"Titul" je pre ňu odmenou za trpezlivú prácu s najmenšími žiakmi v Súkromnej základnej umeleckej škole na Miškoveckej ulici, čo ocenili hlavne rodičia jej malých nasledovníkov. Beátin životný príbeh je plný prekvapení, neváhala totiž napriek prekážkam kráčať za svojím snom a premeniť ho na realitu. S baletom začala až v osemnástich. No tanec na klinec úplne nezavesila. Doteraz stvárňuje postavy v Štátnom divadle v Košiciach.

Uznanie v podobe verejného ocenenia získala pani Beáta predovšetkým za svoju súčasnú prácu s deťmi. Priznáva, že bolo pre ňu obrovským prekvapením. „Cena ma veľmi teší. O to viac, že to nebola súťaž, do ktorej by som sama aktívne vstúpila. Prišlo to ako ocenenie z druhej strany. Iniciatíva vyšla od rodičov mojich žiakov. Je to pre mňa prekvapivé a milé. Najprv som si myslela, že je to nejaká kačica," priznáva s úsmevom.

Rodičia malých zverencov sa ich učiteľke takto nezištne odmenili za trpezlivosť a lásku, s ktorou pristupuje k vedeniu hudobno-pohybovej výchovy. Špecializuje sa na najmenších, len štvorročných škôlkarov. K tancu, spevu, ale i herectvu ich priúča svojským spôsobom už sedem rokov. Tvrdí však, že sa sama neradí medzi úplných priekopníkov, keďže podobnú metodiku využívajú i v Košiciach viacerí učitelia. Ona jej ale predsa vtláča svoju vlastnú pečať.

„Je to moja srdcovka. Pridržiavam sa bežnej metodiky, ale si ju rozširujem. Napríklad pri bežných detských piesňach si vymyslím ďalšiu slohu. Potom je to pre deti nové, pestrejšie a vytvoríme väčší tanečný celok," vysvetľuje. „Pri vysvetľovaní používam praxou overené slovné spojenia a nepoužívam zdrobneniny. Deti sa snažím nezavádzať, čo sa týka ich výkonu. Neprechvaľujem ich, pôsobím na nich priamo a pravdivo. Potom vedia, že keď ich pochválim, je to naozaj zaslúžené. Deti mi začnú viac veriť a rozumieť. Neurazia sa a cenia si, keď im poviem a vysvetlím, prečo sa im niektoré krôčiky nezdaria a ukážem, kde robia chyby. Vediem ich k tomu, aby aj v tomto veku sami vedeli posúdiť čo je správne a čo nie."

Odhaľuje i skryté talenty

Podľa pani Beáty sa už u štvorročných dietok dajú objaviť tanečné či herecké vlohy. Talent u niektorých môže ešte driemať, preto pri výbere do svojej triedy nerobí rozdiely, ochotne prijme každého malého záujemcu. „V dvojročnej tanečnej príprave viem odhaliť koordináciu, sústredenie či zmysel pre disciplínu. Prejaví sa, keď dieťa má prirodzený rytmus, keď dokáže presne na frázu robiť určité pohyby a pri tom aj pekne spievať," tvrdí pedagogička. „Touto prípravou sa deti začnú učiť jeden od druhého. I také, ktoré nemá vrodené nadanie alebo potenciál je v ňom ešte schovaný, sa naučí, ako odkukať správne pohyby od druhých."

Pre škôlkarov sa snaží pripravovať pesničky a jednoduché minichoreografie, ktoré sú veselé, pútavé a ľahko zapamätateľné. „Dôležité je, aby rodič spolupracoval a uvedomoval si, že ako pedagóg na dieťa hľadím inak a viem zhodnotiť jeho prednosti. Je to o vzájomnej dôvere. V tejto príprave sa učíme používať aj výrazové prostriedky. Môže sa napríklad stať, že dieťa bude mať talent na herectvo. Rodiča potom oslovím a vysvetlím mu, v akom odbore sa môže dieťa v budúcnosti orientovať." Podľa pani Beáty pomáha takáto raná príprava aj v budúcom školskom vzdelávaní. Jej zverenci si tak lepšie zvykajú na bežné povinnosti, pravidelný denný režim a prípravu na vyučovanie. Tvrdí, že keď absolvujú hodiny rytmiky, na vyučovaní určite si v budúcnosti ľahšie zapamätajú text, či rým v básni.

V predškolskom období potrebuje spoluprácu rodičov. „Mnohí urobia chybu, že privolia, keď sa dieťa chce vyšmyknúť z povinností. Deti veľmi radi poľavia, keď majú robiť niečo povinne. Veľa aj šikovných mi takto odišlo. Boli medzi nimi talentované deti, z ktorých sa mohli vykryštalizovať úspešní umelci. Chcela by som na rodičov apelovať, aby k tomu pristupovali trochu inak. Mne je potom veľmi smutno, keď vidím, že dieťa cíti hudbu, krásne spieva, ale všetko vzdá kvôli výhovorkám," radí Beáta.

Niektorí odchovanci pani Beáty sa už teraz s pomocou umeleckej školy uplatnili ako začínajúci speváci, tanečníci, niektorí pôsobia alebo hrajú v menších rozprávkach. Sprevádza a vedie ich aj niekoľko rokov. „Takýchto detí je viacero a mám z nich veľkú radosť. Niektorí sa potom uchytili v dabingu, televízii, iní moderujú. Chodíme vystupovať so žiakmi našej školy čoraz častejšie, napríklad na akcie mesta alebo mestskej časti," teší sa.

Spolupracuje so štátnym divadlom

Pani Beáta sa tvorivo podieľa aj na príprave choreografií väčších muzikálov a rozprávok, ktoré niekoľkokrát so školou predstavili aj na javisku Štátneho divadla v Košiciach. Dlhé roky na týchto predstaveniach spolupracuje s režisérkou a riaditeľkou školy Danielou Markušovou. Pracuje tam však už s vyššou vekovou kategóriou, 14 až 20 aj viacročných študentov, nezriedka i vysokoškolákov. „Mali sme aj 24- alebo 26-ročných začínajúcich žiakov. Šancu má každý, kto má záujem takto sa prejaviť alebo si aspoň myslí, že by to robiť mohol. Mal by si overiť, či by mu to šlo, veď nikdy nie je neskoro," tvrdí Beáta. Dobre vie, o čom hovorí. Svedčí o tom fakt, že ona sama sa na dosky znamenajúce svet dokázala postaviť až v dospelosti. „Ako tanečnica som nezačínala v detskom veku, ale ako 18-ročná. Hovorí sa, že je to už neskoro. Ale vidíte! Dá sa to!"

K profesionálnemu tancu sa totiž dostala po ukončení gymnázia v Medzilaborciach, kde paradoxne vyštudovala prírodovedný smer. Zhodou okolností práve vtedy vypísal konkurz ľudový súbor v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove. „Moja mamka, Anna Halčáková, bola literárne činná a spolupracovala s ukrajinským rádiom. Ona ma na výberové konanie priviedla. Súbor som poznala, veľmi sa mi páčil, veľakrát som ho videla na vystúpeniach. Objavila sa vo mne taká iskrička nádeje, že by som to mohla skúsiť. Na konkurze som uspela." Umelecký talent v nej dovtedy driemal skrytý, i keď už v detstve sa často pokúšala o drobné choreografie. "Navádzala som spolužiačky, aby tancovali tak, ako ja pískam. Pripravila som napríklad aj celý program na stužkovú. Ale priznám sa, že dovtedy som ani len netušila, že by som niekedy v budúcnosti mohla byť tanečnicou."

Napokon sa však životnej šance chopila, aj keď priznáva, že začiatky boli popri tanečníkoch s profesionálnou prípravou veľmi ťažké. Spomína aj na slzy horkosti po prvom týždni tvrdého tréningu. „Myslela som si vtedy, že to nezvládnem. Bolo mi z toho smutno. Mala som pocit, že to je možno neskoro začínať s tancom v takom veku a že to neunesiem. Ale moji pedagógovia ma presvedčili, aby som sa nevzdávala. Stále opakovali, že mám talent. Programy súboru ponúkali prácu s výrazovými prostriedkami, a to ma priťahovalo."

Očarila ju klasika

Húževnatosť a odvaha vrhnúť sa do doposiaľ neznámych umeleckých vôd sa jej napokon vyplatila. V roku 1990 prešla do baletu Štátneho divadla v Košiciach medzi profesionálnych tanečníkov. „Vždy ma veľmi priťahovala klasika. Pre mňa to bola obrovská elegancia prejavu. Niečo čisté a precízne," vyznáva sa.

Baletná príprava bola ešte náročnejšia, než na akú bola dovtedy zvyknutá. Poriadne ju potrápili hlavne baletné špičky. Postaviť sa na ne v neskoršom veku bolo veľmi zložité a vyžadovalo vysokú dávku sebazaprenia. Nakoniec sa aj s touto prekážkou popasovala a popri pôsobení v balete vyštudovala i tanečné konzervatórium. Napriek tomu zostáva skromná. „Nerada si pripisujem titul baletky. Necítim sa ňou byť. Vždy vravím, že som tanečnica. Je to môj vnútorný pocit. Povolanie baletného umelca si vysoko cením. Prešla som tú cestu. Viem, že je to náročné."

V roli tanečnice úspešne pôsobila pani Beáta 24 rokov, čo sa jej odmenilo úspechmi v dobre zvládnutých rolách pestrého repertoáru. Najviac ju vždy priťahovali tzv. charakterové postavy, kde mala šancu využiť svoje herecké danosti a naplniť, či dokonca dotvoriť predstavu choreografa. „Moja najobľúbenejšia postava bola úloha Manipulátora v balete Zvláštna radosť žiť II., aj keď predstavenie išlo len krátko. Choreografiu pripravil vtedajší šéf baletu Ondrej Šoth. Postava mala široký záber charakterov a náročný výrazový obsah," vysvetľuje umelkyňa. Stvárnila i viaceré postavy matiek či kráľovien v baletných rozprávkach. Obohatili ju aj operné a operetné predstavenia ŠD.

Ešte stále sa s jeho doskami nadobro nerozlúčila, i keď z aktívneho tanečného života odišla a na pravidelných fyzicky náročných tréningoch sa už nezúčastňuje. Účinkuje napríklad v postave kráľovnej v Labuťom jazere, Pani Stahlbaum v Luskáčikovi či v zbore v Jánošíkovi. Jej obľúbená herecká úloha je v súčasnosti postava Batildy v klasickom romantickom balete Giselle.

Z práce má radosť

V košickom divadle okrem toho pôsobí aj ako inšpicientka. „Túto prácu vykonávam už päť rokov. Doviedol ma k nej bývalý šéf baletu Ondrej Šoth. Je to zaujímavá práca a dáva mi vnútorne iný rozmer. Pre mňa ako pedagogičku je inšpiráciou spolupracovať s mladými kolektívmi, lebo tanečný svet sa posúva dopredu míľovými krokmi. Obrovské možnosti sú hlavne v modernom tanci," myslí si pani Beáta. Nachádza tak podnety i pre tvorbu vlastných choreografií.

A čo z množstva činností považuje za svoje hlavné povolanie? „Všetko je pre mňa vcelku tak silne prepojené, že sa nedá jedno vyčleniť a postaviť nad ostatné. To, čo som vo svojom živote doposiaľ absolvovala, vzniklo úplne prirodzene, no spoločným menovateľom je tanec. Ovládol takmer celé moje bytie. No aj keď sa mi moja časovo náročná práca často spája so súkromím, predsa ma napĺňa veľkou radosťou," zhodnotila Košičanka roka 2010.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári