enčianskej Dukle. V Košiciach sa s rodinou usadil, získal tu dva federálne majstrovské tituly, dostal sa na svetový šampionát v Moskve. V metropole východu začínal aj ako tréner - pri juniorke. Postupne sa prepracoval cez mládežnícke reprezentácie až k seniorom. Dnes - už tretiu sezónu velí na lavičke extraligovej Banskej Bystrice. Takmer stále dobre naladený Milan Staš prežil vďaka svojej láske - hokeju - veľa pekných chvíľ.

Mnohí hovoria: Milan Staš z Košíc, Milan Staš - Košičan. Pritom on nepochádza priamo z metropoly východu, no žije v nej už tridsať rokov. "Mal som devätnásť, keď som prišiel do Košíc. No a zapustil som tu korene. Oženil som sa, bývam tu. Takže z tohto pohľadu som Košičan," pousmial sa čerstvý päťdesiatnik Staš. "Aj keď som hral za Košice, nikdy nevraveli, že som prešovský hráč, stále som bol košický. Starší vedia, pamätajú, odkiaľ som prišiel, mladí to neriešia. Narodil som sa v Prešove, ale vyrastal som v Medzanoch. Otec tam, keď som mal tri roky, kúpil dom. A tak som deň čo deň ako žiak dochádzal na hokejové tréningy do Prešova. No na základnú školu som chodil vo Veľkom Šariši, takže celú mladosť som precestoval a pretrénoval. Rodičia žijú dodnes v Medzanoch, ak mám voľno, zájdem za nimi."

Aj deti sa venujú športu

Zvykol si na to, že hokejový chlebík, to je aj veľa cestovania. A nielen na zápasy. Z Banskej Bystrice mieri do Košíc zakaždým, keď je to možné. "Ak máme deň voľna, idem domov. Ale nie tak, aby som svoju robotu flákal, lebo tá je na prvom mieste," hovorí otec 18-ročného syna a 22-ročnej dcéry. Deti mali, rovnako ako tato, odmalička blízko k športu. "Dcéra hrala basketbal. Dnes sa venuje nohejbalu v košickom Dopravnom podniku. No a syn hrá za juniorku HC Košice hokej. Musel vynechať jednu sezónu, robili mu plastiku kolena, takže hráva menej. Aj som ho volal do Banskej Bystrice, kde je hráčov málo, zatiaľ čo v Košiciach je silný ročník, no povedal mi, že chce dokončiť školu. Chodí na obchodnú akadémiu a ja som rád, že zaujal takýto postoj. Šport je krásny, no nie každý sa ním môže živiť. A ak aj áno, zväčša nie po celý život, vzdelanie je dôležité."

Staš hrával roky vo federálnej lige. V Košiciach sa v jednom tíme stretol s ďalšími prešovskými rodákmi Igorom Libom či Jánom Vodilom. Svojho času tvoril v drese železiarov útok s Vladimírom Svitekom a Miroslavom Žabkom. Dvakrát s VSŽ získal majstrovský titul. V oranžovo-čiernom zotrval až do sezóny 1989/1990. Pôsobil aj v bývalej Juhoslávii, Francúzsku, Maďarsku, Nemecku a Rakúsku. "Vtedy Rusko nebolo tak v móde ako dnes," pousmial sa. "Hráči za tých čias odchádzali do cudziny cez Pragosport. Tak som využil možnosti, aké boli. Aj v tých krajinách, do ktorých som šiel, vedeli hokejistu slušne zaplatiť, aspoň v porovnaní s tým, čo bolo doma. Nedá sa to porovnať s tým, čo dnes má dobrý extraligový hráč. V Košiciach som mal svojho času plat niečo cez tritisíc korún, k tomu prémie. Šesťsto korún bola prémia za vyhraný zápas, z toho ešte desať percent daň. Za prvý československý titul sme dostali odmenu po päťtisíc korún, to sa ešte zdanilo. Ale na tú dobu sme mohli využiť slušne, veď mlieko stálo dve koruny a pivo 2,70," loví v pamäti.

Vďačný aj za Moskvu

V reprezentácii Československa mal trinásť štartov. Zahral si na svetovom šampionáte v roku 1986 v Moskve, kde Československo skončilo na piatom mieste, čo bolo v tom čase hodnotené ako veľký neúspech. "Ja ďakujem aj za to, že som bol na takomto šampionáte. Hovorí sa, že po hodoch prichádza bolenie brucha, rok predtým sme získali v Prahe zlato a v Moskve to bolo len piate miesto. No ale čo by sme dnes dali za také umiestnenie... Vtedy nominovali na šampionát až šesť hráčov z Košíc. Také zastúpenie nemal žiadny iný klub. No výsledok sme nespravili a po šampionáte sa viedli všelijaké reči, vraj sa hráči medzi sebou pobili. No nebolo to tak, akurát sme prehrali s Poliakmi a Nemcami a už sa to s nami viezlo."

Po skončení hráčskej kariéry, ktorú v sezóne 1997/98 uzatváral v prvoligovom Trebišove, si musel položiť otázku: čo ďalej? Prvé dotyky s trénovaním prišli v Trebišove, hneď nato v Maďarsku v FTC Budapešť, kde predtým hrával. Do Košíc prišiel na klub s tým, že by rád začal ako tréner. "Dali mi možnosť pri juniorskom tíme. Bol som rád. Uvažoval som, či ešte budem hrať hokej, mohol som to ešte rok potiahnuť, ale treba vedieť aj skončiť. A tak som ako 39-ročný začal s prácou mládežníckeho trénera." S vervou sa pustil do práce. Skúsenosti odovzdával mladým. S tým, že ak sa presadí, raz by mohol viesť aj seniorský tím. "Vážil som si, že mám robotu, ktorá ma baví, veď pri hokeji som bol denne od svojich 14 rokov. Trénerov je veľa, mužstiev málo. Ale mal som aj šťastie, keď si ma tréner Ján Selvek vybral za asistenta pri áčku v čase, keď Košice zachraňovali extraligu. Vtedy sa mi splnil ďalší hokejový sen - bol som na lavičke extraligového seniorského tímu Košíc. Som šťastný, že si plním svoje sny."

Ostal pri tom, čo ho napĺňa

Aj tréner na sebe môže pracovať. Staš začínal s trénerskou licenciou B. Ale keďže mal ambície napredovať, v Bratislave si na Fakulte telesnej výchovy spravil aj najvyššiu trénerskú kvalifikáciu. "Je veľa takých, ktorí chcú trénovať, no na to by ste mali mať aj papiere. Veď ani auto nemôžete šoférovať, ak nemáte vodičský preukaz. Bolo mi jasné, že bez licencie A sa ďalej nepohnem. A ja som chcel ostať pri tom, čo ma napĺňa. Viete, rád pracujem s mladými. Sám sa potom cítim mladší. Ale vidím, ako sa tie generácie menia. Doslova z roka na rok. Dnes sú hráči menej ctižiadostiví, menej poctiví, skrátka sa vytráca to, čo by malo byť samozrejmosťou. Z hráča, ktorý si sám pridá na tréningu, sa ostatní smejú. Sú aj poctivci, ale to sú také výnimky, sledoval som to najmä keď som ako tréner pôsobil pri reprezentáciách do 16, 17 a 18 rokov. Päť rokov pri našich mládežníckych výberoch mi dalo veľa. Z roka na rok prichádzali slabší hráči, chlapcom chýbali morálno-vôľové vlastnosti. A ak tie nie sú, tak nie je ani výkon. Všimol som si, že tých talentov bolo viac, ale mnohí z nich už dnes ani hokej nehrajú. Obyčajne je to tak, že ten, komu ten hore dal viac talentu, sa tomu športu neobetuje toľko ako ostatní. Skrátka kým sa dá, ťaží z toho, že tú danosť dostal. Ale pracanti to zväčša dotiahnu ďalej."

Podľa Staša môže hráč na sebe pracovať celú kariéru. Stále sa vyvíja, či má 20, 25, alebo 30 rokov. "Je to zakaždým o individuálnom prístupe. Naberáte skúsenosti, ide o to, ako ich zúročíte. Dnes môže byť aj štyridsiatnik na dobrej úrovni. Ale len poctivák. Tak ako Pardavý, Bartoš či Kroták. Musíte sa o seba starať, dodržiavať životosprávu, bez toho by to nešlo."

V Banskej Bystrici pôsobí od sezóny 2008/2009. "Ponuku z klubu som dostal v čase, keď vznikal, teda o dva roky skôr. Ale chcel som dokončiť prácu pri mládežníckych reprezentačných výberoch, kde som už mal podpísanú zmluvu. Vedel som, že v Košiciach je pretlak trénerov, jeden čas prišla ponuka aj z extraligového Liptovského Mikuláša, ale tá Bystrica mi asi bola súdená. Dostal som možnosť. Tí, čo robia hokej v tomto klube, sú nároční na seba a tým pádom aj na mňa," netají Milan, ktorý sa pod Urpínom po prvý raz ocitol v pozícii hlavného trénera extraligového mužstva. "Do tréningového procesu mi nikto nezasahoval a čo sa týka výberu hráčov, tam to bolo o diskusii. Sledovali sme, čo sa naskytlo na trhu a pochopiteľne aj to, na čo máme. Bolo by veľmi jednoduché ukázať, že tých a tých hráčov chcem, no my sa môžeme prikryť len takou perinou, na akú máme. Pritom aj do nášho tímu sme dostali dobrých hráčov. Zväčša to boli takí, ktorých inde nechceli, boli navyše. U nás sme im dali možnosť a hrali o triedu lepšie. Dbali sme na to, aby zapadli typologicky do mužstva a boli vhodní kandidáti do kabíny, tam musí byť dobrá partia."

Má svoje krédo

Barani z Banskej Bystrice sú v extraligovej tabuľke na druhom mieste. Milana Staša to teší. "Po prvom zápase v Žiline, kde sme prehrali, nás mnohí posúvali do prvej ligy. Ale ja som v lete počas prípravného turnaja vo Švajčiarsku videl, že s týmto tímom stred tabuľky uhráme. To, že sme vyššie, je možno aj chyba iných celkov. Ale záver sezóny je ďaleko. My sme boli aj pred rokom počas základnej časti na druhej priečke a v play-off prišlo tak trochu sklamanie, lebo niektoré veci nám nevyšli," priznáva muž, ktorému v klube šéfuje aj generálny manažér HC '05 Vlastimil Plavucha, pritom svojho času ho zažil ako o pár rokov mladšieho hráča. "S tým, že je Vlasto mladší, ja problém nemám. Je to perfektný človek. Rozumie hokeju. A máme naň aj spoločný názor, niektoré veci si ani rozobrať nemusíme a viem, že sa zhodneme." Staš je ambiciózny, ale aj trpezlivý. Ktovie, možno sa aj s baranmi medaily dočká... "Prvý rok sme ako nováčik narazili v play-off na Košice, sériu sme prehrali 1:4, ale naša hra bola ocenená. Pred rokom sme po dlhodobej časti mali pred tretím 15-bodový náskok, čo na klub s takým rozpočtom, aký máme, bolo fantastické. Konkurovali sme špičke, no v play-off je to otázka jedného týždňa a formy, akú vystihnete. Uvidíme, aký bude záver tohto ročníka."

Má svoje trénerské krédo. Neraz ho predostrel svojim zverencom. Sám sa ním stále riadil. "Šport sa nedá oklamať. Keď niečo nenatrénujete, tak sa ani nezlepšíte. Často to hráčom prízvukujem. Inak nič nedosiahnu. Do športu demokracia nepatrí. Nie som autoritatívny typ trénera, snažím sa veci vydiskutovať, ale musím ukázať, kto je šéf. Ak vidím, že to nefunguje, tak to dám hráčovi pocítiť. Stala sa už taká situácia, sú momenty, keď musíte byť prísnejší. Aj keď niekedy by som mohol byť ráznejší, vyčítam si jednu vec z minulej sezóny," naznačil čosi Milan Staš, ale nepokračoval, detaily si tento sympaťák nechal pre seba.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári