Česká herečka Michaela Kuklová priznáva, že mala vo svojom živote obdobie, keď sa už nechcela ráno zobudiť...

V muzikáli Tajemství sa nedávno v košickom Divadle Cassia predstavila aj česká herečka Michaela Kuklová. Našla si čas na rozhovor, v ktorom okrem iného prezradila, čo všetko pre ňu znamená jej synček, prečo ju to láka znovu pracovať, ale i to, aké bolo jej manželstvo s hercom Jiřím Pomejem.

Synček Michaely Kuklovej mal pred pár dňami dva roky a ona len nedávno začala opäť intenzívnejšie pracovať. Priznáva, že pri odchode z domu do Košíc jej bolo smutno. "Bolo mi skoro do plaču. Lenže ja si vážim svoju prácu, robím ju už tridsať rokov a veľmi mi to chýbalo," prezradila. Keď už však z domu odišla a nechala svojho syna v dobrých rukách, tak si príležitosť znovu vyjsť na javisko doslova užívala. "Veľmi sa z toho teším. Keď som sa rozhodla znovu sa vrátiť do rozbehnutého vlaku, tak rozhodlo hlavne to, že toto povolanie sa s povinnosťami matky dá krásne zladiť. Nevidím dôvod, prečo by som sa mala zriecť možnosti pracovať, lebo to robím tak, aby som synčeka o nič neobrala."

Materstvo si doslova užíva od prvého momentu. "Pravdupovediac, až ma tie pocity zaskočili, lebo počas manželstva som si najprv pripadala na materstvo mladá a okolo tridsiatky sa okolnosti natoľko zmenili, že som na dieťa nemala ani pomyslenia. Dnes už viem, prečo tomu tak bolo a je dobré, že ma ženský inštinkt nesklamal. Potom som našla priateľa, pri ktorom som cítila, že ten vzťah je taký, aký by mal byť, že je to človek, ktorý mi dodáva pocit pokoja. Zrazu som intenzívne pocítila potrebu prepojiť si svoj život s dieťaťom. Navyše - bolo mi jasné, že mám na to najvyšší čas. Po pôrode som si počas pár dní uvedomila, akú mám zrazu obrovskú, avšak prekrásnu zodpovednosť, ale aj to, že súkromný čas je zrazu vzácny. Všetko to však vynahradia neopísateľné emócie. Život má pre mňa teraz tisíc nových rozmerov."

Hovorí sa, že matky, ktoré sú prvorodičkami vo vysokom veku, sú viac úzkostlivé. "Ja si však myslím, že by som bola rovnako úzkostlivá aj v dvadsiatke," tvrdí o sebe Michaela. "Možno som iná v tom, že dnes už viem, že čokoľvek počká a všetko ostatné sa dá odložiť a všetko je menejcenné v porovnaní s dieťaťom. Neviem, či to nadhodnocujem a možno je to aj nezdravé a nie je to správne, ale pre mňa je každý okamih s Romankom vzácny. Preto si napríklad nedokážem predstaviť, že by som ho dala do postieľky a nechala ho zaspávať samého, keď môžem byť pri zaspávaní s ním a užívať si to, pretože to pre mňa rozhodne nie je strata času. Nechcem o nič prísť!"

Nezriedka sa stáva, že umelci pri výchove detí sa snažia svoje ratolesti odhovoriť od toho, aby sa vydali v ich šľapajach. "Nerozmýšľala som ešte nad tým. Ja som začala nakrúcať síce už v dvanástich, no mám pocit, že už v tom veku som bola dosť rozumná a nemyslím, že by to na mňa vtedy malo nejaký zlý vplyv. Práve naopak, mne to veľmi pomohlo. V detstve som totiž bola hanblivá, bola som veľká trémistka. Od prvej triedy som vystupovala v školskej kapele, no z trémy mi vždy bolo nevoľno a bolela ma hlava. Zrejme som sa vybrala tou cestou práve preto, aby som zabojovala sama so sebou. Kto vie, ako by som dopadla, keby som sa nerozhodla pre herectvo," spomína s úsmevom.

Už na základnej škole si Michaelu všimli tvorcovia programov pre deti, zahrala si v rôznych televíznych inscenáciách a rozprávkach. "Od svojich dvanástich rokov som nedostávala vreckové, lebo rodičia mi nechávali všetky honoráre. Takže som sa musela naučiť s nimi hospodáriť, lebo keď som napríklad chcela nové nohavice, nemohla som si ich vypýtať od rodičov, ale musela som na ne mať, takže som si musela sporiť. Myslím, že ma to celkom dobre vychovalo pre život. Naučila som sa samostatnosti skôr, ako iné dievčatá v tom veku."

Pamätá si na situáciu, keď svojej mame oznámila, že chce hrať v televízii. "Mamka mi povedala, že ma nechá zapísať do komparzného registra a bude ma sprevádzať i na konkurzy, ale nesmiem byť nikdy namyslená, keď sa mi podarí uspieť. Ja som si vtedy povedala - prečo by som mala a ostalo mi to v hlave ako čosi, čo bolo povedané a čo treba dodržať, lebo som dala sľub."

Hoci má Michaela na svojom konte množstvo rôznych televíznych a filmových projektov, pre slovenských divákov zrejme ostane zafixovaná ako princezná Jasněnka či Markýtka z rozprávok "Z pekla šťastie". V obidvoch jej príležitosť dal režisér Zdeněk Troška. "Som Zdenkovi vďačná za tieto rozprávkové postavy, hlavne za Jasněnku, ktorá pre mňa znamenala istý odpich."

Za bežných okolností, keď človek ukončí vzťah, snaží sa už naň nemyslieť. Michaela však - či chce, alebo nechce - má svojho exmanžela, herca Jiřího Pomeje, vďaka bulváru takmer denne na očiach. "Nedá sa nevšímať si to, je toho priveľa. Ono by mi však neprekážalo, ako si žije svoj život, lebo - čo je zvláštne - nemám už voči nemu žiadne pocity. Je to, ako keby sme spolu ani nikdy neboli. Lenže - trápi ma súd, ktorý sa ťahá už šesť rokov, pretože som doň zapletená z postu vtedajšej manželky. Týka sa to filmového projektu 'Anjelská tvár', ktorý neprodukoval na firmu, ale ako fyzická osoba, čo som nevedela a nemohla som sa tak chrániť."

J. Pomeje sa totiž kvôli filmu zadlžil a ide o riadne vysokú sumu, ktorá sa pohybuje v desiatkach miliónov českých korún. "Ten súd, ktorý sa stále neskončil a v ktorom vlastne ide aj o moju budúcnosť, cítim ako obrovský balvan. Dá sa povedať, že v tomto prípade u mňa platí - za dobrotu na žobrotu. Cítim totiž ako veľkú nespravodlivosť to, že jediné, čím som sa previnila, bolo manželstvo, o dlhoch som tiež nič nevedela... Snažím si žiť svoj život, no stále, keď v prípade príde k nejakej zmene a celé sa mi to znovu pripomenie do života, tak ma to doslova paralyzuje. Stojí ma to veľa energie a aj peňazí."

Našťastie, manželstvo ako také, ju už dnes negniavi, aj keď priznáva, že istý čas pre ňu bolo veľmi ťažké. "Najhoršie bolo obdobie, keď som úplne rezignovala. V posledných rokoch manželstva to bolo pre mňa také náročné, že som si zakázala akékoľvek emócie, aby som vládala žiť. Už som potom síce v podstate netrpela, ale na druhej strane, nevedela som ani to, čo je to radosť. Nevedela som už ani plakať, ani sa smiať, nevedela som, načo som vlastne tu a už ma to nebavilo. Často som si večer pri zaspávaní vravela, že oveľa lepšie by bolo, keby som sa už ráno nezobudila..."

Chvalabohu v sebe nakoniec našla dosť síl na to, aby to zmenila. "Zrejme sa k slovu dostal obyčajný pud sebazáchovy. Naštvala som sa sama na seba, povedala som si, že musím myslieť v prvom rade na seba a nie za každú cenu zachraňovať toho druhého. Pretože to, na čo som vždy doplatila, bol súcit. Potom som si uvedomila, že jediná cesta na vlastnú záchranu je odísť."

Po tom všetkom bolo pre M. Kuklovú takmer nemysliteľné si pripustiť, že niekedy nastane situácia, keď znovu bude dôverovať nejakému mužovi. "Človek si tak prirodzene povie, že sa už musí chrániť. Potom však zrazu natrafíte na muža, do ktorého sa jednoducho zamilujete a všetko funguje úplne normálne. Ja som sa napríklad nevedela dočkať toho, kedy opadne fáza tej silnej zamilovanosti, keď je človek ako opitý, a kedy konečne budem mať takpovediac veci pod kontrolou. Chémia časom ustúpila do úzadia a ja stále vidím, aký je môj partner skvelý."

O to viac, že si preskákala v bývalom vzťahu neľahké chvíle, si váži ten súčasný. "Doslova si to vychutnávam. Tým, že som posledné roky v manželstve nemohla byť šťastná a musela som navyše začať riešiť tú závažnú životnú situáciu, ktorá sa vôbec nezlučuje s mojou povahou, nemohla som vôbec spať. Myšlienky sa mi v hlave prehrávali ako dáta v počítači a nedali sa zastaviť... Dokonca som začala navštevovať doktorku. Musela som brať lieky na spanie, no doktorka mi vravela - kým nepominú okolnosti a nezmení sa nič vo vašom živote, budete ich potrebovať. Ale len čo nastane zásadná zmena, budete môcť pokojne spať aj bez liekov zo dňa na deň. Mala pravdu. Zo dňa na deň sa môj život absolútne menil. A za ďalší rok mi rozkvitol láskou k správnemu mužovi a do toho prišiel synček, ktorý je pre mňa tou najsladšou čerešničkou na torte. Život, ktorý sa mi videl absolútne pokazený a prázdny, má teraz zmysel," dodala Michaela Kuklová na záver.