Pri spoznávaní životného príbehu 36-ročnej Kvetoslavy Tokarčíkovej má človek neodbytný pocit, že osud skúša, koľko táto žena vydrží,. Akoby sa ju stále snažil dostať až na dno a čaká, kedy sa vyškriabe hore, aby ju bez milosti mohol opäť hodiť dolu...

Hlavná hrdinka tohto príbehu má 36 rokov, päť detí a životný príbeh, aký by sa dal rozdeliť na troch-štyroch ďalších ľudí a ešte by aj ostalo. Po všetkých peripetiách a nepriazniach osudu zakotvila jej rodina v Krízovom centre v Košickej Novej Vsi. „Môj najstarší syn Frederik bude mať v januári 18 rokov," predstavuje pani Kveta svoje deti. „Druhý syn Julián bude mať v marci 13 rokov, ten istý mesiac bude mať ďalší syn Aleško štyri roky. Dcéra Stelka Amália bude mať vo februári tri roky a najmladšia Grétka Olívia mala pred pár dňami rok a pol."

Pani Kveta je rodená Košičanka a jej rodičia pochádzajú z obce Stratená. „Do desiatich rokov veku som bývala na Terase. Môj ocko pracoval v ústave na výkon väzby, a keď dostal nový byt, presťahovali sme sa na Sídlisko KVP. Tam som bývala 24 rokov, až kým smei byt nepredal. Detstvo som mala aj krásne, aj ťažké, keďže ocko mal povolanie, aké mal. Mám dvoch súrodencov a ja jediná mám vyštudovanú technickú školu, strednú školu hutnícku v odbore - hutník, tvárnič. Každý sa čudoval, ale ja som technický typ, a to ma vždy bavilo."

Počas štúdia sa zoznámila s otcom svojho prvého dieťaťa, ktorý tu bol na vojenčine. „Otehotnela som v 3. ročníku a vo štvrtom sa mi narodil Frederik. Rodičia mi veľmi pomohli, ale dali mi najavo aj to, že sa musím sama snažiť. Učiť sa a zmaturovať. Všetko to bola škola do života. Môj syn si zamenil deň s nocou, moje učenie na matúry bolo teda hrozné. V škole mi, samozrejme, hovorili, že nech si nemyslím, že dostanem nejaké úľavy, keď som teraz matka. Boli tvrdí, no teraz som rada. Nakoniec som zmaturovala s hodnotením 'veľmi dobre'. Kým moji rodičia mi neskutočne pomohli, otec môjho syna sa o neho nezaujímal vôbec. A to trvá dodnes."

Ďalší omyl

Neskôr do života pani Kvety vstúpil ďalší muž. Mala 24 rokov, malé dieťa a možno predstavu, že tentoraz to bude niečo celkom iné. Aj bolo. Žiaľ... „Býval na tom istom sídlisku, na vedľajšej ulici. Poznala som ho odmalička. Povedala som si, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpim. Samozrejme, zase prišlo to isté. Čakalo ma však toho oveľa viac. Konflikty, hádky, týranie, maximálny nezáujem... Zaľúbenosť mi však úplne zatemnila zrak a ja som nechcela vidieť nedostatky, nechcela riešiť problémy a nedala som na rady svojich rodičov. Tvrdohlavo som si šla za svojím a doplatila som na to..."

Alkohol, bitky, ponižovanie, nadávky... to všetko pani Kveta v tomto vzťahu okúsila. „Bránila som ho sama pred sebou, že sa z toho vyspí a bude dobre. Vydržalo mu to možno jeden deň. V tom čase som sa však uspokojila aj s tým jedným dňom. Často sa stávalo, že prišiel domov opitý. Bývali sme v byte mojich rodičov a oni mi stále hovorili, aby som ho vyhodila. Nedala som na nich. Neskôr začal okrem alkoholu hrať na automatoch. Predával veci z domu za malý peniaz, aby na ne mal. Navyše to bol neskutočný lajdák. Práca bola pre neho neznámy pojem. Všetko som si uvedomila až vtedy, keď mi došlo, že deti nemôžu takým vzťahom trpieť. Trvalo to rok a aj to bolo veľa."

Spomienky na túto časť života by chcel asi každý vymazať, zahodiť, zabudnúť na ne. „Absolútne nemám pekné spomienky, lebo nie sú. Jedine na narodenie mojich detí. Nič pekné z toho obdobia," tvrdí pani Kveta. "Istý čas som sa snažila klamať samú seba, no nevyšlo to. Raz v noci znova prišiel úplne opitý. Pozbierala som všetku silu a vyhodila ho. Bola to neskutočná bolesť na duši, ale povedala som 'Dosť!' Celú noc som potom až do rána preplakala. Znova ma podržali rodičia..."

Pani Kveta opäť zostala sama. Nahnevaná na seba, že je znovu tam, kde bola pred tým, akurát má o druhé dieťa a mnoho rán na tele i duši viac. Opäť je pomohli rodičia. Našťastie. „Môj nebohý ocko mi vždy hovoril: 'Akokoľvek ťažko bude, vždy budeme stáť pri tebe.' Som im za to veľmi vďačná. Nedá sa to vyvážiť, keď takto neodsúdia svoje dieťa a aj keď sa hnevajú, dokážu mu pomôcť. Som vďačná za syna a jeho otcovi som popriala poriadny kopanec od života. Dostal taký, ktorý si sám privodil. Vyrobil si problém za závažný trestný čin a teraz sedí v Leopoldove..."

Patálie s bytom

Vtedy ešte pani Kveta bývala u rodičov. „Keď sa rozhodli byt predať, odišli sme do bytu mojej nebohej svokry. Tam sme takmer dva roky bývali spolu so švagrom. Bývanie s ním však bolo neúnosné, bol totiž ťažký alkoholik. Neuznával žiadne pravidlá, rozhodli sme sa teda odísť do podnájmu. Nájsť ho však s toľkými deťmi je zázrak. Napokon sa nám to podarilo. A to doslova zo dňa na deň. Podnájom bol však bez zmluvy. Byt bol v dezolátnom stave, takže nás najskôr čakala kopa roboty, predsa detičky nemôžu bývať v rozpadnutom byte. Byt sme dali dokopy na vlastné náklady. Majiteľ však využíval to, že sme tam bez zmluvy, začal teda s nami 'točiť', ako sa mu chcelo..."

Mladej rodine majiteľ neustále zvyšoval nájomné. Občas sa s ním síce dalo dohodnúť, aby počkal, posledný mesiac, bolo to v septembri 2009, mu však "sadlo niečo na nos". „Prišiel v jeden pondelok a povedal, že do piatka chce tisíc eur. Povedala som mu, že takú sumu ja nemám ako zaplatiť. Jeho to nezaujímalo. Povedal, že príde v piatok, a ak nezaplatím, tak môžem ísť s deťmi na ulicu. V piatok prišiel a, samozrejme, nás chcel vyhodiť. Povedala som, že zavolám políciu, v byte sme predsa mali vlastné zariadenie. Nevedela som, čo mám robiť, bola som bezradná. Byt bol na KVP na Starozagorskej ulici, oproti je krízové zariadenie Dorka. Majiteľ bytu teda povedal, že nás naloží do auta a odvezie tam."

Pani Kveta sa v Dorke porozprávala s pani riaditeľkou a vysvetlila jej, čo je vo veci. Tá nechápala, ako môže taký bezcitný človek existovať. Dokonca vyšla von, aby s ním pohovorila. No za pár minút sa vrátila, lebo zistila, že komunikácia s ním nikam nevedie. „Bol to človek bez chrbtovej kosti a ja som sa z toho poučila. Nikdy viac podnájom bez zmluvy. Bola to príučka do života. Neostávalo nám však iné, iba si hľadať nový domov. Volala som sestre, tá nás však všetkých k sebe vziať nemohla. Napokon sa však rozhodla, že nám pomôže. Rodina sa vždy podrží. Ubytovala nás u seba na desať dní, vďaka čomu si narobila poriadne problémy v práci, keďže si musela vziať voľno. Sociálna kurátorka mi navyše dala podmienku, že ak si nenájdeme ubytovanie, vezmú mi deti. Sestra mi teda neuveriteľne pomohla, inak by mi deti ozaj vzali." V tom čase pani Kveta už skúšala šťastie v krízovom centre. Povedali, že jej dajú vedieť. A dali. Od sestry šli všetci do Košickej Novej Vsi.

Život pani Kvetoslavy plynul ďalej. S deťmi jej pomáhali rodičia, ona sa zamestnala vo firme na výrobu odevov. Možno si povedala "už žiadny chlap"... Ale, ako to býva, človek mieni, pán Boh mení. A občas sa to stane príliš drsným spôsobom. „Zoznámila som sa s ním v práci. Keď prišiel, úplne som stuhla a zamrazilo ma. Neskutočne sa podobal na otca môjho druhého syna. Aj sa ma spýtal, čo sa stalo, že tak na neho pozerám. Neodpovedala som. Niekoľko rokov sme boli iba kolegovia, potom pomaly priateľstvo a neskôr vzťah. K tomu som pristupovala opatrne a on nerozumel prečo. Trvalo dlho, kým som mu všetko, čo som zažila, povedala. Bol z toho v šoku..." Teraz sú osem rokov spolu a narodili sa im tri deti. Spolu nebývajú preto, lebo s toľkými deťmi nedokážu nájsť podnájom.

Päť cisárskych rezov

„Som hazardér so svojím zdravím i životom," priznáva pani Kveta, keď otvára kapitolu piatich pôrodov cisárskym rezom. „Ale som rada, že tie deti mám. Pri prvom synovi som mala komplikácie, lebo meral 56 cm a vážil 4,5 kg. Vzpriečil sa a odtrhla sa mi placenta. Bol to boj o prežite... Pri druhom som mohla rodiť klasicky, ibaže mi praskla maternica. Takže zase šlo o život a opäť 'cisarák'. Tretí bol plánovaný, štvrtý a piaty tiež. Pri piatom dieťatku lekári povedali, že oba prípady sú rizikové. Aj priviesť dieťatko na svet, aj podstúpiť interrupciu. Keď ma videl lekár na príjme, povedal mi: 'Ženská, ja by som vás zahlušil. Robím tu 30 rokov a ešte som nezažil ženu s tromi a vy ste tu s piatimi cisárskymi...' Museli pri nás stáť všetci svätí. Pri treťom synovi som však konečne začala zažívať aj to, o čo som pri prvých dvoch bola ukrátená. Bol pri mne muž, ktorého som zaujímala a ktorého zaujímalo, ako sa cítim a ako sa majú jeho deti..."

Ďalej to šlo ako v rozprávke - nasledovala svadba. Rozhodli sa na ihrisku, pri pohľade na hrajúce sa deti. Vzali sa 9. októbra 2010 o 14.10 hod. V tomto mieste by príbeh mohol končiť vetou: a žili šťastne, kým nepomreli. No osud pani Kvete uštedril ďalší úder pod pás. „Bola som taká šťastná, až som si myslela, že nič zlé už nemôže prísť. A prišlo. Vlani koncom novembra mi zomrel ocko. Bol chorý, diabetik, a mal amputovanú nohu. Vedela som, že to môže byť kedykoľvek. Keď to však prišlo, nebola som schopná ani hovoriť. Ocko by mal v decembri len 62 rokov. Boli to veľmi smutné Vianoce..."

Pani Kvetu to zložilo, no musela sa vzchopiť. Kvôli deťom musela hľadieť hlavne dopredu. A aký bude jej ďalší osud? Azda ju bude stretávať už len to dobré. To zlé si vyčerpala na niekoľko životov dopredu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári