Hoci času pred predstavením nemala nazvyš, našla si chvíľu aj na krátky rozhovor, v ktorom prezradila, prečo nemá čas na súkromie, ale i to, ako bude tráviť koniec tohto roka.

G. Dzúriková síce už považuje Bratislavu za svoj domov, no narodila sa v Košiciach a vyrastala najprv na sídlisku Železníky, neskôr na 'Furči'. "Mala som pokojné detstvo, nevystrájala som. Väčšina spomienok sa mi viaže na hodiny klavíra. Ale pamätám si napríklad aj to, ako sme v zime organizovali guľovačku – Užhorodská proti Krakovskej," prezradila so smiechom. "No a v lete sme sa bicyklovali, robili sme si bunkre. Najviac po vonku sme vystrájali u babky na dedine. Tam bolo na to viac príležitostí."

Hoci vyrastala na sídliskách, keď sa povie Košice, prvé, čo sa jej vybaví, je Hlavná ulica. "Do centra mesta som chodila do umeleckej školy, aj neskôr som tam trávila veľa času. Hlavná ulica mi prirástla k srdcu." Do Bratislavy sa vybrala kvôli štúdiu herectva na VŠMU a už tam ostala. "Na toto mesto som si veľmi rýchlo zvykla. No hoci žijem už dlho v Bratislave, na sto percent som ostala ´šaľena vychodňarka´. Hehe. Nuž čo, človek to jednoducho má v génoch – s tým sa narodíte a už sa toho nezbavíte."

Po skončení VŠMU vedela, že chce ostať v hlavnom meste, nad návratom do Košíc neuvažovala. "Nebolo mi jasné, kde sa nakoniec ´upichnem´, no cítila som, že by bolo lepšie ostať v Bratislave. Možno ak by sme sa vybrali do Košíc či do Prešova viacerí z ročníka, tak by som zrejme nad tým uvažovala. Lenže na Bratislavu som si zvykla, nevedela som si predstaviť, že by som odišla." Už počas štúdia na VŠMU účinkovala v niekoľkých hrách SND, po skončení školy však cítila akýsi ostych pred tým, aby si doň dala prihlášku. "Rok som bola na voľnej nohe a neviem, či som čakala, že ma niekto osloví... Potom mi však môj profesor zo školy Martin Huba povedal, že kým si nedám prihlášku, tak ma veru nikam neprijmú," smeje sa. "Tak som si prihlášku dala a dopadlo to dobre. Priznám sa však, že ešte stále cítim istý ostych v tomto divadle. Voči jeho histórii, priestorom, hercom... Pravdupovediac, ja som celkovo dosť ostýchavá a hanblivá, aj keď uznávam, že tak zrejme nepôsobím."

Práce nikdy nie je dosť

V súčasnosti môžu diváci G. Dzúrikovú vidieť na doskách SND a v televízii v troch seriáloch. V Ordinácii v ružovej záhrade, v Mafstory a v Odsúdených. "Na prvom mieste je však u mňa divadlo. To je základ našej roboty a to je priorita. Chvalabohu, v divadle mám príležitostí dosť, je toho pomerne veľa a tomu prispôsobujem všetky televízne záležitosti. V žiadnom prípade by som nedopustila, aby bolo garde opačné."

Na prvý pohľad to môže vyzerať, že keďže účinkuje v troch seriáloch, tak má práce vyše hlavy. "Ono sa to však tak nejako prirodzene vyselektovalo. S nakrúcaním Odsúdených sa už skončilo, už sa odvysiela len pár posledných častí. V Ordinácii v ružovej záhrade sa moja postava objavuje len sporadicky, takže toho nemám až tak veľa. Trochu sa mi to pracovné tempo uvoľnilo. Ono v herectve to totiž tak funguje, že práca prichádza a odchádza v akýchsi sínusoidách. Raz je toho veľa, raz menej..."

Zvyknúť si na takéto stresové návaly práce sa vraj dá. "Mne vyhovuje moja práca, zvykla som si, že raz je toho veľa, potom zase menej a človek sa musí obracať, aby si robotu našiel. Nemám problém si prácu hľadať a nemám problém ani s tým, ak jej je veľa. Prekáža mi však to naháňanie sa, keď človek musí rýchlo utekať z nakrúcania do divadla a späť. To je stres, to ma vyčerpáva. Ale ak je veľa práce? To rozhodne nie je pre mňa záťaž." Patrí medzi tie typy ľudí, ktorých by stereotyp ubíjal? "Ako sa to vezme. Ono sa to totiž na prvý pohľad nezdá, ale aj práca herca je stereotyp. Nakrúcanie, skúšky, predstavenia. To stále dookola. Našťastie sa však menia scenáre, menia sa ľudia, s ktorými spolupracujem, a v podstate sa dá povedať, že nikdy nerobíme to isté."

Hoci sa na Slovensku v poslednom čase roztrhlo vrece s novými seriálmi, G. Dzúriková tvrdí, že práce pre hercov u nás ešte stále nie je dosť. "Dá sa povedať, že dve televízie nakrúcajú pomerne veľa, STV v týchto dňoch začína tiež produkovať viac domácej tvorby. Stále je však taká situácia, že ak chce herec pracovať a uživiť sa, tak si nemôže veľmi vyberať a odmietať ponuky... Bola by som rada, keby som si konečne mohla povedať, že idem do tých projektov, ktoré ma oslovia svojou kvalitou. Nechcem tým znevažovať to, v čom účinkujem. To vôbec nie. Rada by som sa však posunula ďalej. Lenže, kým tu nebude dosť práce, tak to nepôjde. Ešte stále je tu veľa kolegov hercov, ktorí žiadnu príležitosť v seriáli doposiaľ nedostali..."

Aj keď tvrdí, že práce stále nie je toľko, aby si mohla vyberať, predsa len sa jej pozícia za posledné roky trochu zmenila. "Na začiatku, pred pár rokmi, to bolo dané tým, že sme nemali čo robiť, nemali sme z čoho žiť, a tak sme privítali každú ponuku. Vtedy nemalo zmysel zvažovať ponuky, lebo šlo o to, či sa nejako uživíte, alebo nie. Keď nie sú ponuky, treba ísť do všetkého, lebo každá práca vám prinesie nejaké skúsenosti a bohužiaľ – hrať divadlo nie je zárobková činnosť... Teraz je situácia o čosi lepšia ako pred časom, veľa sme si odvtedy preskákali, veľa sme sa naučili a bolo by treba, aby sme sa už zamerali viac na kvalitu, ako na kvantitu..."

Na Slovensku sa neschová

Najprv si ju televízni diváci obľúbili ako Pipinu v Mafstory a sestričku Majku v Ordinácii v ružovej záhrade, neskôr i ako Magorku v Odsúdených. "Už som si zvykla, že ma cudzí ľudia málokedy oslovia mojím vlastným menom, preto reagujem aj na tieto tri ďalšie," smeje sa. "Ale predstavte si, že párkrát sa mi stalo, že ma ktosi nespoznal, a to bolo pre mňa veľmi príjemné prekvapenie. Nakoniec to, že ma ľudia spoznávajú, sa začína a končí na našich hraniciach. Pozornosť ľudí ma neotravuje, len raz za čas sa dostanem do situácie, keď mám všetkého dosť a je mi ľúto za časmi, keď som mohla po svete chodiť bez toho, aby každý poznal moju tvár... Nie je to bohviečo, keď človek príde o svoje súkromie. Neľutujem však ani jednu minútu, ktorú mi táto práca priniesla, a som veľmi vďačná, že ju môžem robiť."

Za čo vďačná rozhodne nie je, je pozornosť bulváru. "Našťastie, ľudia na Slovensku sú dosť inteligentní na to, aby nebrali vážne všetko, čo sa píše v novinách. Sú dostatočne súdni. Nechcem hádzať všetkých novinárov do jedného vreca, ani tých bulvárnych. Viem, že aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí sa hanbia za svojich kolegov." Na útoky bulváru sa vraj zvyknúť nedá. "Nech je človek akokoľvek silný, keď ho niekto opakovane uráža, tak neverím, že sa ho to nedotkne. Keď sa o mne píšu nepravdy, ani sa nezlostím, ani neplačem. Snažím sa to ignorovať. Nečítam, čo sa o mne píše, a nechcem ani, aby mi niekto hovoril o tých článkoch. Jediné, čo pomôže, je otriasť sa a ísť ďalej. Nevyhľadávam podniky a podujatia, kde by mohli striehnuť na nejaký škandál, no aj tak sa stane, že ma ´vymáknu´ a potom urobia z komára somára. Hehe."

G. Dzúriková sa práve preto snaží strážiť si svoje súkromie, ako najviac sa to len dá. "Na druhej strane, nie je čo strážiť, lebo ja žiadne súkromie nemám, lebo na to nemám čas. Hehe. Naozaj, teraz mám za sebou také obdobie, keď toho bolo na mňa naozaj veľa. Azda sa mi však podarí uchmatnúť si viac času aj pre seba. Keď mám trochu voľna, dokážem priam ukážkovo nič nerobiť. Zapnem telku, ani ju nevnímam, obložím sa sladkosťami, čokoládkami, keksíkmi a nestarám sa o líniu a len oddychujem. Viem si urobiť radosť obyčajnými vecami."

Silvestrovať bude v práci

Záver roka 2010 strávi podľa všetkého v práci. "O druhej máme predstavenie pre deti Kocúr na kolieskových korčuliach, večer hráme komédiu Vejár. Zrejme po predstavení ostanem v divadle a budeme oslavovať s kolegami spolu, ako už neraz. Ostaneme v našom divadelnom klube, lebo herci sú dobrá ´banda´ na silvestrovskú oslavu. Je však možné aj to, že nakoniec predsa len ´zdrhnem´ za inou partiou na nejakú ďalšiu oslavu."

Ak by ju nečakali pracovné povinnosti a mohla by si vybrať čokoľvek, čo by chcela na Silvestra robiť, nezaváhala by ani na sekundu. "Šla by som na hory lyžovať. Ja na Silvestra potrebujem zimu a sneh. Príroda ma dokáže dobiť energiou, a ak by aj nebolo kde ísť na lyže, stačí mi poprechádzať sa pomedzi snehové vločky..." Občas ju pochytí aj silvestrovský splín. "Nehovorím rovno, že si sadnem a začnem bilancovať, čo sa mi podarilo či nepodarilo počas roka, ktorý sa končí. Ale preblesne mi hlavou všetko to dobré, čo som zažila."

Jasno má aj v tom, ako strávi prvý deň v roku 2011. "Na Nový rok je človek väčšinou rád, ak sa mu podarí pozbierať sa zo silvestrovskej oslavy. Hehe. Modlí sa, aby nejako prežil deň a aby sa z meňavky, na ktorú sa premenil na Silvestra, zmenil naspäť na človeka, ktorý sa môže zaradiť do bežného života."

Na rok 2011 sa teší. "Vždy sa teším na každý rok. Teším sa na to, čo mi prinesie v súkromnej sfére, ale aj v tej pracovnej. Črtá sa totiž niečo nové, no nerada by som o tom hovorila, kým to nebude isté," dodala na záver.

Dátum narodenia: 18. marca 1973
Znamenie: Ryby
Miesto narodenia: Košice
Ukončené vzdelanie: VŠMU
Rodinný stav: slobodná
Relax: spánok

Autor: dnm

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári