Našla ich aj v Košiciach, kde sa nedávno zastavila, aby svoje skúsenosti, názory a rady odovzdala aj ženám na východe Slovenska.

Zo sympatickej a sviežej Tamary už na diaľku sála vyrovnanosť a charizma. Od začiatku 90. rokov absolvovala viacero tanečných výcvikov, seminárov osobného rozvoja a konferencií v Čechách aj v zahraničí. V roku 1997 ukončila štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, následne sa zamestnala ako kurátorka umeleckých zbierok v múzeu. Po troch rokoch prišla na to, že jej poslanie spočíva v niečom úplne inom.

"Počas jednej meditácie sa ozval môj vnútorný hlas a vtedy mi došlo, že mám robiť 'Cestu ženy'. Je to projekt pre osobný rozvoj žien, zameraný na rozvoj ženského potenciálu na všetkých úrovniach bytia. Teda nielen na fyzickej, ale aj na emocionálnej a spirituálnej úrovni. Používam rôzne techniky na rozvoj týchto rovín," vysvetlila Tamara. "Cieľom je, aby sa žena cítila dobre, so všetkým, čo znamená byť ženou. Aby transformovala svoje tienisté stránky, zahojila svoje emocionálne zranenia a objavila svoju prirodzenosť, radosť a tvorivosť."

Zameriava sa teda na posilnenie ženského princípu v dnešnej kultúre, kde čoraz väčšmi prevažuje princíp mužský. Podľa Tamary by navzájom mali byť vo vzájomnej symbióze. Mužský princíp totiž predstavuje rozumové konanie a činy, ten ženský predovšetkým emócie a city. „Naša spoločnosť je vo väčšine zameraná na mužský princíp, máme veľa povinností, množstvo vecí, ktoré plánujeme a musíme robiť. Preto sú moje semináre zamerané na to, aby sme okrem toho robili také veci, čo prirodzene chceme a cítime. Tak vyrovnávame extrémy z povrchného vonkajšieho sveta a bežného života, v ktorom zabúdame byť ženami."

Tamara tvrdí, že svojimi seminármi sa snaží posilniť ženskú energiu tak, aby sa ich účastníčky pozastavili a našli si čas na precítenie svojho vnútorného bytia v kruhu iných žien. „Stretnutia robím preto, aby ženy objavili lásku k sebe, ktorej sme väčšinou nedostali dosť ako deti a aby sme ju mohli ďalej odovzdávať. Som šťastná, keď vidím, ako sa my ženy prebúdzame, uzdravujeme, dotýkame sa svojej sily a objavujeme náruč plnú lásky pre seba, svojich mužov a svoje rodiny."

Na stretnutia vraj zavítajú ženy každého veku, dokonca aj tehotné alebo mladé mamičky v spoločnosti svojich ratolestí. Zloženie však závisí od aktuálnej témy, ktorými bývajú oslavy ročných sviatkov alebo období, napríklad rovnodennosti či Dušičiek. Za najčastejší motív však volí životné míľniky. „Zameriavam sa na rituály, ktoré súvisia s dôležitými etapami života žien. Naša cesta sa začína okamihom prvej menštruácie, keď sa dievča fyziologicky stane ženou a prestáva byť dieťaťom. V našej kultúre sa o menštruácii všeobecne veľmi nehovorí, stále je považovaná za tabu. No v tých tradičných býva prvá perióda naopak oslavovaná. Žena je staršími súputníčkami uvedená do dospelosti a poučená, čo to znamená. Preto usporadúvam oslavy prvej menštruácie, kde môže dievča skrz silný zážitok dôjsť k poznaniu, že je požehnaním byť ženou a uvedomí si, že nie je nutné sa za menštruáciu hanbiť, ale že každá je pravidelným výborným časom regenerácie a kontaktu s vnútornou múdrosťou."

Za ďalšie míľniky považuje prvé milovanie, počatie, pôrod, ale neskôr aj prechod a smrť. Medzi ne vraj môže, ale nemusí patriť ešte svadba a prerušenie tehotenstva. „Tieto momenty boli kedysi zdôrazňované, no naša kultúra na ne zabudla. Nerobím však kópie toho, čo bolo v minulosti. Snažím sa, aby forma rituálu zodpovedala vnímaniu ženy dnešného sveta, aby dokázala prijať a uctiť si tak danú životnú situáciu, aj keď možno nie je vôbec príjemná."

A ako vyzerajú spomínané stretnutia? Podľa Tamary sa nedajú slovami vyjadriť. Dôležitá je atmosféra intimity, vytvorená prítomnými, naladenými spoločne na rovnakej vlnovej dĺžke. „Nedá sa to presne opísať, je to skôr zážitkové. Stretnutia neprebiehajú na verejnosti, ale v úzkom kruhu, zloženom z 12 až 30 žien. Závisí od toho, koľko ich príde v ten-ktorý deň, ale aj od témy. Behom rituálov používam meditáciu, tanec, spev, masáž, vône, aj zdieľanie." Zdieľaním rozumie debatu, kde ženy otvorene hovoria o svojich pocitoch a skúsenostiach, bez toho, aby sa niečo museli snažiť skryť. Majú v "bezpečnom a láskyplnom prostredí možnosť bez pretvárky povedať zo srdca všetko, čo ich trápi alebo naopak, z čoho sa tešia a zdieľať to s ostatnými. Môžu sa tak vzájomne úprimne podporiť a inšpirovať."

Tamara zdôrazňuje, že všetky jej úkony sú len inšpiračné. Vždy síce pripraví koncepciu stretnutia, ale necháva sa viesť energiou skupiny a tým, s čím ženy prichádzajú a čo potrebujú. Za najdôležitejšiu totiž považuje prirodzenosť. Nebráni priechodu žiadnych emócií, ktoré vzniknú. Práve ich precítenie a prežitie má byť očistné a oslobodzujúce. „Začínam vždy meditáciou na otvorenie srdca, pomocou ktorej sa vytvorí zvláštna atmosféra, v ktorej sa ženy môžu otvoriť a cítiť sa bezpečne. Nič potom necvičíme povinne, ani netancujeme podľa vopred daných schém. Zapájame nielen intelekt a telo, ale predovšetkým srdce a prežívame okamihy celou svojou bytosťou," vysvetľuje.

Samotný tanec má vraj tiež vychádzať z duše, najbližšie však má k orientálnemu, no pohyby by mali byť spontánne. „Žena vtedy netancuje pre nikoho iného, len pre seba. Žiadne kroky nemusí dodržiavať. Pohyb má vychádzať z vnútorného sveta každej ženy, je výsostne individuálny. No kladiem dôraz na to, aby ženy pracovali s panvou, viedli tam svoju pozornosť a dych a postupne prebúdzali energiu, ktorá je v nej ukrytá. Lebo predovšetkým tam sú uložené emócie a cez panvu vie žena vyjadriť všetko, čo cíti. Dalo by sa povedať, že aj to je akási forma meditácie v pohybe." Podľa Tamary tak ženy prostredníctvom sebavyjadrenia tancom dosiahnu uvoľnenie, a tak sa môžu i vysporiadať s negatívnymi zážitkami. Pripisuje mu dokonca liečivé účinky.

„Kedysi som študovala rôzne materiály a chcela som vedieť viac o tanci vychádzajúcom z panvy. Objavila som, že tie panvové pohyby boli v mnohých tradičných kultúrach používané ako pôrodný a predpôrodný tanec. Známy je v Tichomorí, Afrike a Ázii. Zistila som, že pomáha aj nám, Európankám, lepšie prechádzať cez obdobie tehotenstva a pôrodu." Predstava tancovania s bruškom je prinajmenšom zvláštna, pri privádzaní dieťaťa na svet až absurdná. Prirodzene, že sa preto zo strany žien v očakávaní spočiatku objavuje nedôvera a pochybnosti, či svojmu dieťaťu alebo sebe nemôžu ublížiť.

„U nás tá tradícia nie je živá, aj keď som sa napríklad na Morave stretla so starenkami, ktoré si pamätajú, ako ich mamky rozprávali, že keď doma rodili, tak ich pôrodné baby povzbudzovali, nech tancujú bruchom, že im to uľaví. Tanec tehotných žien je bezpečný, jeho pohyby pomáhajú žene lepšie prechádzať cez obdobie tehotenstva." Tanec vraj mierni zvyčajné komplikácie ako ťažkosti so zažívaním, bolesti nôh, ale aj ľahšie depresie. V tomto môže pomôcť aj spomínané zdieľanie negatívnych pocitov a zážitkov s ostatnými ženami v podobnom životnom období.

Tamara tvrdí, že panvový tanec tehotných blahodarne vplýva aj na budúceho potomka. „Pomáha sa tiež kontaktovať s dieťaťom. Samozrejme, sú to pomalé jemné pohyby, nie prudké. Panva sa podobá na kolísku. Keď sa s ňou pracuje, tak tie deti sú buď ukolísané a uspané alebo naopak, začnú sa hýbať," vraví Tamara. Praktizovať jej tanec vraj ženy môžu takmer počas celého tehotenstva, od štvrtého do 41. týždňa.

Osobnú skúsenosť s ním má aj Košičanka Jana Ivanecká, Tamarina žiačka, zároveň certifikovaná dula. S Tamarou sa stretla v Prahe, keď tam žila a otehotnela. „Zdá sa to neuveriteľné, ale žena môže tancovať až do pôrodu, ale aj počas neho. Vtedy už môžu byť pohyby dynamickejšie. Závisí od toho, ako cíti, čo jej robí dobre, neexistujú pravidlá, kedy začať tancovať, je to individuálne," potvrdila Jana, ktorá v Košiciach pravidelne tancuje s tehotnými ženami aj mamkami a ich bábätkami. „Väčšina žien potrebuje mať počas pôrodu pri sebe niekoho, kto vie poradiť, povzbudiť, byť oporou počas celého pôrodu. To je úlohou duly, byť pred, počas i po pôrode rodičke psychickou i fyzickou oporou. Čím ďalej, tým viac sú tieto služby žiadané aj v Košiciach."

Cesta ženy sa však pôrodom nekončí, Tamara nezabúda na čerstvé mamičky s malými bábätkami do 9 mesiacov. „Vediem ďalší špeciálny pravidelný kruh, kde prichádzajú ženy aj počas šestonedelia. Tancujeme aj s bábätkami v náručí alebo ich máme položené v kruhu. Deti väčšinou reagujú a potom rýchle zaspia, keď ich vezmeme do náručia. Ženám to pomáha aj v tom, že sa ich naučia ľahšie uspať i doma," vysvetľuje. Jej žiačky vedú tiež stretnutia zamerané na mamičky s o niečo väčšími deťmi. Okrem „bežných" aktivít je časť lekcie určená deťom od 9 mesiacov, ktoré už začínajú liezť. A až mamkám potomkovia dovolia, môžu opäť začať chodiť na večerné rituály, tak sa pomyselný kruh uzatvára a kolobeh života sa točí ďalej.

Okruh jej priaznivkýň sa stále rozrastá, seminármi ich prešli tisícky. "Verím, že keď žena prejde osobnou transformáciou do prijatia seba samej, svojej prirodzenosti a spirituality, môže to mať veľmi pozitívny vplyv nielen na jej život, život jej blízkych, ale i fungovanie celej spoločnosti. A to nielen vo vzťahu k ženám, ale i mužom, deťom, všetkým živým bytostiam a celej planéte Zem," uzatvára Tamara. V Košiciach bude opäť v apríli na seminári, ktorý bude opäť organizovať o. z. A centrum Košice.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári