Dokonca si tu založil aj rodinu. Zo Slovenska videl už takmer všetko. Bol v Tatrách, Bratislave, ale aj v rôznych menších mestách. Chcel by slovenské občianstvo. Ekvádorčan žijúci v Košiciach - Miguel Angel Quezada Alulema.
Miguel sa narodil v Ekvádore, konkrétne v jeho v hlavnom meste Quito, pred 30 rokmi. V rodnej krajine sa však dlho neohrial, keďže z nej odišiel ako 18-ročný. Dovtedy stihol vyštudovať základnú a strednú obchodnú školu - v našom ponímaní obchodnú akadémiu. Po skončení už jeho cesty viedli na Slovensko. O príchode do Európy, či konkrétne štúdia na Slovensko, však nesníval, až do času, keď získal štipendium od ekvádorského ministerstva školstva. Od tej chvíle sa mu o našej krajine dokonca začalo až snívať.
"Vedel som, že Slovensko existuje, čiže som o ňom mal akú-takú predstavu. Keď som sa však dozvedel, že prídem sem, začal som sa oň intenzívnejšie zaujímať a listovať rôzne encyklopédie. Chcel som vedieť, čo to za krajinu vlastne je a kam pôjdem. Vtedy tu bol prezidentom Michal Kováč a mena bola koruna," spomína Miguel. "Predstavoval som si, že tu budú mrakodrapy, niečo na spôsob New Yorku či Las Vegas. Bol som preto trošku sklamaný, keď som sem prišiel."
Na príchod na Slovensko sa však nijak špeciálne nepripravoval až na jednu vec, a to zimu. "Každý vás porovnával s Ruskom. Kúpil som si preto horské čiapky, ktoré nosia horozlezci. Hanbil som sa s tým však chodiť, keďže každý sa na mňa pozeral tak, že chcem prepadnúť nejakú banku. Tiež cédečka mojej obľúbenej hudby som si prepaľoval na kazety. Obával som sa, že tu si ich nebudem môcť vypočuť." A čo na to jeho rodina, že príde do Európy? "O štipendiu sme vedeli všetci okrem mojej mamy. Jej sme to oznámili až dva týždne pred mojím odchodom. Znášala to veľmi ťažko. Môj odchod bol dokonca v ohrození, keďže ochorela. Nakoniec to dobre dopadlo a mohol som sem prísť."
Cesta z Ekvádoru nebola jednoduchá. Nečudo, veď do 18 rokov nielenže nebol v Európe, ale bez dozoru rodičov neopustil ani Quito. Išlo tak o prvú a zároveň dlhú a samostatnú Miguelovu cestu. "Pôvodne som mal skončiť v Bratislave. Mal som ísť študovať na tamojšiu Ekonomickú univerzitu. Nepodarilo sa mi to však, keďže som meškal asi dva mesiace kvôli strate pasu na slovenskom veľvyslanectve v Brazílii. Následne tam pre mňa nemali miesto. Poslali ma preto do Košíc. V Bratislave mi do rúk dali len adresu, na ktorú sa mám dostaviť. Bol to pre mňa šok, keďže až vtedy som sa dozvedel, že na Slovensku okrem hlavného mesta existuje aj ďalšie mesto. Mal som vtedy 18 rokov a bol som v neznámom svete. Cesta trvala dva dni s niekoľkými prestupmi."
Košice na Miguela zapôsobili veľmi chladno. Prišiel totiž v novembri a bola už zima. Pre Ekvádorčana, ktorý je zvyknutý permanentne na teploty nad 15 stupňov Celzia, to nebolo nič príjemné. Na naše podnebie a počasie si tak musel začať zvykať. No nielen na to. Nevedel po slovensky a mal tak problém kúpiť si čo i len základné potraviny. Pomohol mu však jeho krajan s rodinou, ktorý žije v Košiciach niekoľko rokov. "V začiatkoch, keď som to najviac potreboval, mi veľmi pomohli. Mali deti skoro v mojom veku. Za to som im veľmi vďačný." Ako čas plynul, postupne si na Košice zvykal. Stretol tu veľa dobrých ľudí, s ktorými sa skamarátil. Košice sa stali jeho druhým domovom. Dokonca si tu založil rodinu, má dve deti, dcér bude mať na Valentína 4 roky a 1,5-ročného syna.
Počas dvanástich rokov bol Miguel doma niekoľkokrát. Vlani s priateľkou Martinou druhýkrát, s deťmi po prvý raz. "Babka, teda moja mama, bola veľmi šťastná, keď videla svoje vnúčatá. Celý čas sme boli spolu." V júni chcú ísť do Ekvádora opäť, asi na dva týždne. Jeho neter bude mať 15 rokov, plánujú tak ísť na oslavu. "Keď dievča dovŕši 15 rokov, je to niečo ako keby dosiahlo dospelosť, oficiálne sa z dievčaťa stáva žena. Oblieka sa do ružových šiat, robí sa veľká rodinná oslava, cca 100 ľudí, slúži sa sviatočná omša. Farár jej vymení nízke topánky za črievičky na vysokom opätku. My s Martinkou sme krstní rodičia tejto oslavy, čo je veľká pocta."
Miguel chce, aby aj jeho rodina prišla do Košíc. Počas 12 rokov tu ešte neboli. Problém je však nielen s cestou, peniazmi, ale aj s vízami. Slovensko veľvyslanectvo v Ekvádore nemá, najbližšie je až v Brazílii. A či by prišla jeho mama bývať na Slovensko? "Rozprávali sme o tom, no, myslím, že by to tu nevydržala. Má pomerne vysoký vek na životné zmeny, na to, aby sa učila iný jazyk a zvykala si na nové podnebie. Veď skoro pol roka je tu zima. Už to by podľa mňa nezvládla," hovorí s úsmevom Miguel. Poukazuje však aj na jazykovú bariéru. "Slovenčinu by sa nenaučila, je to ťažký jazyk. Tiež som s ňou mal problémy."
Výhodou však podľa neho bolo, že na Slovensku a v Košiciach nemal možnosť hovoriť po španielsky. Musel komunikovať len v slovenčine. "Tiekli kvôli tomu aj slzy, keďže gramatika je veľmi ťažká - najmä skloňovanie." Do polroka však vedel bez problémov hovoriť a o ďalší polrok bol v pohode úplne. Veď mal študovať na vysokej škole v slovenčine. Chodil na Podnikovo-hospodársku fakultu Ekonomckej univerzity v Košiciach. "Od malička som mal rád ekonomiku a obchodné záležitosti. Školu som však nedokončil. Pracoval som, učil som španielčinu, postupne som začal vyučovať salsu, dokonca som pracoval aj pre jednu firmu. Zaberalo mi to stále viac času a na školu už čas neostával. Musel som sa tak rozhodnúť, škola alebo práca. Plánujem sa však vrátiť a urobiť tak veľký comeback. Uvidím teda, ako to dopadne."
Miguel mal počas spomínaných 12h rokov možnosť sledovať aj vývoj rasizmu na Slovensku a najmä v Košiciach. Dokonca bol niektorých nepríjemností priamym účastníkom. "Zažil som pár nepríjemných situácií najmä na rôznych diskotékach či na ulici. Padlo niekoľko vyhrážok, obišlo sa to však bez vážnych následkov. Raz sa nám stala príjemná udalosť. Na diskotéke chceli zbiť jedného z kamarátov, ktorý bol Arab. Medzi sebou sme však mali kamaráta z Tadžikistanu - vysokého a štíhleho. On prišiel za nami a tým skinheadom začal nadávať po rusky. Skinheadi sa tak zľakli, že nás všetkých pozvali na pohárik." Miguel však dodáva, že situácia v tejto oblasti sa zlepšila. "Už ich tak nestretávam, možno dostali rozum," konštatuje s úsmevom.
Tohtoročné Vianoce, podobne ako predošlých jedenásť, strávil Miguel na Slovensku. "Raz som sa tu snažil urobiť tradičné ekvádorské Vianoce. Nepodarilo sa to podľa mojich predstáv, a tak som sa prispôsobil a doma máme tradičné slovenské Vianoce. S kapustnicou, šalátom, rezňami a bobaľkami." Svoje prvé slovenské Vianoce strávil práve so spomínanou ekvádorskou rodinou. Tak ako všetko aj jeho prvé Vianoce na Slovensku boli obrovským zážitkom. Na slovenské jedlo si ešte len zvykal. „Prvé jedlo, ktoré som na Slovensku jedol, bol segedínsky guľáš s knedľami. Až dovtedy som si myslel, že spomínané knedle sú surovým chlebom. Kapusta bola kyslá, a tak som aj trochu ľutoval, že som sem prišiel." Kapusta aj s knedľami sa postupne stala jeho obľúbeným jedlom. Ochutnal aj bryndzové halušky a ďalšie jedlá zo slovenskej kuchyne. Miguel tvrdí, že tradičné ekvádorské Vianoce sa podobajú skôr americkým. "Na Štedrý deň sa stretáva celá rodina. Jeme, tancujeme a popíjame. O polnoci je večera. Pre nás je typický plnený moriak s ryžou, jeme ovocie a rozprávame sa. Darčeky otvárame o polnoci."
V súčasnosti sa Miguel venuje viacerým aktivitám. Niekoľko rokov učí ľudí tancovať latinskoamerický tanec salsu a zumbu. "Viedla ma k tomu potreba tancovať naše tance v cudzej krajine. S dvomi kamarátmi sme dali dokopy skupinu. Začiatky boli ťažké, keďže nás bolo okolo 15 až 25. Z toho 15 bolo Latinskoameričanov. Postupne sa však ľudia o tom dozvedeli, začali chodiť na naše latino párty a úplne tomuto tancu prepadli. Z trojice som ostal jediný a som hrdý, že som sa stal jeden zo zakladateľov latinskoamerickej kultúry v Košiciach. Cítim nárast záujmu ľudí o túto kultúru, ako aj jeho tance," konštatuje Miguel. Podľa neho je to tým, že ľudia sa na jeho hodinách cítia dobre. Ako keby to bola pre nich terapia po dlhom dni v práci. Záujem o výuku je nielen v Košiciach, ale po celom východnom Slovensku. Miguel mal kurzy v Poprade, Prešove, Levoči, Spišskej Novej Vsi. Okrem toho vedie tanečnú skupinu Salsa y Candela, robí rôzne firemné akcie, pravidelne organizuje latino párty, salsa workshopy a vyučuje španielčinu.
A aké sú Miguelove plány? Na Slovensku chce ostať minimálne niekoľko rokov. Určite dovtedy, kým ho jeho deti budú potrebovať. Ale dôchodok by si rád užil v teple doma. Uvažuje aj o získaní slovenského občianstva. Nechce však stratiť svoje, ekvádorské. "Byť slovenským občanom má svoje výhody. Najmä pre cestovanie, či už do USA, ale aj iných krajín. My, Ekvádorčania, víza potrebujeme skoro všade."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
