rjáka. Nestačil mu však len obyčajný obdiv, preto začal tieto umelecké diela pred rokmi sám vytvárať aj reštaurovať.

Cesta za jeho snom však nebola jednoduchá. Kým na západe sú vitráže mimoriadne obľúbené a ich výrobou sa zaoberajú rodinné podniky, v našich končinách čosi takéto neexistovalo. "Po roku 1948 už remeslá prestali prekvitať a vitráže sa vyrábali jedine v Česku. Brnenské umělecké řemeslá za zameriavali na výzdobu moderných socialistických stavieb, akými boli stanice či nemocnice a v Prahe sa dielne sústredili na reštaurátorské práce v rámci celého bývalého Československa. Nič podobné ako rodinná kontinuita teda u nás nebolo a vitráže vyhotovované domácimi vitrážnymi dielňami na Slovensku v podstate neexistovali," začína svoje rozprávanie človek, ktorému však tieto mozaiky farebných sklíčok doslova učarovali.

Pôvodným vzdelaním je dizajnér a práve ukončil svoje vzdelávanie absolvovaním doktorandského štúdia v oblasti dizajnu skla a vitráží na Fakulte architektúry v Bratislave. Základy si však pred časom osvojil prácou pre flámsky vitrážnický ateliér v Belgicku. V Košiciach sa zaoberá vitrážami od roku 1996.

Vitráže si ho podmanili najmä tým, že disponujú nádychom večnosti. "Doba ide rýchlo a všetko je pominuteľné, ale vitráže sú určitým spôsobom večné. Nie jednoznačne, pretože sú veľmi krehké a tiež odchádzajú, ale majú nádych večnosti. To pochopí každý, kto sa na nejakú pozrie a vôbec nemusí byť sakrálna. Hra svetla, keď sa oprie cez sklo, je fantastická. Stačí si zájsť do kostola a človek hneď vidí, že vitráž je priestorotvorný prvok a za každých okolností je dominantou priestoru."

Zachovanie a obnovu týchto umelecko-remeselných skvostov si vytýčil za svoj cieľ. Od jeho túžby a obdivu k realizácii sna však bola dlhá cesta. Dostupná literatúra z tejto oblasti totiž v podstate neexistuje. "Človek si musí všetko naštudovať sám. Isté základy som dostal, človek sa však učí stále. Učí sa a zabúda, zase sa učí... Veľa sa skúša a veľa sa študuje, ale aj číta medzi riadkami. Žiaľ, mnoho odbornej literatúry však neexistuje. Pre zaujímavosť, základným dielom o vyhotovovaní vitráží je dielo mnícha Teofila z 10. storočia. Sú to však recepty, ktoré dnes nevie nik rozlúštiť. Vtedy si totiž ľudia farby sami miešali, drvili, piekli a mleli. Dnes si to všetko kupujeme priemyselne vyrobené."

Voľná tvorba až na dôchodku

Zhotoviť samotnú vitráž je podľa slov P. Marjáka primitívna záležitosť. "Bežne sa robia kurzy napríklad pre ženy v domácnosti, a to aj u nás na Slovensku. Za dva-tri dni vás to naučia. Komplikovanejšia je však už samotná konštrukcia vitráže, aby sa celá za 20 rokov nezborila. Ďalšia vec je maľba na sklo. S kolegami sa zaoberáme hlavne obnovou a reštaurovaním a tam už človek musí veľmi poznať technológiu a chémiu farieb, čo sú tisíce odrobených hodín." Firiem realizujúcich vitráže je neúrekom a prakticky existujú v každom okresnom meste. Konkurencia je teda slušná. Avšak podľa P. Marjáka v oblasti obnovy historických vitráží aj veľmi nekalá. Potrebné vzdelanie na vykonávanie takejto umeleckej činnosti má totiž naozaj len málokto. Uživiť sa preto výrobou vitráží nie je vonkoncom jednoduché.

"Bežní ľudia chcú sporadicky farebné sklíčka do vstupných dverí a okien, ale tým sa nedá uživiť. A aj to majú vyhranené názory, nedajú si poradiť a občas to potom nevyzerá najlepšie. Jedinou šancou je zaoberať sa tým v takom objeme, ako to robíme my. Našťastie máme prevažne veľké zákazky sakrálneho charakteru, kde sa to počíta na desiatky metrov štvorcových." Gro jeho činnosti tvorí obnova a reštaurovanie a ako vraví, nie je veľmi ochotný realizovať komerčné záležitosti. Občas sa im však prirodzene nevyhne. "Keď však aj človek chce mať niečo lacnejšie, dá sa to urobiť elegantne a nemusí to byť zákonite gýčové."

Povedať, či ho viac baví vytvárať vlastné pôvodné vitráže, alebo sa venovať reštaurovaniu zničených, nie je jednoduché. "Človek si chce oddýchnuť, tak to najradšej striedam. Problém u nových vecí je, že investor presne vie, čo chce a nejaká veľká tvorivá sloboda tam neexistuje. A zároveň je to tlačené aj finančne.
Keď chcem niečo dôkladne premyslieť, potrebujem na to mesiac-dva, čo predstavuje isté finančné náklady. Keď však dá niekto za návrh toľko a toľko, tak viem, že to musím vymyslieť za dva dni a vznikne dielo, ktoré nie je nadčasové. A to je chyba." Osobne by sa rád venoval aj vlastnej svetskej tvorbe a motívy sa mu postupne zbierajú. Problémom však je nedostatok času. "Asi sa k tomu nedostanem skôr, ako na dôchodku. Čas ma tlačí a musím robiť to, čo ma živí. Voľnú tvorbu nestíham."

Syn mu pomáha

Zatiaľ čo u nás zachováva verejnosť k umeniu vitráží skôr vlažný vzťah, na západe je ich výroba častou formou relaxu. "Napríklad lekári, vedci a im podobní relaxujú tak, že si vo voľnom čase v garáži vytvárajú svoje vitráže. Profesionálne je to však o niečom inom," vysvetľuje človek, ktorý sa vo svojom voľnom čase najradšej venuje parašutizmu. "Aspoň cez víkendy. Robím aj voľnú grafiku, ale momentálne nestíham, aj kvôli štúdiu. Život ide veľmi rýchlo." Keďže sú vitráže podľa jeho slov rodinný podnik, zaujímalo nás, či si vychováva svojich pokračovateľov. "To by som rád, ale uvidíme. Syn ku mne chodí robiť, ale neviem, čo z toho bude. Ešte štyrikrát ho chytí puberta," smeje sa. "Bola by však škoda zahodiť tieto skúsenosti. Ale taký je život. Niečo vzniká a niečo zaniká."

Čo sa však týka plynutia času, vitráže sú vo veľkej miere nadčasovou formou umenia. "Ich výhoda je tá, že
sa skladajú z množstva dielikov. Keď sa niektorý poškodí, alebo chýba, jednoducho sa nahradí. Obnovujeme aj veľmi zničené veci. Napríklad, keď na Dóme sv. Alžbety po lešení pred rokmi zlodeji vošli dnu a komplet rozbili časť neogotickej vitráže, vytvorili sme kópie zničených panelov a nie je to poznať," teší sa P. Marják, ktorý aktuálne pracuje na vitráži pre kostol v Ruskove.

Potenciálni zákazníci sa ho často pýtajú na konečnú cenu, čo ho vždy privedie do úzkych. "Je to totiž ako u iných foriem umenia. Ani u sôch či obrazov sa nedá určiť, čo by stál meter štvorcový. Pre jednoduchosť používam prirovnanie s kúpou auta. Človek mi musí povedať značku, farbu, motor, výbavu a až potom sa vieme baviť. U vitráží to závisí tiež od toho, či je brúsená, či využívame maľované alebo leptané sklo, či pozostáva z desiatich dielikov alebo z tisícov. V prípade vitráží neexistuje žiadna priama úmera. Čím je niečo menšie, neznamená to, že je to aj lacnejšie."

Kam mu blúdi zrak

Srdcovku medzi svojimi výtvormi nemá a je vďačný za všetko, čo sa mu podarí. Tvrdí však, že hoci zákazník jemnú chybu nespozoruje, jeho ako tvorcu to často trápi. "Profesionálnym okom vidím, keď niečo nie je úplne dokonalé. Viem, že možno lepším výberom skla, alebo konštrukciou sa dalo niečo urobiť lepšie. Nevýhodou veľkoplošnej, monumentálnej vitráže napríklad oproti obrazu je to, že sa vitráž skladá z viacerých panelov. Nikdy to vopred nevidím celé. Až keď sa to namontuje, a tam sa už potom ťažko robia zmeny. Je to teda všetko o prezieravosti a skúsenostiach."

Krajšiu prácu si predstaviť nedokáže, no podotýka, že by veru občas mohla byť pokojnejšia. "Na Slovensku neexistujú zákonitosti normálneho firemného vývoja. Raz ste hore a raz dolu. Niekedy je to až na mŕtvicu, lebo zákazky nie sú, niekedy zase nestíhame a robíme soboty-nedele. Ešte teraz deň pred Štedrým večerom budeme montovať vitráž v Bratislave na Apponyiho paláci. Človek si nemôže dovoliť nezobrať zákazku," objasňuje majster svojho remesla, ktorý priznáva, že sa vždy rád pozrie na svoje diela.

"Keď idem okolo, vždy mi na ne zablúdi zrak. Napríklad pri Dóme svätej Alžbety mi oči smerujú k severnej lodi. Vitráže kaplnky sv. Michala sme zase s naším gestorom, vyšším dodávateľom, reštaurovali takmer šesť rokov, takže k nej mám tiež citový vzťah," dodáva človek, ktorý ako to už býva, vlastnú vitráž doma nemá. Ale vraj to je otázka času. "Už dlhšie ju plánujem urobiť do schodiska. Inak je to veľmi praktická vec, lebo môžete po schodoch chodiť aj v menej slušivom a nekompletnom oblečení. V kúpeľni sú vitráže tiež veľmi vďačné. Je to krásne a intimitu máte zaručenú. Na západe to fičí, u nás ešte nie."

Verejnosť, podľa jeho slov, u nás vo všeobecnosti nedoceňuje kultúrnu a historicko-umeleckú hodnotu vitráží. Stávajú sa prípady, že ak sa nejaké náhodou poškodia, často ich majiteľ objektu radšej vytlčie, v lepšom prípade uloží "do skladu", ako by sa mal zaoberať otázkou ich reštaurovania. Ľudia si ešte podľa P. Marjáka nevedia vážiť to, čo nám zanechali predkovia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári