Pred dvoma rokmi som navštívila kaderníctvo. Nikdy som do žiadneho nechodila, načo aj, celý život vyzerám rovnako, mám dlhé čierne vlasy a nemám odvahu zmeniť to. Vtedy som však niečo podobné ako odvahu v sebe našla. Zašla som ku vychytenému kaderníkovi, reku, dobre ostrihá, keď je taký populárny, že si našiel pre mňa termín až o tri mesiace.
Po celý ten čas čakania som si vzrušene predstavovala, ako budem vyzerať s novým účesom. V pláne som mala absolútne krátky bob, niečo na spôsob Victorie Beckham... Smejem sa dnes tejto vízii... Keď som si konečne sadla do kaderníkovho červeného kresla a povedala mu svoju predstavu, zalomil rukami. "Bože, nie, to by bola škoda, také máš krásne vlasy, dlhé, neštiepivé, lesklé, neodporúčam." Skysol mi úsmev a nechala som sa odhovoriť. A on že: "Iba ťa podstrihnem" a ja že: "Ok". "Podstrihol" ma tak, že z vlasov po pás sa stali vlasy po plecia. Všetko vyzeralo dobre, škoda, že len pár hodín...
Povedala som si, že už v živote žiadne kaderníctvo nenavštívim. A predsa sa stalo. Minule som si na mojich už opäť po pás dlhých vlasoch všimla rozštiepené konce. Treba podstrihnúť! Zhodnotila som. Geniálny nápad sa zrealizoval. Sadla som si tentoraz do modrého kaderníčkinho kresla. Umyla mi vlasy, podstrihla ozaj len dva centimetre, vysušila a pri pokladnici zapýtala 13 eur.
Už viem, v čom tkvie pravá príčina môjho odporu ku kaderníctvam...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
