Po štrnástich rokoch sa pred sezónou 2009/2010 vrátil do rodných Košíc a po zisku majstrovského titulu sa čerstvo stal aj držiteľom Česko-slovenského pohára.
Takmer celú kariéru sa pretĺkal cudzinou. Už ako dvadsaťjedenročného si ho zamerali lovci talentov a z košickej Slávie UVL si ho "odviedli" do maďarského Ferencvárosu Budapešť. "Ešte som nebol ani plnoletý, keď som sa dostal do tímu ŠKP. Popri starších som sa tam naučil veľa, takže po roku v Slávii UVL, keď prišla ponuka z Maďarska, skúsil som to. Nebolo to ľahké, bol som prvýkrát vonku, musel som sa popasovať aj s rečovou bariérou. Keďže však Budapešť nie je ďaleko, mohol som aspoň často chodievať domov," spomína A. Nagy.
Vyhral Európsku ligu
A potom to už išlo. O dva roky nato sa mohol pochváliť, že si ho do mužstva vybral Split. S Nagyom a krajanom Poláčikom vo svojom strede sa klub od Jadranu vypracoval na európskeho giganta. V roku 1999 dosiahol na absolútny vrchol - vyhral Európsku ligu. "Nikdy na to nezabudnem. Pre Chorvátov to bolo dvojnásobne cenné, lebo vo finále sme zdolali Bečej, teda srbský tím, čo kvôli rivalite týchto národov umocňovalo ich radosť. V meste nás vítali desaťtisíce fanúšikov, absolvovali sme nespočetné množstvo prijatí. Chorváti tento šport milujú a dávaju to patrične pocítiť. Ťažko sa to aj opisuje, treba to zažiť."
Po rozpade slávneho mužstva sa potom košický rodák na dlhé roky upísal Španielsku. Najprv barcelonskému klubu Mediterrani a potom Terrasse. "Páčilo sa mi tam. V Barcelone je čo pozerať aj mimo športu, no a samozrejme, nenechal som si ujsť príležitosť sledovať naživo na Nou Campe futbalistov Barcelony. Dostať sa do ich kolta je náhderný zážitok. Terrassa je pokojné malé mesto neďaleko Barcelony, s ňou sa mi trikrát podarilo dostať do finále španielskej ligy, čo bolo pre tamojší klub veľkým úspechom."
Najlepšie roky svojho športového života strávil v cudzine. Bol oňho záujem, a tak nemal dôvod opúšťať zaujímavé zahraničné kluby. Dobre stavaných a k tomu aj šikovných centrov vo svete až tak veľa nie je a Nagy roky potvrdzoval visačku kvality. "Som rád, že som vždy mohol hrať v dobrých kluboch s kvalitnými spoluhráčmi. To sa nepodarí len tak, važim si to. Napríklad i s Romanom Poláčikom. Tiež s rôznymi majstrami sveta, či zlatými medailistami z olympijských hier. Takisto nezabudnem, že v Splite ma viedol svetoznámy tréner Matutinovič."
Návrat domov neľutuje
Až v roku 2009, keď oslavoval jubileum tridsaťpäťku, otočil kormidlo svojej vodnopólovej kariéry domov. Pritom nemusel, nejeden klub z kvalitnej zahraničnej súťaže by po ňom - ako po studnici skúseností - ešte rád siahol. "V španielskej Terrasse som dostal ponuku, aby som tam ešte pokračoval. Ja som sa však poďakoval a rozhodol som sa inak. Už som mal dlhšiu dobu premyslené, že sa vrátim na Slovensko. Bol som v kontakte s funkcionármi ČH Hornets a lákalo ma to po toľkých rokoch späť do Košíc. Ešte som mohol pohrať v Španielsku, ale raz som sa domov vrátiť musel a chcel som tak učiniť ešte kým mám dosť síl, nie niekedy po zenite, aby som tu iba dožíval. S tridsaťpäťkou na krku bol najvyšší čas."
Dnes má za sebou v slovenskej extralige prvú sezónu a načal tú druhú. Môže si teda už aj konkrétnejšie vyhodnocovať, čo tu po rokoch v cudzine našiel a či to nebol preňho chybný krok. "Aj keď som bol dlho vonku, ja som dobre vedel, do čoho idem. Dianie som totiž sledoval, veď v zahraničí som trávil len nejakých osem mesiacov z roka, zvyšok som bol doma. Svoj návrat vnímam pozitívne. Už aj z toho dôvodu, že ja sám som sa tak rozhodol. Inú možnosť som nehľadal, aj keď Terrassa ju ponúkala. Prehovárali ma, ale cieľ som mal jasný, odísť na Slovensko a tu ešte pár rokov odkrútiť."
Pochopiteľne, úroveň slovenskej extraligy sa zďaleka nemôže rovnať súťažiam, na aké bol zvyknutý. A to napriek tomu, že sa do nej vrátilo, podobne ako Alexander Nagy, aj viacero iných reprezentantov. "Predtým platilo, že počet reprezentantov, ktorých naša liga dodávala do reprezentácie, sa rovnal nule. Teraz je to iné. Samozrejme, uvedomoval som si, že úroveň ligy nie je najlepšia, ale taká na Slovensku nie je ani v iných športoch - futbale, hádzanej, volejbale. Najmä tí športoví tréneri, ktorí si ešte pamätajú staré časy z federácie, si kvalitu súťaží určite predstavujú inak. Nemôžeme preto chcieť, aby vodné pólo bolo výnimkou. Podmienky dnes nie sú dostatočné a ani mladým sa do toho veľmi nechce."
Ostrieľaný harcovník teda tvrdí, že ho doma neprekvapilo v zásade nič podstatné. Priamo v centre diania však rýchlo pobadal, že pohnúť sa vpred nie je také jednoduché ani pre činovníkov, ktorí by chceli niečo zmeniť a posunúť k lepšiemu. "Teraz, keď som tu, vidím, že sa robí, koľko sa môže. Môžeme však my niečo robiť, keď nie je dostatok priestoru. Ja už napríklad vo voľnom čase tiež pomáham trénovať deti. Pamätám si, keď som bol ešte mládežník, muži mali bazén na dve hodiny a my sme popri nich trénovali. A to ráno či večer. Veľmi chýba letná plaváreň, ktorá bývala otvorená viac ako štyri mesiace v roku. Deti prišli po zime a mali vonku k dispozícii celý bazén. Tam herne dosť vyskočili. Dnes to nie je a cítiť to. Nuž, musíme pracovať aj v takých podmienkach, nedá sa zatvoriť dvere a všetko to zrušiť."
Borec, ktorý v kariére získal Maďarský i Chorvátsky pohár, vyhral chorvátsku ligu aj Euroligu, okamžite po návrate začal zbierať úspechy aj doma. Vlani ešte ako hráč ČH Hornets vyhral slovenskú ligu. Pravda, nebola to žiadna senzácia, ale povinnosť, lebo sršni mali káder výrazne lepší a neporovnateľný s ostatnými súpermi. V extralige nemali adekvátneho konkurenta. "Aj tak ma titul majstra potešil, lebo v slovenskej lige bol pre mňa prvý. Mal som na konte iba jeden federálny s ŠKP, ešte keď som bol mladý chlapec."
Po majstrovskej sezóne však zmenil klubové čiapočky. Košiciam ostal verný, ale v aktuálnom ročníku už háji farby druhého tunajšieho klubu KPŠ Akademik Košice-Staré mesto. Akademikom má pomôcť k obhajobe pozície vicemajstra. Nedávno s nimi vyhral Česko-slovenský pohár. "Chcel som získať titul, to sa mi s ČH Hornets podarilo, a tak som pred touto sezónou nemal problém odísť do Akademika. Chcem pomôcť, nech sa to aj tu trochu skvalitní. Najmä bude dobré, keď budú zápasy medzi nami a ČH Hornets trošku vyrovnanejšie. Bude to na prospech aj Hornets, keď to budú mať v našich meraniach síl ťažšie."
Kým v ČH Hornets sa sila rozložila v mužstve vzhľadom na celú plejádu reprezentantov rovnomernejšie, v Akademiku stojí dosť veľká tiaha práve na ňom. Kosti už trochu cítia, keď musí ťahať celé zápasy. "V jednotlivých dueloch to ešte ide, horšie je to na druhý deň. Musím dobre zregenerovať, trvá mi to dlhšie. Nie je to už ako bývalo. V zápasoch ešte vládzem, ale keď idú niekedy dva po sebe, telo to cíti. Keď sa však pozriem do občianskeho preukazu a vidím tam rok narodenia, poviem si, že mám na to právo," vtipne glosuje pribúdanie rôčkov.
Reprezentácii pomáha rád
Aj po prestupe do Akademika však i v tejto sezóne využíva Nagyove služby aj ČH Hornets. V zápasoch európskych pohárov hosťuje u sršňov a pomáha im tak rovnako ako niektorí ďalší hráči Akademika v tvrdej medzinárodnej konfrontácii. Nielen to však svedčí o tom, že ešte zďaleka nepatrí do starého železa. Stále je totiž potrebný aj pre slovenskú reprezentáciu. Napriek veku je platným mužom v jej kádri. "Národnému tímu stále rád pomôžem. Povedal som to aj reprezentačnému trénerovi, že mi vždy môže zavolať, keď si myslí, že ešte môžem byť platný. A ten tak robí pravidelne."
Na reprezentáciu nedá dopustiť vari aj preto, že si vďaka účinkovaniu v nej zahral aj na olympijských hrách v roku 2000 v Sydney. Ďalšia olympiáda je o rok a pol v Londýne, ale dobre vie, že tá by sa ho už sotva týkala, keby aj na ňu Slovensko nejakým zázrakom postúpilo. "Nie, určite by som na ňu už nešiel. Na to sa už necítim. Na takýchto vrcholových turnajoch idú jeden ťažký zápas za druhým v rýchlom slede. Ako som povedal, moje telo už takú opakovanú záťaž hneď po sebe znáša ťažšie. Šancu by som prenechal mladším. Pravda, momentálne môžeme o olympiáde len rozprávať. Dostať sa na ňu je veľmi ťažké. Od roku 2000 sa rozpadli ďalšie štáty, konkurencia tým výrazne rastie a miesteniek je z celého sveta len dvanásť."
O to cennejšie pre dlháňa s tetovačkou na ramene je, že on tú možnosť zúčastniť sa najväčšieho sviatku športovcov dostal. K tomu sa treba aj dobre narodiť a on vystihol naozaj tú správnu generáciu. "Je to pravda. Slovensko je malé a naozaj nemožno očakávať, že každoročne môže dosahovať fantastické športové výsledky. To sa podarí v každom športe jednej generácii a na ďalšiu si treba potom počkať. Pozrime sa na hádzanárov, teraz sa dostávajú na vrcholové podujatia, ale predtým dlho nikde. Tak isto futbalisti, tí prežívajú rozlet teraz a kde boli predtým. Naopak, hokejistom sa najlepšia generácia končí a už vidíme, že každý rok nosiť medaily nemôžu. Aj vo vodnom póle v našom prípade bolo vidieť už na výsledkoch v mládežníckych kategóriách, že niečo môžeme dosiahnuť. Teraz mládežníci tiež ustúpili z pozícií a ťažko potom od týchto chlapcov v sedemnástich rokoch nejakým zázrakom očakávať, že budú lepší od iných, keď ani u mládeže neboli," zamyslel sa Alexander Nagy nad budúcnosťou slovenského vodného póla. V otázke tej svojej má jasno - do športového dôchodku sa zatiaľ nechystá, aspoň dva roky chce ešte naháňať loptu v bazéne.
Alexander Nagy (v strede) bol ocenený aj na galavečere Mokrá lopta. Foto: SITA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári