a. Ročne má rekordných okolo 500 predstavení pre školy i verejnosť. Jeho cédečká s pesničkami využívajú učiteľky ako metodické pomôcky aj ako podklad na vystúpenia pre rodičov. Košičan Ľubomír Hreha (40) deti zabáva aj učí, volá ich opice, karfioly i kompóty, jaší sa so škôlkarmi, tí sa smejú na plné pecky.

Spolupracuje so škôlkami v Košiciach, Prešove, Michalovciach, Humennom, Vranove, Trebišove či Banskej Bystrici i školami, vystupuje pre deti do 9 rokov. Nedávno „lietal" ako Mikuláš z jednej škôlky na druhú. O štvorhlavom drakovi, Pastierik a vlk, Neposlušné kozliatka, Tri prasiatka, O medovníkovom domčeku, Ako šlo vajce na vandrovku, Nebojsa, Laktibrada, Peťko a drak, Kocúr v čižmách, to sú niektoré tituly z jeho „one man show". „Čaute, opice," robí smiešky, zapája deti do rozprávok, učí ich pesničky a škôlkari sa bavia, rehocú a tešia sa, že zase príde. Ujo Ľubo, je tak dobre, že si, povedal mu raz po vystúpení v škôlke štvorročný „kompót". „To bolo najväčšie ocenenie," hovorí Ľ. Hreha so zimomriavkami.

Pochádza z muzikantskej rodiny, vyštudoval konzervatórium, učí na základnej umeleckej škole. „Som ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde," smeje sa, že dopoludnia v škôlkach „robí somariny", a popoludní sa seriózne venuje hudobne nadaným deťom, ktoré učí hrať na elektrickom klavíri, trúbke i zobcovej flaute. „Ráno chodím do roboty a poobede do práce," smeje sa. Syn Ľubo (15) a dcéra Miška (18) majú tiež blízko k muzike a pri niektorých predstaveniach mu asistujú. „Keď sa ich pýtajú, čo robí otec, vravia, že ´animačné záležitosti´. A popri tom srandu pre deti."

Dar zabávať má v Ľ. Hreha krvi po dedkovi, ktorý sa s dcérou, mamou uja Ľuba, živili estrádnymi programami. „Dedo bol ako ľudový rozprávač, vedel veľa frkov, žartov, rád sa predvádzal, ale vedel to. Odmalička nás učil básničky, vďaka nemu som vyhrával Hviezdoslavove Kubíny. Vedel ma pripraviť, vybrať dobrú prózu, poéziu, niečo žartovné, aby som sa bavil ja aj publikum. Bol môj vzor, som mu vďačný. Škoda, že nežil dlhšie, moju éru 'uja Ľuba' už nestihol." Tvrdí, že už na základnej škole bol hyperaktívny a ukecaný, že ho učiteľka posielala s prázdnym papierom obehať kolegyne, nech papier podpíšu, len aby mala chvíľu pokoj.

Hral v dychovom orchestri, pôsobil vo swingových kapelách ako spevák i „klávesák" a trúbkar. Živil sa aj ako diskdžokej, robil svadby, oslavy, ale pracoval aj pre reklamné časopisy a predával saponáty. K predstaveniam pre škôlkarov sa dostal vďaka učiteľke zo škôlky, kam pred 15 rokmi chodila jeho dcéra. „Učiteľka povedala: 'Pán Hreha, ste taký muzikantík, nevedeli by ste urobiť zaujímavé vystúpenie, do ktorého by ste zapojili deti?' Vymyslel som projekt ´Cesta okolo sveta´ a naučil deti pesničku 'Slovenské mamičky', s ktorou sme akože cestovali po svete. Vo Francúzsku sme 'Slovenské mamičky' spievali ako pochod, na Jamajke ako lambadu, inde ako rokenrol, country, všade niečo typické pre danú krajinu. Nakoniec sme sa vrátili na Slovensko a deti už spievali samy. Páčilo sa to deťom i učiteľkám, ´roznieslo´ sa to na ďalšie škôlky a už to šlo. Ako učiteľ sa snažím, aby sa deti popri zábave aj niečo naučili, napríklad pesničku."

Ako dieťaťu mu starý otec čítal rozprávky od Dobšinského či Andersena. „Príbehy aj výnimočným spôsobom dotváral. Rozprávky sú pre deti najlepším základom a najkrajším obrazom dobra, posúvajú deti vo vnímaní dobra. Najviac dobra je v rodine a v rozprávke. Ak ho v rodine nie je dosť, určite je ho dosť v rozprávke. Keď v škôlke ukončím rozprávku a poviem: 'Tak čaute', a všetky deti ostanú sedieť, že to ešte nemôže byť koniec. To je úžasný pocit. Pritom hudobná rozprávka trvá od 40 do 45 minút a podľa psychológov má dieťa od 2 do 6 rokov vnímavosť len okolo 20 minút. Ale rozprávka je aktívna, dieťa je do príbehu vtiahnuté, deti so mnou kývu, tancujú, spievajú, tým sa pozornosť dieťaťa umelo posúva, a keď po 40 minútach skončíte, pýtajú sa: 'Už je koniec'?"

Za svoje prvé kultové dielo považuje rozprávku Janíčko a Marienka. „Bola to moja prvá hudobná rozprávka a prvýkrát sa tam objavila pesnička o ježibabe v rokenrolovom podaní: 'Ja som stará ježibaba, nemyslite, že som slabá, poznám všetky čary, dobre sa mi darí.'" Dovtedy nič také v škôlkach nezaznelo, ježibaba sa stala hitom. Prišli ďalšie, o prasiatkach, kozliatkach, Laktibrada, o šikovnom krajčírikovi atď. "Časť rozprávky hovorím príbeh, časť hrám a spievam. Časť sa rozprávam s deťmi, príbeh dopĺňam vlastnými ilustráciami. Keď spievam o žabe, na obrázku je žaba, ak o vtáčikovi, vtáčik, a deti ho napodobňujú. Naraz viac vnemov pôsobí na dieťa, počuje zvuk, aj vidí obrázok a deti pohybom vyjadrujú hudbu."

Podľa uja Ľuba je výnimočnosť jeho predstavení v osobnom kontakte, vystupuje priamo v škôlkach. „Narodeninovú oslavu pre deti tiež nerobíte v obchodnom centre, ale doma. Keď napcháte 5 000 ľudí do veľkého priestoru, strácate s divákom kontakt, tam sa dá osloviť možno prvé dva rady, ostatných vzadu sotva. Osobný kontakt je, keď viete chlapčekovi, ktorý v druhom rade vyrušuje, povedať: 'Karfiol, počúvaj, lebo ťa kusnem do zadku, sa počúraš...' Ak máte v škôlke 50 detí v štyroch radoch, máte kontakt s každým, viete na každého pozrieť, ukázať, zakývať, zažmurkať, získať si ho. Ak toto vyhodíte, vyhodíte aj to dobro. Osobný kontakt nenahradíte. Deti sa ma môžu dotknúť, tak som blízko. Ale môže sa dieťa dotknúť rozprávkovej postavy, keď sedí v sektore E, rad 65, stolička 12A?"

Niektorí škôlkari sa spočiatku boja. „Iné deti sú zas vyškerené ako opice a hneď, že: 'Čau! Čau!'. Prichádzam s nimi srandovať a ony sa tešia. Ak niekto začne plakať, stačia mi prvé dve minúty, kým ho vtiahnem do deja obrázkami, hudbou a je po plači, vystrájaní, dieťa sedí ako prikované a komunikuje. Na konci sa spýtam: 'Už nebudeš plakať? A dievčatko odpovedá: 'Nie, už sa nebudem bojať...'" Pozná finty aj na deti, ktoré sa počas predstavenia predvádzajú a vystrájajú. „Takému poviem: 'Ty, karfiol, počúraj!'. Ostatné deti sa zachichocú. Keď je nejaké dieťa macher, všetci sa naňho pozerajú, ale na kom sa zasmejú, ten už nie je macher. Nesmiete však dieťa ponížiť."

Niekedy doma pri počítači, keď ešte len vymýšľa scenár rozprávky, už sa smeje, ako si predstavuje reakcie publika. „Robili sme s kamarátom mikulášske predstavenie, ja som anjel 4XL, on čert, na pódiu robí čertoviny, ktoré bavia deti aj rodičov. Napríklad rozprávka ide, že raz v nedeľu ráno otočila mamka v kalendári poslednú stranu a zvolala, a v tom čert vykríkne: 'Kurnik šopa, kto urobil v kuchyni taký bordel?!' Vedel som, že mamky sa budú rehotať, a ja hneď pokračujem, že: 'Ale, čertisko, mamky takto nikdy nerozprávajú... Či? Alebo? Ale nie až tak, takto určite nie...'"

Milé príhody má z mikulášskych predstavení. Robí ich tak, že v prvej časti vystupuje s hudobnou rozprávkou ako veselý srandovný ujo Ľubo, ten sa potom rozlúči a odíde. Vzápätí príde už zamaskovaný ako Mikuláš s vrecom s balíčkami, rozpráva hlbokým hlasom, pomaly a zádumčivo. „Spočiatku ma deti párkrát odhalili, lebo po koncerte, keď som akože odišiel, som si tam nechal rozloženú aparatúru. Alebo dieťa zvolalo: 'To je ujo Ľubo, má rovnaké topánky!' Alebo 'to je on, má ten istý prsteň!' Odvtedy si na Mikuláša nenosím obrúčku."
Spomína tiež, ako sa s ním ako Mikulášom deti fotili. „Jedno dievča sa mi posadilo na kolená a rodič jej hovorí: 'Usmej sa a pohladkaj Mikuláša po brade.' Lenže mala velikánsky Barbie prsteň, ten sa mi zatrhol do brady a celá brada išla dole. Dievčatko začalo plakať. Zľaklo sa, že Mikulášovi ublížilo, že mu zobralo bradu, ale všetko sa vysvetlilo."

Tvrdí, že učiteľky naňho nežiarlia. „Sú rady, že prichádza do škôlky muž, vravia: 'Joj, bolo by dobre, keby ste tu učili, to by bola sranda.' Robiť učiteľa v škôlke by som si netrúfol, dávam klobúk dole pred vysokokvalifikovanou prácou učiteliek. Stretol som sa asi len s tromi učiteľmi v škôlke, ostatné boli ženy. V predškolských zariadeniach sa tomu nedivím, lebo žijeme v takej dobe, že mamky 3-4-ročných dievčatiek by boli na to iste citlivé, keby ich ráno v škôlke odovzdávali nejakému mužovi. Pritom dievčatká učiteľa doslova žerú a niekedy mu povedia viac ako vlastnému ockovi. Zas keď je v škôlke pekná učiteľka, ockovia ráno radi nosia deti," smeje sa.

Ľ. Hreha obvykle robí dve predstavenia denne, neraz aj viac. „Niekedy som ráno vyčerpaný, ale keď vojdem do škôlky a pozrie sa na vás 70 párov detských očí, to je toľko energie, že by som potom celý deň aj domy staval i hory prenášal. Hoci tie deti majú 3 roky a ja 40, sme kamaráti a zdravíme sa 'čau', keď sa náhodou stretneme cez víkend v obchode."

Stále je niekedy ako dieťa a reaguje prehnane veselo. Život je vraj strašne komplikovaný na to, aby sme si ho sami somarinami zaťažovali. Relaxuje cez víkendy na chalupe v Poproči s rodinkou a vypnutým mobilom. Ako vidí ďalšiu kariéru? „Tak je dobre, ako to je. Je ma akurát dosť. Nechcem zbytočne skúšať robiť niečo, čo nie som ja. Som ujo Ľubo, v škôlke som doma a svoje 'one man show' sa snažím robiť čo najlepšie. Aby deti boli šťastné, aj sa niečo naučili a aby po mne niečo ostalo..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári