Možno by to mohol byť úvod aj do nášho príbehu, i keď sa neodohráva za siedmimi horami a siedmimi dolami, len tuto, v Košiciach, na Sídlisku nad jazerom. A kráľovskí rodičia, ktorí majú princezničky Sáru, Tamaru a Leu, sú obyčajní ľudia. Donedávna recepčná Zuzka a jej manžel Ján Sinai, ktorý je 19 rokov pripútaný k invalidnému vozíku...
Ján sa so Zuzkou pozná od roku 2004. Keď spolu začali bývať, okolie sa čudovalo, prečo sa ona, zdravá baba, zaplietla s „kriplom". Jej však reči nevadili, nedala a nedá na ne. Hoci je Janko občas podráždený, práve preto, že ona je "kľuďas", klape im to. „Keď mal naozaj zlý deň, vtedy som sa s ním radšej nerozprávala. Načo zbytočne prilievať olej do ohňa?" s umiernenosťou v hlase sa rozhovorila Zuzka. „Kto len trochu triezvo zváži Jankovu situáciu, pochopí, že nemať pred sebou žiadnu perspektívu plnohodnotného života, len invalidný vozík, to je dôvod na občasnú depku..."
Strela ho zložila do vozíka
Bol 27. november roku 1992 a 18-ročný Ján sa vracal z Furče, z oslavy strýkových menín. Mal dosť vypité, čo jeho mladý organizmus nezvládal, každú chvíľu zastal a zbavoval sa obsahu žalúdka. Pri záhradkárskej lokalite pod Furčou zaregistroval v tme dve postavy. Tá menšia, bol to pes, ho napadla. Po útoku, aj s ručnou „výmenou názorov", sa do neho pustil majiteľ. Ján mu v opitosti nevedel oponovať, a tak sa, v medziach alkoholového opojenia, „rozbehol" preč. Vtedy sa ozvala streľba. Hoci už bol podľa súdneho záznamu dosť ďaleko, 38 metrov, jeden projektil ho zasiahol. No tak nešťastne, že poškodil miechu v oblasti ôsmeho hrudného stavca. Na strelu doplatili nohy, prestali žiť. Bez invalidného vozíka je od osudného momentu Ján odpísaný. Ani s hrudníkom nie je všetko v poriadku, keďže náboj má ako trvalú pamiatku v sebe.
„Odvtedy prešli roky a na papieri som milionár. Rozhodnutím Okresného súdu Košice I by mi mal totiž človek, čo ma dostal na invalidný vozík, zaplatiť odškodné vyše milión vtedy ešte korún," pokračoval Ján v popisovaní udalostí, čo nasledovali. „Dostal som len 30-tisíc, aj to iba v období, keď si odpykával trest vo väzení. Od momentu, keďže som v naivite veril, že bude platiť aj ďalej, som podpísal súhlas so skrátením jeho trestu a on sa dostal von, zabudol, čo má uložené súdom. Nedostal som už ani halier, ani cent. Napriek tomu som milionár," prešiel Ján v rozprávaní na veselšiu, a hlavne tému súčasnosti. „Zuzka veľmi chcela mať dieťa. Logické, v nejednej žene sa skôr alebo neskôr ozvú biologické hodiny. Asi päť rokov sme sa oň pokúšali, a nič. Chápal som jej túžbu..." Ján sa rozhodol podstúpiť operáciu, potom Zuzka umelé oplodnenie. Dočkali sa aj chvíle veľkej nádeje. No sklamanie, ktoré po dúfaní nasledovalo, bolo deprimujúce. Dohodli sa, že im asi nie je súdené byť rodičmi, a tak už nič nebudú podnikať.
Čas je najlepší lekár
„Po čase Zuzka znovu začala naliehať, že ešte raz... až sme sa obaja po druhýkrát podrobili zákrokom. Spočiatku sme rátali s tým, že keby to vyšlo, budeme mať dvojčatá. Telefón mi takmer vypadol z ruky, keď mi Zuzka po kontrole zavolala, že pod srdcom nosí tri slečny. I keď sa mohol pritrafiť i jeden Janík, som šťastný a hrdý," ukázal Ján na postieľky, kde sladko spali Tamara, Sára a Lea. A oni, rodičia, mali pár minút na oddych.
„Od chvíle, keď sa zobudia, naše štyri ruky sú na tri slečny málo. Spustí jedna plač, pridá sa druhá a k nim, samozrejme, sestersky aj tretia. Tak je to pri jedení, pití, prebaľovaní, obliekaní. Sú neskutočne netrpezlivé. Donedávna sme mali výhodu, že všetky mohli spať v jednej postieľke, takže boli poruke. Už sa však do nej nevmestia. Alebo vychádzka? Po narodení stačil pre tri kočík určený dvojčatám. Teraz to už musia byť dva kočíky..." popisovala realitu mama Zuzka, ktorá je rada, ak im občas prídu vypomôcť kamaráti Marika a Peter.
Tamarka mala pri narodení 2 300 gramov a 45 cm, Sára a Lea boli o čosi ľahšie, hmotnosť jednej bola 1 990 g, dĺžka 41 cm a druhej 1 760 g a 42 cm. Chvíľku teda boli v inkubátore, pretože sa narodili na sekciu v 35. týždni. Ale pomerne skoro všetky štyri opustili nemocničné priestory. Ján od prvej chvíle manželke pomáha. „Väčšinou sa starám o Leu. Ona je pohoďáčka, ale aj najlepší papáč. I keď sa narodila najmenšia, pekne sestry dobieha. Zuzke ostávajú Tamarka a Sára. Najmä Tamarka je mamina. Keď ju vezmem ja na ruky, srdcervúco sa rozplače. Len čo je v jej náručí, stíchne a je spokojná. Aj ju volám mamina cicka. Keď chce k sebe zobrať aj ďalší batôžtek, Tamarka sa normálne zamračí, akoby na sestru žiarlila.. Nedávno vyšla Zuzka s Tamarkou do obchodu a mne sa doma Lea a Sárka rozplakali. Vzal som ich obe na kolená a... a musel som čakať na Zuzkin návrat, lebo ruky som mal obsadené, s vozíkom som teda nemohol urobiť žiaden pohyb. Bol som bezradný." Bežne ich však Ján vie umyť, učesať, obliecť i prebaliť. Ale vraj len tekutinku. Keď je v plienke čosi tuhšie, to musí Zuzka. Ešte sa neprekonal...
Zuzka a Ján majú „rozdelené" bábätká, aj starostlivosť o domácnosť. Jeho doménou je varenie. Pokiaľ treba, vysávač i prachovku tiež vezme do ruky. Musí byť nápomocný, nechce, aby to, že je na invalidnom vozíku, Zuzka a rodinka cítili. Aspoň nie počas dňa. Aký je večer unavený, nechcel popisovať. Keď sa im podarí dostať všetky tri do „hajan", Zuzke sa tiež občas pritrafí, že i posediačky zaspí. Ešteže sa bábätká v noci pomenej budia, jedia len raz, a aj to ich zatiaľ dojčí. Zväčša naraz dve, kým tretia musí čakať. „Ani ony, ani my to nemáme ľahké. Kto mal dieťa, vie, koľko je okolo neho práce. A keď je to tripľované....", zhodli sa mladí rodičia, ktorí sa dotkli aj témy peniaze, lebo na tri dievčatká sú už teraz veľké výdavky. Jedno balenie Nutrinolu im postačí maximálne tri dni, podobne je to s plienkami. A kde je spotreba elektriny a vody, práčka ide každý deň... Hoci by deťom dali aj posledné, KEBY mal Ján vysúdené peniaze, nemuseli by každé euro trikrát v ruke otočiť, kým ho vydajú.
„Budúcnosti by som sa nebál. Krásaviciam by sme toho mohli dať viac a pripraviť lepšie podmienky, nie život päťčlennej rodiny, z toho jedného člena na vozíku, v jednoizbovom bezbariérovom byte." Podľa Jána, ktorý hlavne pri hygienickej očiste sám potrebuje súkromie, nie je to ružová perspektíva. Keď sa u kompetentných pýtal, či by nemohli dostať väčší byť, zaznela odpoveď - nie, lebo majú kde bývať... „Štát sa o obyčajných ľudí nestará," tvrdí Ján. "Radšej je témou dňa vo vláde a parlamente taká hlúposť, ako kto má aké drahé hodinky, či kto s kým udržiava intímne kontakty, a nie hľadanie spôsobov, aby sa bežní ľudia mali konečne lepšie. Vážne nikto nechce pochopiť, že so Zuzkou do života túžime pripraviť tri slečny, no aj my potrebujeme aspoň trochu priestoru? Som z toho veľmi smutný. KEBY som mal ten milión, nikoho by som o nič nemusel prosíkať. Ani bojovať o to, aby aj deti, ktorých otec sa stal v jedinom okamihu invalidom, mohli mať krásne detstvo, pohodu s milujúcimi rodičmi a už pod týmto, ich prvým vianočným stromčekom aj naozaj veľa, preveľa hračiek. Nie iba podľa rozprávky..."
Trojčatá dnes nie sú zázrak...
„Nie je to tak dávno, čo sa pri spontánnom otehotnení trojčatá narodili naozaj raritne, jedny na 8 100 pôrodov. Vtedy sa, neodborne povedané, dalo hovoriť o 'zázraku'," zareagoval na otázku o narodení trojčiat prednosta I. gynekologicko-pôrodníckej kliniky Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, a. s., doc. MUDr. Vladimír Kraus, PhD. „Odvtedy veda a medicína výrazne pokročili a vďaka asistovanej reprodukcii, teda umelému oplodneniu v skúmavke, čiže IVF, počet narodení naraz viac ako jedného dieťaťa výrazne stúpol. Dnes je výskyt trojčiat pri tomto spôsobe oplodnenia neuveriteľný, 1:64 až 1:72 detí. Čiže pri 64 až 72 umelých oplodneniach je viac ako pravdepodobné, že v jednom prípade to budú trojčatá."
Pre páry, ktoré už strácali nádej, je IVF oplodnenie a narodenie viac ako jedného vytúženého bábätka naplnenie ich sna i rodičovského poslania. Spolu s pozitívom pri nejednom takomto tehotenstve ruka v ruke prichádza negatívum, pretože pre tri plody v maternici to je veľká záťaž a komplikácie. Pomerne často sa takáto gravidita končí predčasným pôrodom, u budúcej rodičky sa zvýši krvný tlak, pribudnú opuchy dolných končatín či poškodia obličky. Dobre sa nemajú ani plody, trpia slabším vývojom, menšou hmotnosťou, občas dve silnejšie odoberajú výživu tretiemu.
„Aj kvôli spomenutým komplikáciám sa k trojčatám treba od prvej chvíle stavať ako k rizikovej gravidite. To platilo aj pri pani Zuzane Sinaiovej," pokračuje prednosta kliniky. "Koncom augusta bola u nás hospitalizovaná a začiatkom septembra sme jej graviditu ukončili pôrodom - cisárskym rezom. Sekcia je pri väčšom počte najčastejším spôsobom príchodu bábätiek na svet. Slečny Sinaiové sa narodili v pomerne dobrých hmotnostných pomeroch. Už počas matkinej hospitalizácie sme ich pľúca pripravovali na dozretie pomocou kortikoidov, aby sa všetko dobre skončilo. Myslím, že sa to podarilo, vytúžené dieťa, či vlastne deti mladej rodiny Sinaiovej sa majú k svetu, čo je dobre. Ale žeby zázrak? Určite nie. Je to normálny úspech modernej prenatálnej medicíny."
MUDr. Kraus si vlastnú štatistiku o tom, koľkým dvojčatám a trojčatám pomohol na svet, nerobí. Vie len, že ich bolo „zázračne" veľa. Pokiaľ by sa všetci mali stretnúť pri vianočnom stromčeku, potrebovali by na to poriadne veľkú sálu...
Autor: Alžbeta Linhardová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
