som si, alebo vyrušoval, dostal som poznámku a odišiel som preč. Stretol som sa s partiou a šli sme niekam piť. V šiestej triede som prepadol, siedmy ročník som robil už tu." Z Petrovho rozprávania je jasné, že ťažké detstvo i otec vo väzení ho poznačili a že mu doma niečo chýbalo.

Pobyt tu mu prospieva, čo priznáva aj sám. „Keď som tu, som lepší ako doma. No keď sa tam vrátim, čaká ma stará partia a zase som tam, kde som bol..." Na otázku, čo chce v živote dosiahnuť, odpovedá: „Chcel som byť maliarom, no teraz sa mi už nechce maľovať. Neviem prečo. Asi sa vyučím za murára. Nič ma nebaví. Jediné, na čo sa teším, je, že keď prídem domov, budem s kamarátmi. Chcel by som doštudovať, no keď sa vrátim domov, určite si ju nespravím, lebo budem chodiť poza školu. Keď som tu, škola ma baví. Možno to raz všetko bude dobré..."

List na rozlúčku

Práca reedukačných centier má zmysel. Nedokazujú to len štatistiky a dokumenty založené v šanónoch ale slová samotných detí. T. Palko ukazuje dojemný list chlapca, ktorý sa lúčil s kuchárkami, riaditeľom, učiteľmi. Ďakoval im za to, čo mu v tomto zariadení dali. Chlapec vraj prešiel osobným peklom. Matka ho ako dieťa držala za nohu z balkóna, na ktorom zvykol často mrznúť, potom ho vzali pestúni... Chlapec má dodnes všetky hrôzy, ktoré prežil, schované v hlave...

„Prežil som tu príjemné aj nepríjemné chvíle. S vychovávateľmi sa dalo poradiť, známky som si poopravoval, chodil na akcie a výlety... Na Bankove som toho veľa nedosiahol a možno to nevyzerá, že som sa zlepšil, ale ja viem, že mi tento pobyt pomohol. Ďakujem vychovávateľom, že mi pomohli sa ovládať a naučili ma veľa vecí. Keby som neskončil na Bankove, skončil by som v base - to viem naisto. Dúfam, že ostanú, akí sú, aby mohli dávať „dokopy" nové deti... ...Na záver sa chcem poďakovať všetkým vychovávateľom a zamestnancom, že mi pomohli zmeniť sa k tomu lepšiemu. Dostal som druhú šancu a odchádzam s novým dychom do života. Týmto by som chcel Bankovu povedať veľké ĎAKUJEM!"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári