Čas si našiel aj na krátky rozhovor, v ktorom okrem iného prezradil, čo ho na práci v divadle dokáže najviac nadchnúť, čo ho vie naopak najviac sklamať a prečo rád oddychuje pri rúbaní dreva.

Predstavenie "Tančiareň" má SND vo svojom repertoári už takmer 10 rokov a stále sa teší veľkej popularite. Celkom iste aj vďaka tomu, že v nej účinkuje celá plejáda obľúbených slovenských hercov. Stačí spomenúť Emíliu Vášáryovú, Kamilu Magálovú či Juraja Slezáčka. M. Huba v nej nielen hrá, ale "má na svedomí" aj jej réžiu. „Dá sa povedať, že Tančiareň je moja srdcová záležitosť," prezradil. „Jednak ju hráme už tak dlho, že nám všetkým celkom prirodzene prirástla k srdcu. No a veľkú rolu v tom zohráva aj osobný moment. Na začiatku predstavenia totiž zaznie trojjazyčná ária. Pamätám si, ako som sa s tým trápil, ako ju zrealizovať a na jednom nedeľnom obede sa moja mamička, hoci už mala viac ako osemdesiat rokov, ponúkla, že to naspieva. Dnes, keď už mamička niekoľko rokov nie je medzi nami, ja ju počujem vždy na začiatku predstavenia... Najpriamejším dôvodom pre to, aby som mal rád 'Tančiareň', je však obrovská priazeň divákov."

Fakt, že za réžiu tohto predstavenia získal ocenenie Dosky, nie je pre M. Hubu až taký podstatný. „Povedal by som, že toto ocenenie je už len príjemnou čerešničkou na torte. Keď človek vytvára predstavenie, nemôže myslieť na to, ako to spraviť tak, aby dostal Dosky... Iste, dá sa to robiť aj takto a zvýšiť pravdepodobnosť na to, aby sa hra páčila kritikom. Ale ja to takto robiť nechcem. Na druhej strane si, samozrejme, vážim každé ocenenie, hoci - v divadle ťažko hovoriť o individuálnom úspechu. Som rád, keď ako režisér vidím, že aj hercov, ktorých mám takpovediac k dispozícii, teší robota na predstavení. Že z toho, čo vytvorili, nie sú sklamaní, ale ich to naopak teší. Najlepšie ocenenie práce režiséra je vtedy, keď všetci, ktorí sa na hre podieľali, neľutujú ani sekundu času, ktorú obetovali vytváraniu tohto projektu."

M. Hubu diváci poznajú hlavne ako herca. Na konte má stovky divadelných, televíznych i filmových postáv. Tak ako u mnohých jeho kolegov hercov, aj u neho časom dozrela potreba pustiť sa aj do réžie. „Postupne to prichádzalo tým, ako človek starne, múdrie a dozrieva. Stále viac a viac som túžil prebrať na seba zodpovednosť za predstavenie. Ako herec sa totiž nevyhnete tomu, že v procese tvorby inscenácie s niečím nesúhlasíte. Pri réžii je to riziko menšie, aj keď sa nedá vylúčiť. Ale nesloboda režiséra je pre muža vo vyššom veku menej ponižujúca, ako nesloboda herca. Preto som dostal chuť mať právo prehovoriť do inscenácie, prebrať na seba zodpovednosť. Nakoniec však divácka priazeň bola odpoveďou na to, či to bolo alebo nebolo dobré rozhodnutie. V tomto smere je divadlo pomerne spravodlivá inštitúcia."

Keď si herec vyskúša aj pozíciu režiséra, zrazu má v inscenáciách, v ktorých figuruje ako herec, iný pohľad na to, čo sa deje na javisku. „Uvedomil som si, aké úskalia prináša réžia," priznal M Huba. "Tušil som o nich, ale celú ich šírku a hĺbku som pochopil a precítil, až keď som sa do toho takpovediac namočil až po uši. Práve preto som sa stal disciplinovanejším hercom a opatrnejšie oponujem režisérom. No a na druhej strane, ako režisér, ktorý je aj hercom, viem odhaliť slabosti a finty hercov - nenechám sa opiť rožkom!"

Podľa M. Hubu je jedno, či sa postaví na javisko ako herec, alebo či naň hľadí od režisérskeho pultu. „Ani jedno, ani druhé povolanie sa nedá robiť bez horúčosti srdca. V divadle so zlými úmyslami neuspejete. No, možno sa to chvíľu dá a aj to tak môže vyzerať, že so zlým srdcom sa vám viac darí, ale príde moment, keď narazíte a toto prostredie vás jednoducho vyženie. Ak však robíte veci, ktoré sa niekomu nepáčia, lebo ste prísny, no pracujete so zápalom, tak je každý ochotný vám odpustiť a nechá sa nahovoriť na hocičo."

To, čo M. Huba pomenoval horúčosťou srdca, dostal zrejme dané už do vienka, keďže pochádza z divadelníckej rodiny. „Prostredie, v ktorom som vyrastal, bolo pre mňa už do detstva také atraktívne, že som neuvažoval nad tým, aby som skúšal čokoľvek iné. Jednoducho mi to zúžilo spektrum výberu. Mama aj otec boli špičkoví umelci a videl som, že bez usilovnosti a obetavosti to nepôjde. Prijal som to ako akúsi normu, ktorú som sa snažil vždy dodržiavať a dúfam, že sa mi to darilo. Iste, aj ja mám tiene na srdci a sú momenty, za ktoré by som si najradšej vynadal. Chcem však dúfať, že som ich dostatočne vykompenzoval tými pozitívnymi. V divadle musíte byť občas krutý, bez krutosti to jednoducho nejde. Nesmiete byť však zlomyseľný a tomu sa mi dúfam, podarilo vyhnúť. A ak nie, tak to bolo nevedomé a nech mi kolegovia a kolegyne odpustia..."

Hoci vyrastal v hereckej rodine a viac-menej tušil, do čoho sa púšťa, keď sa rozhodol stať hercom, priznáva, že mnohé veci ho prekvapili. „Nikdy nič nie je tak, ako si to vysnívate. Ale o tom je život, v tom tkvie jeho dobrodružstvo. Musíte vedieť zareagovať na niečo, na čo ste neboli pripravení a to je predsa zaujímavé, nie? Iste, treba sa dopredu pripraviť na rôzne situácie, aby človek neostal úplne zaskočený. No nech sa pripravíte akokoľvek, realita vás nakoniec tak či tak prekvapí. Treba sa vedieť vyrovnať so zmenou, občas zaťať zuby, niekedy sa i obetovať. Myslím si však, že ten nesúlad medzi predstavami a realitou nie je špecifikom len hereckého povolania, to by ma zrejme čakalo, nech by som sa rozhodol byť lekárom alebo hoc kaderníkom. Môže sa však stať aj to, že sa bojíte vhupnúť do nového prostredia, no nakoniec zistíte, že sa niet čoho báť. Treba sa otvoriť ľuďom okolo seba!"

Dnes vie M. Huba presne pomenovať to, čo ho na práci v divadle dokáže najviac nadchnúť, ale i to, čo ho vie sklamať. „Ak ma vie niečo sklamať, tak to je lenivosť mladých ľudí, ktorí nie sú ochotní ísť na doraz svojich možností. Iste, každý má svoj vrchol inde. Schopnosti a danosti sú individuálne, no vždy sa dá ísť k ich hraniciam, alebo tesne za ne. Ak herec ide po svoju hranicu, divák to vycíti. Vie, kedy ide na doraz, kedy sa na javisku ničí. Ja to považujem v podstate za istú normu. Keď chcem byť na javisku, keď chcem mať to právo, tak sa nesmiem šetriť, kalkulovať. No a keď vidím, že mladý herec to takto nevníma a čím je mladší, tým viac ma to mrzí."

M. Huba je však naopak rád, keď sa niekto nadchýna pre túto profesiu. "Herectvo, to je vlastne permanentné skúmanie svojich možností, ktoré sme dostali do vienka. Mňa samého veľmi teší, keď viem, že som nič neodšvindľoval. Všeličo v živote sa mi nepodarilo, no žijem s vedomím, že som urobil všetko pre to, aby to vyšlo. Nie vždy sa všetko podarí, všetci sme omylní a ja si o sebe zase až tak veľa nemyslím... Avšak bez vedomia toho, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, by som nedokázal byť šťastný."

Samozrejme, čím viac sa človek do svojej profesie vloží, tým viac energie ho to stojí. „Ja dokážem energiu načerpať v jednoduchých veciach. Rád rúbem drevo, kosím záhradu, hrám sa s vnúčatami - milo sa s nimi trápim. V lete som napríklad sám ovakoval dom. Popri práci v divadle sa vždy veľmi teším na také veci ako sú sekera a pílka... Na jar sa znovu do niečoho pustím, no bude to musieť zrejme počkať, pretože sa mi nakopili pracovné povinnosti, na ktoré sa teším a nerád by som sa ich vzdal. Najlepšie je, keď sa práca v divadle či filme prelína s tými mojimi drobnosťami okolo domu. Nedá sa totiž hrať stále Hamleta, treba občas aj sekeru do ruky chytiť. Pohľadať symbiózu, aby jedno dopĺňalo druhé."

Skôr, než sa pustí na jar do prác okolo domu, dopraje si iný oddych. Každoročne totiž so svojou manželkou, profesorkou tanca Dagmar Hubovou, nesmie chýbať na Plese v opere. Jedenásty ročník sa uskutoční práve zajtra. „Ples v opere je pre nás taká tortička, ktorú si s manželkou nenecháme ujsť. Mám ho rád, je na ňom veľmi príjemná atmosféra, fajn ľudia, krásne priestory. Podľa mňa je v niečom špecifický. Podobné akcie si doprajeme s manželkou len raz-dvakrát ročne, no tento ples nám nesmie chýbať," dodal na záver.

Dátum narodenia: 16. júla 1943
Znamenie: Rak
Miesto narodenia: Bratislava
Ukončené vzdelanie: VŠMU
Rodinný stav: ženatý, dve dcéry
Relax: rodina

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári