V rozhovore prezradila, či jej známe priezvisko prinieslo viac radosti alebo starostí, kvôli čomu mala ako mladá zo seba mindráky, ale i to, prečo sa každý rok teší na Vianoce a čo má na týchto sviatkoch najradšej.

Predstavenie divadla Aréna Mikve sa u divákov v budove Štátneho divadla stretlo s veľmi dobrým prijatím. „To je pre herca najväčšia radosť. Keď sa dostaví katarzia, publikum je dojaté, alebo sa smeje... Preto to robíme - teda aspoň ja určite," prezradila s úsmevom. „Je síce pravda, že sa snažíme divákom predostrieť silné emócie, no na druhej strane - nesmieme to príliš prežívať, aby sme to vôbec zvládli, no je dobré, ak má divák pocit, že nás to osobne zasiahlo."

Z. Kronerová tvrdí, že v poslednej dobe má šťastie v tom, že v repertoári má množstvo postáv, ktoré jej robia radosť. „Isteže, nie vždy to vyjde, ale ja osobne sa vždy snažím, aby to bolo čo najlepšie. Mám mnoho dobrých príležitostí na mojej domovskej scéne v Astorke, alebo aj inde. Mojou srdcovou záležitosťou je monodráma Shirley Valentine. V tomto predstavení sa mi energia, ktorú zo seba vydám, od divákov vždy vráti."

Herectvo dnes dáva Z. Kronerovej to, čo od neho očakáva. „Keď som však bola mladá a neskúsená, tak som nemyslela vôbec na to, čo vlastne od toho celého očakávam. Jednoducho som si to túžila vyskúšať. Hoci musím priznať, že som uvažovala aj nad mnohými inými povolaniami. Hlásila som sa aj na dramaturgiu, chcela som študovať jazyky. Vyšli mi však prijímačky na herectvo a ja som postupne zisťovala, že byť na javisku, má pre mňa zmysel a dúfam, že na ňom budem môcť ešte chvíľu pobudnúť. Do dôchodku mám predsa ešte ďaleko. Hehe."

Pod fakt, že sa rozhodla pre herectvo, sa určite vo veľkej miere podpísalo to, že pochádzala z divadelníckej rodiny. „Dieťa napodobňuje svojich rodičov a sú pre neho vzorom. Ja som lásku k divadlu nasávala už s materinským mliekom a to doslova, pretože aj moja mama bola herečka. Nikdy som však pred nimi nehovorila o tom, že chcem byť ako oni, ani som nikdy nebola ten typ, čo by sa predvádzal. Jednoducho ma osud takto zavial." Spomína si aj na to, že v detstve sa jej málokedy podarilo užiť si pokojnú prechádzku s vlastným otcom bez toho, aby si ich každý všimol, každý spoznal a nezriedka mali cudzí ľudia potrebu s jej otcom prehodiť aspoň zopár slov.

„Nechcem rovno povedať, že som mala pocit, ako keby mi tí cudzí ľudia kradli otca, ale poviem, že ma to občas riadne naštvalo," priznáva. "Otcovu popularitu som nemala rada a vďaka tomu teraz absolútne rozumiem svojim deťom, ktoré sú z toho rozpačité a vnímajú to veľmi neprirodzene. Aj preto o nich nerada hovorím do médií, lebo samé si to neprajú... Ja sama som mala šťastné detstvo, obaja rodičia sa mi venovali a ja som bola pre nich na prvom mieste, až potom bola ich profesia. Do Bratislavy prišli z martinského divadla, kde boli obaja hviezdami. Mama dokonca ešte skôr a ešte väčšia ako otec! Moja mamka sa tak trochu aj kvôli mne stiahla do úzadia, no aj otec sa mi veľa venoval. Každá jeho voľná chvíľa patrila mne. Ja som bola jeho všetko a bola som na prvom mieste!"

Dnes sa jej vidí, že popularita, ktorú si užíval jej otec, bola akási ľudskejšia, príjemná, zatiaľ čo tá dnešná je akási lacnejšia a občas agresívnejšia... „Divadlo je pre mňa posvätné, je to prameň, z ktorého čerpám energiu. Veľa hercov to vníma tak ako ja a nie je ochotných sa vzdať divadla za tú cenu, aby boli častejšie videní v televízii. Lebo práve rôzne seriály popularitu prinášajú. Nehovorím, že vtedy je tá sláva nezaslúžená, ale je to skôr tým, že jeden diel seriálu môže vidieť naraz niekoľko miliónov ľudí, zatiaľ čo do divadla ich príde len pár. Nechcem tým však povedať, že si nevážim priazeň televíznych divákov, skôr ma trápi, že sa vytráca kvalitná pôvodná tvorba a bojím sa, aby sme sa nestali nekultúrnou krajinou. Bez kultúry ľudstvo zahynie. Musím to povedať až takto pateticky, lebo som presvedčená o tom, že je to pravda. Kultúra a umenie nás učia byť lepšími."

Láska k umeniu ako takému, nie len k divadlu, bola Z. Kronerovej vštepovaná už od detstva. „Vyrastala som na rozprávkach od Dobšinského, ktorého som si čítala dookola na gauči v izbičke. Veľmi rada som chodila do kina už ako malá. No a často som bola v divadle, lebo nezriedka sa stalo, že ma nemali kde rodičia ´odložiť´ a keď museli ísť do práce, tak som šla s nimi. Často som sedávala na skúškach, ale i počas predstavení v hľadisku a tak sa mi zdá, že tam som sa nakazila divadelným bacilom. Hehe. Našťastie, nikdy sa mi nepodarilo sa z neho vyliečiť."

Priznáva však, že občas mala pocit, že vyliečiť sa z divadla by bolo predsa len rozumnejšie... „Mala som chvíľky takej určitej márnomyseľnosti, kedy som si vravela, že to vôbec nejde tak, ako som si to predstavovala. Našťastie sa však nakoniec vždy všetko otočilo dobrým smerom. Asi som mala veľkú dávku šťastia a zrejme veľa urobila aj skromnosť. Zakázala som si totiž túžiť po veľkých postavách a nakoniec sa stalo, že tie úžasné postavy prichádzali samé. Iste, nájde sa mnoho takých, ktoré som si nezahrala a už si ani nikdy nezahrám, ale veď to je v poriadku. Čím som staršia, tým viac dostávam aj príležitostí na dobré filmové postavy. Škoda, že väčšinou v českých filmoch, priala by som si viac hrať v slovenských. Tých sa však nakrúca málo a nemôžeme tam predsa hrať všetci. Hehe."

Obhájiť svoje stabilné postavenie medzi slovenskými herečkami mala o to ťažšie, že sa od nej, ako od nositeľky mena Kronerová, vždy veľa čakalo. „Oveľa častejšie som si užila okolo svojho priezviska starostí, ako radostí. Vedela som, že rodičia mi nemohli zabezpečiť žiadnu protekciu, lebo na javisku by sa hneď ukázalo, či na to mám alebo nie. Navyše, nikdy by som to od nich ani nechcela! Občas sa mi však stávalo, že na mňa ľudia pozerali krivým okom a mysleli si, že za všetko vďačím tomu, čia som dcéra. To však boli ľudia, ktorí do herectva nevideli, pretože tam vám meno nepomôže. Ja som však svojou robotou eliminovala takéto názory ľudí na mňa."

Veľmi dobre vedela, že sa nesmie spoliehať na to, že stačí prísť, povedať - ja som Kronerová a všetko bude vybavené. Vo svojich hereckých začiatkoch sa musela s kadečím popasovať, okrem iného aj so svojimi vlastnými mindrákmi. „Veď sa na mňa pozrite! Dnes mi však priatelia, ale aj cudzí ľudia často hovorievajú, že čím som staršia, tým som krajšia. Dúfam, že to nie je len planá lichôtka. Hehe. Mala som vždy komplexy a myslím, že človek bez komplexov ani nie je kompletným človekom. Veľké mindráky som mala hlavne zo svojho nosa, ktorý mám po rodičoch väčší, než by mi stačil... Kvôli tomu nosu som bola presvedčená, že si ma nikdy neobľúbi kamera a že si nikdy nezahrám v poriadnom filme. Ale opak bol pravdou a už v mladosti som nakrúcala pomerne veľa. Bola som však veľmi hanblivá a som rada, že keď som začínala, tak už vtedy mi dávali aj v divadle hrávať charakterové postavy starších žien, kde mi nehrozila nahota ani nič podobné. No, párkrát som si zahrala milovníčku, ale nikdy som nehrala naivné krásky. Raz ma síce Vlado Strnisko v hre Aj múdry schybí obsadil do postavy napísanej ako naivka, no spolu sme z nej urobili veľmi charakterovú postavu. Hehe. Hrať prázdne krásavice by ma aj tak nebavilo."

Sú situácie, kedy všetky postavy a pracovné povinnosti idú bokom. Vtedy, keď si slovo vypýta rola matky. „Občas sa vo mne herečka a matka bijú, no rola matky je prioritnou. Najčastejšie sa stávalo, že rola herečky ťahala za kratší koniec, keď boli deti ešte malé. Spomínam si na jednu situáciu, kedy som sa s nimi hrala a zrazu mi volali z rozhlasu. Vraj kde som, už na mňa dvadsať minút čakajú. Bola som taká zaujatá do hry s deťmi, že som úplne zabudla na prácu. Našťastie som zavolala otcovi a ten na seba ochotne hodil kabát a pribehol za milovanými vnúčatami."

Dnes sa teší, že vianočné sviatky si užije so svoju rodinou. „Dcéra príde z Dublinu, kde študuje. Bude to radostné stretnutie. Obidve moje deti - dcéra i syn - sa ku mne radi vracajú." Keď sa povie Vianoce, Z. Kronerovej sa v mysli vynoria mnohé spomienky. „Vždy sme mávali krásne sviatky, hoci si pamätám, že raz nám aj zhorel stromček. Veľmi sa teším na to vyváranie na štedrovečerný stôl. V tomto som ako moja mama a chcem mať Vianoce čo najviac tradičné. Dáme si oblátky s medom a cesnakom, pupáky s makom. Pripravím dva druhy kapustnice. Jedna je pôstna, s rybami, druhá mäsová. No a potom nebude chýbať kapor so šalátom bez majonézy a mamičkina úžasná nepečená banánovo-pomarančová torta."

Darčeky nakupuje až na poslednú chvíľu. „V tomto závidím kolegyni Evičke Matejkovej, ktorá má vždy nakúpené už v októbri. Doma si nedávame drahé darčeky, stačí ak je to nejaká drobnosť, ktorá príjemne prekvapí. Nemám rada, keď sa ľudia dopredu dohodnú, čo si kúpia, lebo prekvapenie je podľa mňa to najkrajšie. Ja si napríklad pamätám, že sa mi párkrát podarilo natrafiť omylom na nejaký darček, ktorý bol kdesi odložený. Potom som z toho bola nešťastná, lebo to znamenalo, že pod stromčekom už na mňa nebude čakať prekvapenie."

Spomína si však aj na jedno prekvapenie, ktoré jej doslova vyrazilo dych. „Zrejme moji rodičia nemali čas ísť mi kúpiť darček, alebo nevedeli, čo by ma potešilo. No a ja som si pod stromčekom našla obálku s bonami do Tuzexu. Bola som nahnevaná a aj som plakala, pretože ja som od narodenia romantička a takýto darček ma vôbec nepotešil," dodala Z. Kronerová na záver s úsmevom.

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári