Rád si však spomína na detstvo, keď si doma varili salónky a túžobne "poškuľoval" po vyrezávanom koníčkovi. Žiadne veľké silvestrovské žúry z mladých čias nepriznáva a aktuálne má najväčšiu radosť z výstavy svojich fotografií z Grónska v Slovenskom technickom múzeu.

Sviatky R. Schuster od smrti manželky prežíva so smútkom. Jemu i deťom sa spájajú s jej osobou, preto už zďaleka nie sú také veselé, ako kedysi. „Odkedy som sám, už nemám rád sviatky. Tobôž Vianoce. Vždy sme totiž boli spolu celá rodina. Kým žili rodičia a svokrovci, tak aj tých som spájal. Bol som čosi ako spojovateľ rodiny. Všetkých som vždy dotiahol do Medzeva. Ale odkedy mi manželka zomrela, nerobíme ani stromček. S dcérou sme sa dohodli, že zatiaľ nie. Štedrý večer sme strávili u syna, no a... Ďalšie sviatočné dni chodievame na hrob a tak ďalej," prezrádza exprezident, ktorý sa snaží prekonávať hlavne kvôli dcére. „Chcem, aby si aspoň ona užila Vianoce, avšak hovorí: Ocko, ja sa na ten stromček nemôžem pozerať. Vždy to u nás bolo spojené s mamou. Bola rodinný typ, všetkých nás držala."

Napriek všetkému však považuje vianočné obdobie za najkrajšie chvíle roka. Veľmi rád ich mal už ako malý chlapec. „Detstvo som prežil prakticky cez vojnu, takže si viem veľa vecí vážiť. Keď sme zdobili stromček, vešali sme naňho jablká, orechy sme balili do staniolu, salónky sme si varili. Mamka ako skvelá kuchárka a cukrárka to vedela. A mali sme radosť." Avšak jedna vec spojená s Vianocami mu ostala nesplnená. Z celého detského srdiečka totiž márne túžil po istom konkrétnom darčeku. „Koníčka vyrezávaného, ktorého som vždy chcel mať, som nikdy nedostal. Boli bohatšie rodiny, ktoré ho mali, tak som im ako chlapec troška závidel. Ale myslím si, že Vianoce sú ozaj nádherné, lebo vtedy sú si ľudia v rodine veľmi blízko. Je to o tom, že sa rodiny stretávajú, sme si všetci akosi bližšie, viac si odpúšťame. A myslím si, že to je veľmi dôležité. Snáď to takto ostane navždy."

Silvestrovské plány si R. Schuster dopredu nerobieva. Ako vraví, hlavne túži byť niekde medzi ľuďmi. „Keď dcéra chce, aby sme boli spolu, tak sme spolu. Keď nie, zvyknem chodievať niekam na chatu. Nechcem byť doma, ale medzi ľuďmi. Hocikde, najlepšie niekde na chalupe v prírode," objasňuje smutne s doplnením, že žiadne veľké žúry uňho „nehrozili" ani za mladých čias. „Veru nie, my sme boli s kamarátmi v tomto veľmi umiernení."

Hoci sú preňho tieto chvíle pomerne psychicky náročné, radosť mu robí aspoň aktuálna výstava jeho fotografií z Grónska v Slovenskom technickom múzeu. Odkedy sa však vrátil z tejto ďalekej zeme, stihol už absolvovať mesačný dobrodružný pobyt v Kanade a sníva o dvoch ďalších exotických destináciách. „Povedal som si, že Kamčatku si urobím budúci rok. Zariadim si to sám cez nejakú rodinu. Aj Kubu mám vo výhľade. Chcel by som ešte fotiť Fidela Castra. Možno to však nevyjde. Lebo keď to nemá byť tak, ako chcem, tak to radšej nikde nejdem. Nemá cenu spávať niekde v drahom hoteli, byť izolovaný a nezoznámiť sa poriadne s tamojším spôsobom života."

Zo všetkých ciest po svete sú mu najbližšie práve tie zo severných oblastí. „Neprestal som mať rád ani juh, Brazíliu, ktorá je spojená s rodinou, lenže juh sa veľmi nemení. Čo sa však vo svete mení, je sever, čo ma doslova fascinuje. A samozrejme, Antarktída. Tam, kde dochádza k roztápaniu ľadovcov, sú aj najrapídnejšie zmeny a to ma doslova priťahuje." Nadobudol totiž silnú potrebu zdokumentovať aspoň časť týchto zmien pre budúce generácie. Ako vraví, obrovské zmeny si všimol na svojich cestách na vlastné oči. Ľadovec, ktorý filmoval a fotografoval v roku 1993, teraz vyzerá úplne inak. Počas tohtoročného výletu ho to doslova zaskočilo. „S hrôzou som zistil, ako ďaleko ustúpil. Tam, kde v 93-ťom chodili špeciálne autobusy po ľadovci, ich už dnes museli zrušiť, lebo ľadovec je preč. Sú to desiatky až stovky metrov a zachytiť to pre budúce generácie je zaujímavé. Pri tom jasne vidieť, ako jeden ľudský život nič neznamená."

Jeho ostatná cesta po Grónsku ho oslovila najmä pôvodnosťou jeho obyvateľstva. „Južné časti ma opäť až tak nezaujímali, lebo táto časť Grónska sa už veľmi civilizuje, no tie severnejšie sú úžasné." V najsevernejšej obci sveta, ktorá je asi 1 500 kilometrov od severného pólu, ho zaujal konkrétny človek. Išlo o japonského inžiniera, ktorý sa kedysi zúčastnil takejto expedície a to ho poznačilo natoľko, že sa rozhodol v tejto opustenej dedine, kde len dvakrát do roka príde loď, žiť. „Oženil sa s Inuitkou, má už päť detí a stal sa najslávnejším miestnym lovcom. Keď som sa ho pýtal, ako mohol z rušného Tokia prísť do takejto samoty, odpoveď bola jednoznačná. Vraj práve samota je to, čo mu chýbalo. To ticho je preňho raj. Zima, sane, psy. Nechcel som mu veriť."

Pri tejto téme sa nedalo nepoložiť otázku, aké sú podľa R. Schustera mieste ženy. Či na nich pobadal niečo magicky príťažlivé, čo pomútilo hlavu spomínanému Japoncovi. „Tak ja osobne by som sa tam neoženil. (Smiech.) Ale sú to milé ženy. Veľmi pracovité. Ja som ich však len fotil a filmoval, neviedol som s nimi nejaké dlhšie rozhovory." Keďže sa každému obyčajnému smrteľníkovi pri spomenutí Eskimákov vybaví ich netradičný zvyk núkať hosťovi svoju manželku, zisťovali sme, či ide o realitu, alebo tradíciu zaviatu časom. Exprezident nás však ubezpečil, že žiadnu takúto ponuku osobne nedostal. „Smiech. To už dnes neplatí. Samozrejme, keby to ešte bola pravda, potom by som si musel veľmi zvážiť, či tam vôbec ísť. Ale dnes to už nehrozí. Už ani nebývajú v iglu, ale v drevených pestrofarebných domčekoch, ktoré už majú svoje kúrenie. Idú s dobou, akurát však sú neprístupní svetu, lebo je tam zima a nedá sa ku nim dostať." Inak už vraj chodia aj oblečení ako našinec a nohavice z ľadového medveďa či čižmy z tulenej kože majú len na pobavenie návštevníkov. „Aj dnes však ešte robia kajaky z tulenej kože, ale už len na malom území. Zďaleka nie v celom Grónsku. Otepľovanie a roztápanie ľadovcov je evidentne vidieť."

Aktuálna výstava fotografií v STM prezentuje 27 pohľadov na najväčší ostrov sveta. Ako prezradil, malú dušičku pred vernisážami svojich výstav nemá, avšak zároveň si to ani veľmi neužíva. „Ani na to vlastne veľmi nemyslím. Absolvujem mnohé besedy a podujatia, mám toľko aktivít, že to beriem ako niečo samozrejmé. Som zvyknutý aj na kritiku. Niekomu sa moja práca páči, niekomu nie. Niekomu sa nepáčim ako človek, ale to je vecou každého, má na to právo. Vždy všetko robím s tým najlepším svedomím, nič ´neodflinkám´, všetko dotiahnem poctivo do konca. Nie vždy sa mi to musí podariť, ale nikdy to nebude preto, že som niečo zanedbal."

O jeho poctivosti svedčí aj dôkladná príprava pred každou z jeho ciest. Jednotlivé trasy má pripravené doslova od A po Z. „Samozrejme, nemôžem sa presne na sto percent držať plánu, lebo realita je iná. Ale o všetkom viem a viem, kde čo hľadať." Príprave často venuje aj niekoľko mesiacov. Na Grónsko sa napríklad pripravoval celú jednu zimu. „Bol som tam mesiac a tri mi zabralo štúdium. Slovenskej literatúry však o tom niet, takže ostáva nemecká a anglická. Mám výhodu, že tieto jazyky sú mi blízke, takže mi to nerobí problém. A keď niekde som, nečakám, že sprievodca mi povie, čo kde je. Ja mu poviem, že toto tu je, ale ja chcem o tom vedieť ešte viac." Napríklad uznávaný a bájny grónsky hrdina Rasmussen ho doslova očaril, všetko si o ňom teda naštudoval a v teréne sa už len zameriaval na vyhľadávanie zaujímavostí, ktoré v knižkách nenájdeme.

Veľmi rád vyhľadáva paralelu svojho života so životom osobností existujúcich v uplynulých storočiach. Tvrdí, že história sa zákonite opakuje a niektoré záležitosti, na ktoré narazil, sú doslova šokujúce. Keď pri štúdiu kníh o Grónsku naďabil na to, že evanjelickí farári v minulosti nútili Inuitov, aby sa dali pokrstiť, lebo ich nepochovajú na cintoríne, pripomenulo mu to osud jeho rodičov. Všetko to začalo, keď v Medzeve praskol tamojší umieračik a vtedajší farár ho poprosil o pomoc.

„Pracoval som v tom čase vo VSŽ a tajne som dal nový odliať. Veľa som tým riskoval, veď to bolo nezákonné, no urobil som to," zaspomínal si na minulosť. Čo však nasledovalo, to mu dodnes berie úsmev z tváre. „Moja mamka sa v Medzeve starala o oltár. Bola veľká katolíčka. Aj ja som bol vždy veriaci, len som to nemohol prejaviť. Prejavil som to teda tým, že som sa sobášil načierno v kostole, deti som dal krstiť načierno v košickom Dóme. O tom sa však nehovorilo. Tak, ako boli tajní farári, boli aj tajní veriaci. No a spojitosť... Mamka zomrela v roku 1984, bol som vtedy primátor a prišli za mnou z Okresného výboru strany, že budú mať prejav a ak mamka bude mať cirkevný pohreb, aby som si dal žiadosť o uvoľnenie. Zasadla teda rodinná rada a rozhodli sme," spomína na smutné chvíle.

Otec povedal, že keď je tak, mamka bola silne veriaca, no stačilo by jej, že sa za ňu pomodlia oni a keď farár nebude, nič sa nestane. „Pán farár bol však taký drzý, že nedovolil mojej mamke na zvone ani umieračik zvoniť. Na tom, ktorý som dal ja odliať! To sa dovtedy ešte nikdy v histórii Medzeva nestalo. Ani keď ten najväčší zbojník zomrel, alebo samovrah. Zvoniť mu zvonili. Ale mamka, ktorá sa o oltár starala a otec ako komunista jej doma pomáhal pestovať kvety naň..., tej nezvonili. To sa ma veľmi dotklo." Tento príbeh preto opísal aj do svojej knihe o Grónsku. „Keď však zomrel otec, to už bolo po revolúcii a zase som bol primátor, tak ho pochovali hneď dvaja farári. Hoci bol bývalý komunista. Povedal som si, že je to aj za mamku. Zadosťučinenie," dodáva R. Schuster na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári