Košičan Milan Špak sa vyše mesiaca túlal po severnej Indii

Keď sa povie dovolenka, väčšina z nás si ju nevie predstaviť inak, než na pieskovej pláži pod slnečníkom, s výhľadom na tyrkysové more. Sú však aj takí, ktorí dávajú prednosť drsnejším, dobrodružnejším dovolenkám.

Podobne ako Milan Špak, ktorý absolvoval osemmesačnú púť do Tibetu. Cestou navštívil niekoľko krajín, kde sa snažil čo najviac zžiť s obyvateľmi a ich spôsobom života. Prvá na jeho zozname bola Severná India.

Milan pracuje na Škole úžitkového výtvarníctva ako pedagóg. Učí odbor reštaurovanie a konzervovanie. Svoju cestu absolvoval ešte pred tým, než začal učiť. "Po skončení vysokej školy som chcel využiť čas bez záväzkov. Tak som sa vydal na cestu. Bolo to také vnútorné volanie. Cestu som si dlho dopredu plánoval. Chcel som prejsť severnou Indiou, navštíviť pramene Gangy, prejsť západnou hranicou Nepálu cez celý Nepál okolo Buddhovho rodiska do mesta Káthmandú, trekovať okolo Anapurien. Späť do Káthmandú, pokračovať na juh Indie, navštíviť Tadžmahál, Radžastán, Pakistan a nakoniec Tibet."

Na tejto ceste nechcel byť iba bežným cestovateľom, ktorý si bude užívať, chcel byť aj užitočný. Našiel si v Nepále strednú školu, kde chcel pôsobiť ako dobrovoľník a učiť. Škola sa nachádzala v himalájskom regióne, s výhľadom na osemtisícovku Daulaghiri. "Keďže som mal predtým veľa času, rozhodol som sa, že ho využijem cestovaním. Moja cesta viedla najprv letecky do Dillí. V tomto meste som nechcel ostať ani prenocovať, keďže Dillí je veľkomesto a mňa volali hory. Teda som ešte v ten deň zohnal autobus, ktorý ma unášal celý deň a celú noc do hlbokých údolí."

V horách navštívil niekoľko posvätných miest Sikhov. Sikhizmus je náboženský smer, jeden z najmladších náboženstiev sveta. Podporuje ho asi 20 miliónov veriacich. Dnes je piatym najväčším náboženstvom na svete. Vzniklo v 15. storočí v severnej Indii, v zložitých politických podmienkach. Jeho vyznávači nielenže nefajčia a nepijú alkohol, ale ich zákazy sa vzťahujú aj na mäso.

"Sikkhovia nosia na hlavách turban, pod ktorými schovávajú dlhé vlasy a neholia si brady. Sú to veľmi milí, vzdelaní ľudia. V chrámoch - gurudvarách hostia a ubytovávajú pútnikov bezplatne. Organizujú to z rôznych príspevkov a milodarov. Po návšteve chrámu v Manikarame som podnikol trek cez hory do údolia Kullu. Po ceste som došiel do vysokohorskej, od sveta odrezanej osady, Malana. Kedysi nebolo možné ani prejsť cez túto dedinu, človek si musel vyžiadať povolenie od miestnych ľudí. Zásadou je, že sa návštevník v dedine nesmie ničoho dotknúť. Majú vlastný jazyk, vlastné náboženstvo, vlastnú kultúru. Je to zvláštna etnomenšina. Samozrejme, dnes už aj tam nájdete ubytovne pre turistov."

Na tento výlet sa vybral sám, teda nás zaujímalo, či nemal strach pustiť sa do takýchto nehostinných končín. "Nemal som strach, šiel som tam s veľkým optimizmom, ale nie zas s nejakou pochabou mysľou. Človek sa v tých oblastiach musí spoľahnúť na dôveru v Boha (Brahmu) v mnohých oblastiach. Nájsť rovnováhu medzi prílišnou obavou a odvahou, napríklad aj pri cestovaní. Človek cestuje v autobuse, batoh má na streche 10 až 13 hodín medzi ostatnými. Nevie, či mu nezmizne, či autobus prežije nasledujúcu zákrutu (hoci každý autobus je vybavený soškami ochranných božstiev), či sa cesta nezosunie následkom povodní..."

Doprava je v týchto končinách pre našinca viac než zaujímavá. Kým my sme zvyknutí na lietadlo, vlak, autobus, MHD, tam si musíte vystačiť s inými dopravnými prostriedkami. Napríklad s cestovaním v autobuse, ktorý je nám známy hlavne z filmov. Rozheganý starý stroj uháňajúci rýchlosťou kolobežky po prašnej ceste, natrieskaný ľuďmi dole a batožinou a ľuďmi (prípadne aj nejakou sliepkou či kozou) hore. "Často som cestoval spomínanými autobusmi. Tie sú v takom žalostnom stave, že možno pamätajú aj Gándího. Priemerná rýchlosť v horách je 20 až 40 km/h. Cesty sú tam také nebezpečné, že človek za jazdy radšej ani nepozerá z okna. Pod ním je totiž zráz podobný priepasti. Navyše sú cesty také úzke, že keď autobus ide do zákruty, trúbi, aby dal prípadnému autu v protismere najavo, že sa môžu zraziť."

Indickí šoféri sa predbiehajú v trúbení. "Je to známkou určitej prestíže, keďže je mnoho druhov melódií klaksónov na výber. O nejakom dodržiavaní neexistujúceho cestovného poriadku nemôže byť ani reči. Prídete na zastávku a buď idete, alebo čakáte. Navyše, aj keď človek už sedí v autobuse, nemôže si byť istý, že ho odvezie tam, kam má namierené. Autobusy sú totiž označené indickým písmom. Ideálne je spýtať sa aspoň štyroch ľudí, keď to potvrdia aspoň traja, je veľká pravdepodobnosť, že je to váš spoj. Špecifickou historkou je revízor v autobuse. Je to indický chlapec, ktorý je asistentom šoféra. Lístok sa nekupuje u šoféra ani nikde inde vonku, iba u revízora. Ten sa, samozrejme, prediera celým autobusom, ľuďmi, batohmi, ako pavúk vyjde na strechu, drží sa jednou rukou a v ústach má ešte aj bankovky. Neskutočné." Cestovať sa dá v mestách aj rôznymi rikšami a neodbytný cyklo rikšiar bude za vami šliapať aj pár kilometrov, aby vás mohol zviesť.

Z dedinky Malana sa Milan pustil do sedla vo výške 3 560 m. Priznal, že podcenil mnohé faktory, okrem iného aj nadmorskú výšku. "Rátal som s tým, že za osem hodín dôjdem do ďalšej dediny. Terén bol však taký, že som sa skoro nosom dotýkal svahu. Nadmorskou výškou a dažďom som bol taký unavený, že som po každých piatich krokoch musel zastať a naberať dych. Pršalo, ostal som bez potravy, hladný, oddychoval som v pelechu pod balvanom. Mal som ešte nejaké potravinové tabletky a okrem nich som si žmolil jahodové a žihľavové listy, ktoré som jedol."

Noc prečkal pod skalnatým previsom, s peniazmi schovanými pod kamením a ráno šiel ďalej do Naggaru v údolí Kullu. Dedinka bola zaujímavá aj tým, že v nej bolo múzeum a galéria ruského archeológa, cestovateľa, mystika a maliara Nicholasa Roericha z 30. rokov. "Stihol som tam obdobie monzúnu, teda vkuse lialo. Ubytoval som sa u rodiny jedného poštára. Ten mal v dome niekoľko izieb pre turistov. Keďže som sa chcel čo najviac priblížiť životu rodiny, spýtal som sa domácej - Miiry, či by som s nimi mohol povečerať. Sama nevedela, či to nie je proti ich kastovným pravidlám. Manžel, Pappu nenamietal. Interiér ich 400-ročného domčeka má atmosféru. Je to mala izbietka so zelenotyrkysovou omietkou s maličkým, asi 25 cm vysokým 'petríkom' uprostred. Podlaha je nerovná, natvrdo omietnutá hlinou. Strop pocítite hlavou, keď sa vystriete."

Z kúta vedú schody na povalu, ktorá slúži ako pivnička. "Sedíme teda okolo 'petríka' na zemi. Dvaja malí synovia, Pappu, Miira a jej svokra. Asi sa ostýchali pomodliť, tak som vzdal vďaku za jedlo ja. A potom predsa len v rodnom jazyku predviedol so širokým úsmevom na tvári a s tlieskaním modlitbu aj deväťročný syn Rahul. Miira naložila na plechové tácky každému porciu ryže s akýmisi strukovinami - fazuľkami (všetky strukovinové omáčky k ryži v Indii volajú 'dal'), do mištičky sabdži (čo je zasa skromná príloha, väčšinou podusená zemiakovo-zeleninová), ktoré chutilo trochu ako lečo, a k tomu placky - čapáti. Dával som si pozor, aby som jedol len s pravou rukou, pre Indov je totiž ľavá ruka nečistá, keďže sa používa po vykonaní potreby." Mimochodom, nájsť európsky záchod je takmer nemožné. Ten indický pozostáva väčšinou z diery, vedľa ktorej je vedro a tečúca voda z kohútika. Po potrebe sa človek jednoducho umyje.

U rodinky pohostinného poštára strávil Milan tri dni. Okrem toho, že chcel bližšie spoznať ich život, musel aj čakať, kým mu uschnú veci a spacák. "S domácou som napríklad šiel v jeden deň pásť kravu, s domácim som šiel na pudžu. To je náboženský obrad. Človek ide do chrámu, v tejto oblasti sú väčšinou kamenno-drevené a krásne ornamentálne dekorované. Ponalieva olej do mištičiek, zapáli sviečky a pomodlí sa. To robia vždy ráno a večer."

Na svojej ceste Košičanpokračoval do údolia Spiti. Autobusom sa štveral do vysokých hôr. "Časté sú tam aj zosuvy pôdy. Autobus musí zastať, počkať na buldozér, inokedy musia ísť ľudia istý úsek pešo a batožina sa odvezie v kovových lanovkách. Cez niektoré rieky sa dokonca musí aj človek s batožinou preplaviť vo veľkom železnom koši."

Za sedlom Kunzum La (4551 m) sa ráz krajiny skutočne zmenil. Skalistá a pustá krajina, zaliata slnkom bola ohromujúca. Milan videl prvé skutočne tibetské čorteny (niečo ako malé biele kaplnky so štvorcovým pôdorysom a vežičkou v tvare podľa presnej symboliky, ktoré pôvodne slúžili ako relikviár, čiže vo vnútri by sa mal nachádzať nejaký fyzický ostatok, napr. popol, významenho svätca, či lámu) s hustou sieťou modlitebných vlajočok okolo. "Duša plesala a oči sa pásli na žltých políčkach a na bielo omietnutých domcoch typicky tibetskej architektúry. Osta som bez slov. Môj sen sa stával realitou..."

Na svojej ceste toho Milan Špak zažil omnoho viac. Zo severnej Indie sa pustil do Nepálu, kde mal ďalšie plány a, samozrejme, spomínané učenie v miestnej škole. Ale o tom už niekedy nabudúce.