Nemať pevnú zem pod nohami a stáť na lodi vlniacej sa na vode, je možno skrytá túžba každého z nás, minimálne tých, ktorí v sebe taja aspoň malý kúsok z dobrodruha. Košičanka Lucia Holzträgerová si niečo podobné vychutnáva. Síce nie na mori, ale mnoho ľudí by jej závidelo. Jej zamestnanie jej umožňuje plaviť sa po európskych veľtokoch ako Dunaj či Rýn. V čase nášho rozhovoru sa práve chystala na ďalšiu plavbu.

Dvadsaťosemročná Lucia strávila na vode vyše pol roka. Jej prvá skúsenosť sa viaže na plavbu po Dunaji, počas ktorej loď stojí v rôznych európskych prístavoch a klienti sa môžu vybrať na cykloturistiku. Bicykle sú k dispozícii priamo na plavidle. Košičanka tu pracovala najprv ako čašníčka a barmanka, neskôr vykonávala pozíciu zodpovednej za reštauráciu. K tejto práci sa dostala prostredníctvom personálnej agentúry, v ktorej najprv pôsobila ako personalistka, keď však „vypadol" človek, ktorý sa mal na lodi zamestnať, neváhala a na niekoľko týždňov ho zastúpila. Keď prišla ponuka, aby sa na loď vrátila ako riadny zamestnanec, uvažovala nad tým len chvíľu. Práca a pracovné prostredie sa jej totiž zapáčili.

„Trasa našej plavby sa v podstate každý týždeň opakovala. Raz sme išli dlhšou a raz kratšou cestou," spomína Lucia. "Kratšia začína v nemeckom Passau a smeruje do Viedne. Počas dlhšej sa plavíme z Passau, cez Viedeň a Bratislavu do Budapešti. Loď je výletná, zameriava sa na cykloturistiku, najmä ľudí v dôchodkovom veku, ale počas leta boli našimi zákazníkmi aj mnohé rodiny s deťmi. V podstate sme každý deň navštívili iný prístav. Pasažieri si mohli zobrať bicykle a vyraziť na nich spoznávať krajinu."

Dobrá partia

Lucia pracovala na dvojposchodovom plavidle, ktorého kapacita je približne 130 ľudí. Pozostáva z prízemia, kajút, reštaurácie, knižnice, spoločenskej miestnosti a z otvoreného poschodia, kde si môžu plaviaci sa vychutnať čerstvý vzduch a východ či západ slnka. Loď začína brázdiť vody Dunaja od apríla a sezónu uzatvára koncom októbra. Najviac vyťažená je v čase letných prázdnin, kedy ňou cestujú celé rodiny s deťmi, inak ju hojne využívajú najmä zahraniční dôchodcovia. Tí sú zrejme zvyknutí na vyšší štandard ako naši slovenskí starkí, z ktorých väčšina by si takýto výlet nemohla dovoliť. Jedna cesta touto loďou stojí približne tisíc eur.

Pre mnohých by bola najväčšou prekážkou v tomto zamestnaní jazyková bariéra. Keďže Lucia sa dokáže dobre dohovoriť tromi jazykmi - nemecky, francúzsky a taliansky a trochu menej po anglicky, s komunikáciou nemala žiaden problém. Prvotné obavy síce mala a spočiatku sa aj potrápila, ale bola to len sila zvyku. Ako sama tvrdí, ťažké boli najmä prvé dni, ale na jej vlastné prekvapenie si zvykla pomerne rýchlo. Mohla za to aj práca, ktorá ju zahltila, takže neostalo veľa času na obavy. Okrem toho sa na lodi zišla dobrá partia personálu.

„Kým sa človek úplne adaptuje s prostredím a s ľuďmi, ktorých obsluhujete, aj s tými, ktorí s vami robia, tak to chvíľu trvá. Myslím si však, že mne sa to podarilo pomerne rýchlo. Systém bol v podstate rovnaký ako v bežnom hoteli či reštaurácii. Všade sa obsluhuje rovnako. Stalo sa však, že si zákazníci niečo objednali a ja som to potom hľadala po bare, lebo som presne nerozumela, čo si žiadali. Problém bol v tom, že najmä starší Nemci nepoužívajú nemčinu, akú sa učíme my v školách. Majú rôzne ustálené výrazy a dialekty, takže niekedy bol problém im porozumieť. Ale zvykla som si aj na to. Je pravda, že v jazykoch si veľmi neverím, ale myslím si, že na hotelovej báze sa dokážem dohovoriť," hovorí s úsmevom ale skromne sympatická blondínka.

Je scestovaná

Lucke hral do kariet fakt, že to, čo robí, vyštudovala. Najprv absolvovala hotelovú akadémiu v Košiciach, neskôr Fakultu manažmentu na Prešovskej univerzite v Prešove. Prínosom v jej prípade bolo, že trpí cestovateľskou horúčkou. Práve syndróm nepokojných nôh je od jej osemnástky príčinou, že každé leto cestuje do nejakej zahraničnej destinácie. Zvyčajne za prácou, v mladšom veku to zase boli študijné pobyty. „V podstate som scestovaný človek, pracovala som v rôznych krajinách hneď po skončení strednej školy. Bola som v Taliansku, na Sardínii, vo Francúzsku, Švajčiarsku. Väčšinou som robila v hotelovom a reštauračnom, prostredí. Nikdy som si nemyslela, že budem pracovať na lodi, ale keď som dostala ponuku na túto prácu, tak som si povedala, že to vyskúšam."

Na výletnej lodi si dobre sadla aj s posádkou, ktorá bola čisto slovenská, pretože loď prevádzkuje Slovenka. Podľa Lucie sa tam zišla dobrá partia, ale rovnako ako v každej práci, aj tu sa občas vyskytli problémy. Jej vedúce postavenie napríklad príliš nevoňalo Tunisanovi, priženenému na Slovensko. Zrejme mu prekážalo, že mu šéfuje žena.

Na lodi platia prísne podmienky. Ak šéf udelí zamestnancovi tri upozornenia za neplnenie si pracovných povinností, namiesto štvrtého dostane padáka. Podobný osud čakal dvoch zamestnancov, ktorí o miesto prišli. „Pravidlá sa musia prísne dodržiavať," tvrdí Lucia a pridáva aj príklad: "Kto urobí niečo zlé, napríklad fajčí a nie je na svojom mieste, dostane tzv. warninig. Po troch upozorneniach sa už s ním nikto baviť nebude. Jeho osud na lodi je spečatený..."

Okrem obsluhovania hostí museli zamestnanci, vrátene Lucie, plniť ďalšie úlohy. Napríklad hostí zabávať. „Robievali sme privítacie akcie hneď prvý večer a tiež rozlúčkové večierky. Okrem toho sme mali jeden večer zaplnený zábavnými pantomimickými scénkami. V jednej som vystupovala ako nespokojná zákazníčka, kolegyňa hrala opitú čašníčku. Obsluhovala ma a ja som vždy ofrflala jedlo, ktoré mi doniesla a spôsob jej obsluhy. Nakoniec mi doniesla tortu a keď som naznačovala, že s ňou nie som spokojná, buchla mi ju rovno o hlavu. Tak som každý týždeň skončila s tortou na hlave," smeje sa Košičanka s túlavými nohami. Ďalší deň pripravili pre pasažierov pirátský večer. Personál sa prezliekol za pirátov do dobových kostýmov a prevrátil celú jedáleň hore nohamami. "Všetci sa na tom vždy veľmi dobre zabávali. Myslím, že sa to pasažierom páčilo."

Kontakty ostali

Na zákazníkov spomína Lucia v pozitívnom svetle. Neboli k nej nepríjemní ani snobskí. S niektorými je dokonca prostredníctvom internetu v kontakte doteraz. „Veľmi milý bol jeden pán z Islandu. Je to tréner futbalového mužstva a s ním si píšem doteraz. Vždy dobre naladení boli Taliani a dobre som vychádzala s jednou španielskou rodinou. S nimi som si tiež povymieňala mailové adresy.

Za najťažší deň na lodi považuje mladá Košičanka sobotu, kedy sa menili turnusy. Jedni zákazníci prichádzali, druhí odchádzali. „Celý deň sme sa s niekým vítali alebo lúčili. Vo veľkom sa upratujú izby, všetko musí byť čisté. Keď chyžné nestíhali, tak sme im prišli pomôcť pri upratovaní."

Každému človeku ostanú z dovolenky alebo pracovnej cesty príjemné nezabudnuteľné spomienky. Čo utkvie z tejto lode navždy v pamäti Lucii? „Veľmi pekné boli východy a západy slnka, ktoré som si na pamiatku nafotila. Kopec zážitkov mám aj vďaka kolegom. Napríklad sme spolu chodili v noci hrávať futbal. Keď sme dokončili prácu, vybehli sme na bicykloch do mesta okolo desiatej večer a vracali sme sa približne o jednej ráno. Väčšinou sme mali zaužívané futbalové ihriská, ktoré sme pravidelne navštevovali v rôznych prístavoch, napríklad vo Viedni. Samotná hra bola veľmi vtipná, v tme sme nič nevideli, vrážali sme do seba a dobre sme sa na tom zabávali. Ak sme mali voľno počas dňa, zvykli sme chodievať na jedno kúpalisko."

Na polročný výlet mimo domova si treba pripraviť množstvo batožiny. Najmä ženy to musia mať ťažké so všetkými módnymi kúskami oblečenia, kozmetikou a ďalšími vymoženosťami, ktoré učarujú. Lucia prekvapujúco tvrdí, že so sebou nosí jeden kufor. No dodáva, že domov prichádza vždy s viacerými. „Ako každú ženu, aj mňa teší nakupovanie. To ma tak trochu motivuje, aj inšpiruje. Nemám kde inde minúť peniaze, keďže stravu a ubytovanie mám zadarmo. Je to veľká pomoc, lebo keby som žila v Košiciach, tak si s platom vystačím na základné potreby a veľa by som toho nenašetrila."

Ako každý iný náruživý cestovateľ, má Lucia destinácie, ktoré by rada navštívila. Keďže je skôr teplomilný človek, ťahá ju to najmä do slnečnej južnej Európy. Nepohrdla by ani vzdialenejšími krajinami. „Určite by som si rada pozrela Španielsko, Kanadu a Mexiko. Na tieto výlety by som sa ale vybrala len na dovolenku, oddýchnuť si a poriadne spoznať krajinu. Pracovne by som tam určite nešla."

Raz sa usadí

Na odchod z tejto práce Košičanka síce pomýšľa, ale presne nevie, kedy bude ten správny čas. „Skúsila by som niečo iné ako túto prácu. Možno by som sa mohla pomaly usadiť, ale ešte neviem, kedy nastane ten čas. Moje okolie, rodina a kamaráti si už zvykli na to, ako stále niekam cestujem. Občas už hovoria, či sa nechcem natrvalo vrátiť. Na druhej strane, keď sa do Košíc vrátim, pýtajú sa, kedy sa opäť chystám odísť. Na cestovaní ma baví spoznávať nové miesta, nových ľudí. Aj keď som mala niekedy na začiatku strach, chcela som zažiť niečo iné a to ma na tom upútalo."

Priateľské vzťahy nadviazané počas všetkých ciest priniesli svoje ovocie. Okrem znalosti jazyka má Lucia známych po celom Slovensku. Ak by potrebovala navštíviť niektoré zo slovenských miest, tak by zrejme nemala problém s ubytovaním, pretože kontakty, ktoré si vypestovala, jej ochotne nocľah poskytnú. Lucia teraz pracuje na ďalšej väčšej lodi. Pred odchodom bola trochu neistá, lebo to pre ňu malo byť nové a neznáme prostredie, s neznámou posádkou. Výzvy však patria k jej životu, a tak prijala aj túto. Ako sama tvrdí, raz ostane v Košiciach a nájde si prácu v hotelierstve.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári