Alebo práve naopak, kvôli tomu tichu, pokoju a pocitu, že sa človek ocitol ďaleko v minulosti, zamieria práve tam. Pri pohľade na mohutné ľadovce z čias doby ľadovej musel mať aj Pavel Smejkal pocit, že sa stal cestovateľom v čase.

Grónsko je najväčší ostrov na svete s rozlohou 2,175 mil. km2. No len 15 percent územia (asi vo veľkosti Britských ostrovov) je trvale bez ľadu. Zvyšok pokrýva ľad, dosahujúci miestami hrúbku 3000 metrov. Tento ľadovec (pokrývajúci približne 1,8 milióna km2) je po Antarktickom ľadovci druhý najväčší na svete. Hlavným mestom je Nuuk. Úradným jazykom je grónčina a dánčina. V dánskom jazyku sa názov krajiny prekladá ako Gronland - „Zelená krajina" a inuitsky Kalaallit Nunaat - „Krajina ľudí". Grónsko tiež býva označované za krajinu, kde žije Santa Claus. V hlavnom meste Nuuk je Santova dielňa a pred ňou najväčšia poštová schránka na svete, kde dôjdu listy písané Santa Clausovi.

Pavel sa dlhé roky zaoberal cestovateľstvom a horolezectvom. „Momentálne sa považujem za fotografa," vraví o sebe. "K horolezectvu som sa dostal cez polárnické cestopisy o dobývaní severného pólu. Niekde tam vznikla moja túžba navštíviť Grónsko. Cestovať som začal po roku 1989, hneď ako sa cestovať dalo. Dosť som pochodil Južnú Ameriku - Andy. Tam som navštívil hory, sopky, púšte a samotnú Amazóniu. Od Mexika, Venezuely, cez Peru, Bolíviu, Chile, Argentínu. Všetko to som prešiel niekoľkokrát. Okrem toho som bol aj v Ázii, v Mongolsku i Kirgizstane."

Kým vymenované krajiny navštívil s expedíciami, či priateľmi, do Grónska sa vybral celkom sám. Takto to vraj vyšlo, lebo nikoho nezohnal. Na otázku, či nemal strach, hovorí, že nie. „Nebolo to tam až také zlé. Ja som zvyknutý, niekedy som aj sám liezol. Má to aj svoje výhody. Strávil som tam mesiac, celý september. V Grónsku je vtedy taký prechod medzi letom a zimou. Tá tam príde okamžite. Chvíľu je babie leto a na konci septembra príde zima a sneží. Mal som šťastie, vystihol som relatívne dobré počasie."

V Grónsku sa pohyboval na západnom pobreží okolo polárneho kruhu. Prírodu v tejto časti sveta tvorí prevažne ľad, voda, tráva a väčšie kríky, ktoré nahrádzajúce stromy. Tie v Grónsku nerastú. „Pohyboval som sa hlavne v oblasti letiska Kangerlusuaq, ktoré postavili Američania počas 2. svetovej vojny, aby mali kde zastaviť a tankovať. Neskôr ho odovzdali do užívania Grónsku. Letisko leží na konci 180 km dlhého fjordu rovnakého mena, obklopené tundrou a len pár kilometrov od západného okraja kontinentálneho ľadovca."

Práve ľadovec Pavla priťahoval. Odkojený polárnickou literatúrou chcel zažiť atmosféru prieskumných ciest Fridtjofa Nansena, ktorý ako prvý prešiel ostrovom naprieč ešte v 19. storočí. "Prešiel som viacero údolí a hľadal najlepší prístup k ľadovcu s vhodným terénom na preniknutie do vnútrozemia. Začiatok septembra sa ale ukázal ako termín najmenej vhodný na cesty po ľadovci. Po výnimočne teplom lete je povrch ľadu sklovite tvrdý a pokrytý množstvom potokov, riek a jazierok. Ľadovec je tiež mimoriadne členitý a aj keď pohyb po ňom nie je veľmi nebezpečný, lebo všetky trhliny dobre vidno, predsa len sa takto nedá ďaleko dostať. Rozhodol som sa teda sústrediť sa viac na prieskum samotnej tundry a dostať sa až k prvej osade na pobreží, Sarfanguaq."

Pavel sa pešo pustil po ľadovci, po ktorom chcel prejsť čo najďalej, aby si vyskúšal to, čo na vlastnej koži starí polárnici, o ktorých čítal. Ako sa po ľadovci pohybovali a ako to tam prežili. „Žiaľ neodhadol som to, že sa sneh v tom počasí vytopí a namiesto neho zostane iba sklovitý ľad, rieky a potoky. Kvantum vody. Bol to dosť neschodný terén, ktorý som zvládal iba s pomocou 'mačiek' a špeciálnych topánok. Ďaleko som však nedošiel. Tieto prechody sa zvyknú robiť v máji, kedy je deň dosť dlhý. Samozrejme je zima, ale je dosť snehu, ktorý pokryje nerovnosti. Je to teda schodnejšie a dá sa pohybovať rýchlo. Pohyboval som sa po okraji toho ľadovca asi desať dní."

Keď videl, že sa ďalej nedostane, povedal si, že sa prejde po pevnine západného pobrežia. Tam je teplejšie ako na východnom pobreží a je tam pomerne široká zóna pevniny, bez ľadovcového pokrytia. Charakter krajiny je tundra. Čo znamená veľmi nízke kríky, alebo našim končinám podobná vegetácia z chrbtov našich hôr. Niekde v Nízkych Tatrách napríklad. „Posledných ľudí som videl na letisku a nasledujúcich asi desať dní som nestretol nikoho, keďže tam nikto nechodí. Nie je to ani obývaná krajina. Žijú tam však zvieratá. Lokalita je hojne osídlená stádami exotických turov - pižmoňov, ktoré vyzerajú hrozivo, ale nie sú nebezpečné, pokiaľ sa k nim nedostanete príliš blízko."

Zhodených sobích parohov je všade plno, živých zahliadol len pár. Tiež snežného zajaca a líšky. Na týždňový pochod tundrou to nie je veľa. "Krajina je celkom prázdna, turisti tu na začiatku jesene neboli a tak som mal stovky kilometrov tundry sám pre seba. Babie leto vrcholilo, počasie bolo príjemné. Orientoval som sa podľa mapy. Hlavným orientačným znakom mi bol tvar jazier a okrajov fjordov, ktoré som po ceste míňal. Terén bol členitý a hornatý, miestami močaristý. Výhoda septembra bola ale v tom, že mraky komárov, ktoré sužujú polárne končiny v lete, boli už na ústupe. Poslednú noc som táboril na vrchole plošiny s ďalekým výhľadom na vzdialené more, kde som videl nočnú polárnu žiaru, čo dávalo tušiť skorý príchod zimy."

Samota a ani ticho Pavlovi neprekážali. Tie týždne bez ľudí vraj nebola až taká tragédia. Navyše mal vždy čo robiť. Keby nemal na čo pozerať, alebo kam ísť, vtedy by to možno bolo horšie. Prespával pod stanom v spacáku, teda aj v tom musel byť určitý druh romantiky. „Čo ma zaujalo, bolo množstvo vody na ľadovci. Na veľkých plochách sa voda drží vo forme jazier, riek, či potokov. Raz určite zmizne v rôznych trhlinách v ľadovci, ale kým sa drží, je to nádherný pohľad. Má to krásnu (úžasnú) modrú farbu."

Na brehu prielivu kam Košičan došiel, videl na druhej strane rybárov. Zamával im a oni pre neho prišli loďkou. Nachádzal sa v osade Sarfanguaq. „Vedel som, že som naozaj v Grónsku - tentoraz skutočne v krajine ľudí. Osadníci sa tu prevažne živia rybolovom. Všade vidieť polárne psy a opreté sane, typické z rôznych severských filmov. Po mori sa pohybujú v člnoch. Doprava v Grónsku celkovo nie je veľmi rôznorodá. Turistický ruch je v Grónsku postavený prevažne na solventnej klientele, keďže cestovanie po ostrove, či už loďou alebo letecky vrtuľníkmi je dosť drahé."

Stretol tam mnohých nových ľudí. S jedným z nich, manažérom istej grónskej firmy strávil nasledujúce dni, ako jeho hosť. „Od neho totiž dostal ponuku zviesť sa s jeho spoločníkom ich motorovým člnom do Maniitsoqu, mesta asi 200 km na juh Davisovým prielivom. Súhlasil som, a to mi dalo možnosť nakuknúť bližšie do života Inuitov v osadách na pobreží - Kangaamiut a Ititloq a neskôr aj v jeho meste na ostrove. Architektúra, ktorú som mal možnosť vidieť, pozostáva z typických drevených domčekov, aké sú na severe Nórska, či na Islande. Potraviny, ktoré tam príroda ponúka, ryby, lososy, tulene, či iné morské ryby, sú veľmi kvalitné. V jednom z prístavov mi lovec práve pitvajúci uloveného tuleňa odrezal a ponúkol kus surovej pečene. Z polárnickej literatúry som o týchto lahôdkach vedel. Chutila ako nejaká exkluzívna francúzska paštéta, akoelegantné, zložito namiešané jedlo s množstvom prísad a príchutí..."

Voda z doby ľadovej

Prístav Maniitsoq je jedným z väčších grónskych miest, s necelými tromi tisíckami obyvateľov je šiestym najväčším grónskym mestom. „Celý týždeň som strávil u nového priateľa, ktorý je vyťaženým manažérom firmy a doma bol len málokedy. Ja som sa túlal po ostrove a sledoval prácu v prístave. Z telefónnej búdky som zavolal domov. Bol som v civilizácii, čo bol napriek všetkému po týždňoch v prázdnej tundre zvláštny pocit. Navštívil som miestne múzeum, kde sa dajú vidieť rôzne potreby ľudí - harpúny, kajaky, tvorené drevom, či kosťami obalenými kožou. Množstvo predmetov každodenej potreby dômyselne vyrobených z toho mála, čo im príroda poskytla v týchto nehostinných končinách."

Po mesiaci túlania sa po Grónsku sa plný spomienok, fotiek a nových dojmov vrátil Pavol loďou späť do Sisimiutu a odtiaľ helikoptérou na letisko. „Väčšinu roka je táto krajina ľudoprázdna a môže sa regenerovať. Ja sám som nenašiel na stovkách kilometrov svojho treku žiadne stopy ľudskej činnosti, okrem prístrešku na brehu rieky, kde domáci zo Sarfanguaqu chodia loviť lososy a pstruhy. Na konci leta je tu počasie pomerne stabilné, tundra plná farieb, bez komárov a terén je dostatočne prehľadný, aby ste aj bez GPS našli cestu späť k civilizácii. Že po sebe v krajine nič nezanecháte, považujem za samozrejmosť. A keď sa napijete vody z ľadovca, presuniete sa časom o tisíce rokov dozadu, keď táto voda spadla vo forme snehových zrážok na povrch ostrova niekde vo vnútrozemí. Krajina sa ničím nelíši od podmienok v Európe v dobe ľadovej a tak je cestovanie do Grónska aj cestovaním do priepasti času..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári