Aj herci majú svojho škriatka. Ten divadelný sa neraz postará o rôzne javiskové záhady

Každé povolanie má svojho škriatka. Nielen my novinári sa občas sťažujeme na to, že zaúradoval a postaral sa o nejakú chybičku. Lenže, ak sa škriatok rozhodne urobiť neplechu napríklad v pekárni, nepodarený rožok skončí v koši a nik sa o ňom nedozvie.

Sú však aj takí škriatkovia, ktorí sa snažia o to, aby ich "robota" neupadla do zabudnutia... Príkladom je škriatok divadelný, ktorý zabáva minimálne dve - tri stovky ľudí v hľadisku. Záhady sa na javisku sa jednoducho dejú. Niekedy sa postarajú o smiech, inokedy sa vďaka nim herci riadne zapotia...

Člen činohry Štátneho divadla Košice Jozef Úradník si myslí, že v tej chvíli, ako sa v scenári objaví streľba, treba rátať s tým, že na niektorom z predstavení sa čosi pokazí... „Hrali sme hru 'Sneh nad limbou'. Ja a Peter Rašev sme boli partizáni, ktorých mali chytiť nemeckí gardisti a mali nás popraviť. Keď prehľadávali bunker, zo záhadných dôvodov vystrelila jedna z dvoch pušiek, ktorú Nemci mali. Problém bol v tom, že teraz sa teda dalo vystreliť už iba z jednej a popraviť nás mali obidvoch. Tak som si povedal, keď zaznie výstrel, rýchlo sa hodím k zemi, predsa len - mám to k nej bližšie ako Peter a ten nech si poradí," spomenul si s úsmevom. Lenže, ani P. Rašev nechcel ostať na holičkách a tiež úporne premýšľal, ako z tejto situácie vykorčuľovať. „Postavil sa za mňa, aby nás jedna guľka zabila obidvoch!"

Najčastejšie sa zo záhadných dôvodov akosi z mysle vyparí text, hoci ešte pred sekundou tam bol, rovnako ako na mnohých reprízach predtým... „Človek však už vie, v akej sa nachádza situácii a vždy vie, ako z toho vykorčuľovať. Najhoršie by bolo, keby som v takej chvíli začal uvažovať nad tým, ako je to možné, že sa ten text podel kamsi preč a už by sa to začalo nabaľovať a nespomenul by som si už vôbec na nič. Rovnako treba zareagovať vtedy, keď z nejakých dôvodov nejde na javisku všetko tak, ako by malo. Lebo stane sa, že človek potrebuje napríklad dať dole nejakú časť odevu a ono to nejde, alebo naopak, nedarí sa za nič na svete si niečo obliecť... Vtedy treba rýchlo vymyslieť, ako zachrániť situáciu a nie dumať nad tým, čo sa to preboha deje. Napríklad v 'Čardášovej princeznej' mi majú v poslednej scéne zavesiť na krk ako dar slaninu. Ako na potvoru sa v tej sekunde pretrhla šnúrka. Tak som ju chytil pod pazuchu a šlo sa ďalej," smeje sa. J. Úradník.

To, čo na prvý pohľad ako záhada vyzerá, záhadou často nie je. „V jednej rozprávke, kde som mal rolu rozprávača, som mal na začiatku zazvoniť zvoncom. Zazvonil som, všetko bolo v poriadku. Na konci som mal zazvoniť znovu a povedať to staré známe - Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec. Chytil som zvonec do ruky, rozhojdal ho a... A nič. Rozhojdal som ho silnejšie a... A zase nič. Vravím si, čo je toto za záhadu. Potom som si všimol, že vnútro zvončeka je vypchaté vatou, takže jasné, že zvuk sa z neho neozval. V tej chvíli by som bol kolegov roztrhal," dodal so smiechom.

V hre „Komplic" sa Róbert Šudík (vpravo) dobre pobavil na vrchnáku od whisky

Situáciu, kedy sa na javisku dejú čudné veci, zvykne volať herec Róbert Šudík vzburou rekvizít. „Je jedno, koľkokrát si ju skontrolujete, aj tak buď nefunguje, alebo vôbec nie je na svojom mieste. V inscenácii 'Nikola Šuhaj Lúpežník' som mal záskok. Mal som ležať za kulisou a poruke som mal pušku. V jednom okamihu som sa mal postaviť a zastreliť kolegu na javisku. Sústredene som čakal na 'šlágvort' a keď zaznel, tak som sa postavil a puška nikde! Kolega bol otočený chrbtom, vedel, že ho mám zastreliť a mne nenapadlo nič iné, len vydať zvuk - pif! Nato šiel k zemi. Čudoval sa, prečo diváci tak zvláštne reagujú, pretože on nevidel, že som bez pušky, a že som ho zastrelil vlastne ústami," prezradil s úsmevom.

V hre "Komplic" je jednou z rekvizít aj fľaša whisky. „Rekvizitár na ňu dal uzáver z umelej hmoty, na čo kolega Ivan Krúpa poznamenal, že sa to nehodí, že na takej fľaške by mal byť iný. Na predstavení, v pomerne vypätej chvíli a počas vážnej scény, sme si mali z tej fľaše naliať. Bol tam poriadny vrchnák, Ivan ho dal dole a pod ním bol ten umelohmotný. Nechápeme, ako to, že tam ostal a my dvaja sme mali čo robiť, aby sme sa nezačali smiať..."

Neraz sa o to, aby to vyzeralo, že na javisku sa deje čosi záhadné, postarajú samotní herci. „Dušan Skokan mal v jednej hre prísť na javisko a bez slova spraviť pár vecí. Zacvičiť si, preniesť stoličku, obuť si papuče, vypiť pivo a potom vziať tašku a odísť. Lenže v tej chvíli sa na javisku začali diať čudesné veci. Keď vzal do ruky struny na cvičenie, namiesto jednej, ktorú tam mal natiahnutú vždy, boli štyri, takže s tým ani nepohol. Stolička bola pribitá k podlahe, rovnako papuče. Pivo bolo teplé a celé vystrieklo z fľaše, keď ju otvoril. Vyzeralo to dramaticky, tak chcel vziať tú tašku a odísť, no v nej bolo 25-kilové závažie... A hoci to vyzeralo, že na javisku nastala vzbura vecí proti nemu, pravda je taká, že mu to všetko vyviedol Peter Rašev."

Manželka P. Raševa, herečka Ľuba Blaškovičová, si spomína, že v hre "Sanatórium", ktorú napísal práve manžel, mal zaznieť v istej chvíli výstrel. „Mali sme dve pištole - pre istotu aj záložnú. Skontroloval ich rekvizitár aj inšpicient. A samozrejme, že nevystrelila ani jedna!"

Najväčšia záhada sa však podľa nej na javisku odohráva pravidelne. „Nikto z hercov netuší, čím to je, no stretol sa s tým každý. A to je to zvláštne, čo sa s hercom udeje, keď vyjde na javisko. Môžete byť chorý, môže vám byť akokoľvek zle, no keď vyjdete na dosky, ktoré znamenajú svet, nič z toho nie je pravdou. Samozrejme, hneď ako ste naspäť v zákulisí, problémy sa vrátia." Sama si pamätá, ako jej počas tehotenstva bolo zle. „Mala som nevoľnosti najmä večer, myslela som si, že ani nevyjdem zo šatne, no stačilo vyjsť na javisko a hneď bolo všetko v poriadku. Jeden kolega odohral predstavenie so zlomenou nohou a ani o tom nevedel! Mnoho ďalších potvrdí, že hrali s horúčkami, bolesťami. Kam sa to všetko podeje, keď vyjdeme na javisko, to je pre mňa obrovská záhada."

V divadelných šatniach sa zrejme dá urýchliť čas, lebo tam sa žena herečka dokáže prezliecť od hlavy po päty za pár sekúnd, hoci zvyčajne to trvá hodiny... „To by sa mnohí muži čudovali, keby videli, ako sa to všetko dá rýchlo stihnúť. Pribehnem do šatne, už je okolo mňa kopa ľudí. Jeden mi dáva dole parochňu, druhý nasadzuje inú. Medzitým si skopávam z nôh topánky, ťahám zo seba dole oblečenie a niekto ďalší mi oblieka čosi iné...," dodala.

Sólistka opery Štátneho divadla Tatiana Paľovčíková Paládiová občas nechápe, ako je možné, že aj texty, ktoré má každý z kolegov takpovediac v malíčku, sa popletú. „Stalo sa to na operete 'Veselá vdova', ktorú kolega spieval aj v divadle v inom meste, kde boli trochu iné texty. V Košiciach mal povedať - ´veď viete, môj starý strýko...´ Lenže poplietol si to s druhým predstavením a povedal 'moja stará teta'. V tej chvíli zbledol a videla som, že mu na čele vystúpil pot," prezradila s úsmevom. „Musela som nasledujúcich desať viet prehodiť do ženského rodu, dosť som sa zapotila aj ja. Keď som sa z toho však brilantne vymotala, kolega na mňa len pozeral, nechápal, ako sa mi to podarilo. Ako inak, zabudol pokračovať..."

Kolegyňa, sopranistka Lucia Knoteková, má skúsenosť, že najčastejšou záhadou, ktorá sa deje na javisku, je pokazený výstrel z pištole. „Na konci komickej opery 'Slúžka paňou' mal kolega narežírovaný pokus o zastrelenie druhého kolegu. No nepodarí sa, lebo omylom trafí čembalistku. Raz, hoci rekvizitárka pištoľ skontrolovala, nevystrelila. Prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát... A ešte niekoľkokrát bolo počuť len cvakanie, na čo kolega veľmi pohotovo a vtipne vykríkol - bum! Duchaprítomná čembalistka pohotovo a poctivo odpadla," spomína S. Knoteková s úsmevom. „Podobný prípad sa stal počas môjho recitatívu v opere 'Carmen', kde Micaela zbadá Josého s puškou v ruke a spieva v obave, že bude strieľať. José naozaj vystrelí, Micaela sa zľakne, vykríkne a ujde. Nakoľko pištoľ nevystrelila, vykríkla som bezdôvodne a v momente, keď som chcela ujsť, pani rekvizitárka, ktorej to nešlo do hlavy a skúšala ďalej vystreliť, aj vystrelila. Bolo to tak nečakané a reálne zľaknutie úplne mimo tóniny, až sa nakoniec zľakol a vzápätí na to rozosmial aj José..."

Najväčšou záhadou a dá sa povedať aj zázrakom, ktorý sa udial v divadle, je pre S. Knotekovú jedna konkrétna situácia. „Naša kolegyňa sa vybrala na akustickú skúšku o niečo skôr ako zvyčajne. Vošla do orchestrálnej jamy, ktorá ešte nebola pripravená a svetlo bolo zhasnuté. Načiahla sa za vypínačom, urobila krok, ktorý jej mohol byť osudným. Podlaha bola zdvihnutá ešte z predošlého predstavenia na úroveň javiska, takže krok do prázdna znamenal dvojmetrový pád do tmy na obrovské konštrukcie mechanizmu, ktorý podlahu ovláda. Považujem to za záhadu, zázrak a neuveriteľné šťastie, že sa jej nič nestalo. Navyše, telefonovala práve z mobilného telefónu, čiže si ešte aj privolala pomoc! Ak by totiž nikto nevedel, že je tam a začala by sa skúška, počas ktorej by sa znížila niekoľkotonová podlaha... Našťastie sa nič nestalo, kolegyňu síce odviezla sanitka do nemocnice, no po niekoľkých vyšetreniach sa vrátila do divadla a ešte v ten večer odohrala predstavenie," dodala L. Knoteková.