Napríklad vidieť miesta, ktoré by sa vôbec nedali označiť ako bežné a o ktorých máme iba kusé informácie. K takým patrí aj Daniel Liška, ktorý sa už celé štvrťstoročie zaujíma o krajiny Strednej Ázie, obzvlášť tie z himalájskeho regiónu. Jednou z tých, čo stihol navštíviť, bol aj Bhután.

Bhután svojou veľkosťou pripomína Švajčiarsko. Hornatý budhistický sever kráľovstva obývajú Tibeťanom príbuzné etniká. Nížiny juhu sú domovom Indov a Nepálcov, ktorí vyznávajú hinduizmus. Vládca Džigme Singja Wangčuk v roku 1985 obnovil zákon zo 17. storočia, ktorý predpisuje vzhľad architektury, odievanie i správanie v spoločnosti. Veľká časť hinduistického obyvateľstva začala s protestom. Odmietali nosiť teplé, vlnené oblečenie budhistických horalov, keď sú zvyknutí na teplú klímu a svoje kroje. Preto bolo z Bhutánu po nepokojoch v roku 1990 vysídlených asi 100-tisíc etnických Nepálcov a Indov, lebo odmietli tento predpis.

Bhután je typickým príkladom hornatej krajiny, ktorá patrí k najchudobnejším na svete. Medzi zaujímavosti patrí fakt, že otroctvo bolo v Bhutáne zrušené až v roku 1956. V krajine od roku 2008 funguje dvojkomorový parlament s dvoma politickými stranami. Až v roku 1999 tu začala vysielať televízia. Lietadlá do Bhutánu lietajú pravidelne, ale letenky sa dajú zakúpiť len v Bhutáne. Od roku 2004 je v krajine zakázaný predaj tabaku a fajčenie na verejnosti. Toto sú informácie, ktoré sa z internetu dočíta každý. Surfovanie po internete je síce pohodlné, čitateľ však môže naraziť aj na nepresné či neaktuálne informácie. Potvrdil to aj D. Liška, ktorý bol v Bhutáne dvakrát s odstupom 16 rokov.

„Horské územie sa dá veľmi ťažko administratívne ovládať," odkrýva D. Liška politické usporiadanie Bhutánu. „Omnoho ťažšie ako rovinu. V Himalájach, ktoré majú od západu po východ 2 500 km vzdušnou čiarou, boli desiatky horských kniežatstiev. Politické zmeny, akými bolo obsadenie Tibetu komunistickou Čínou a vznik Indie a Pakistanu v polovici 20. storočia, prispeli k zániku týchto kráľovstiev. Poslednou monarchiou, i keď už len konštitučnou, je v súčasnosti Bhután."

Bhután bol pre D. Lišku zaujímavý z viacerých dôvodov. „Preto, že sa veľmi izoloval, že je monarchiou a že mal vládcu, ktorý v istých aspektoch predstihol vývoj. Mám na mysli Džigme Singja Wangčuka. Tento kráľ, podobne ako i jeho syn a následník Gesar, študovali vo Veľkej Británii. Tri generácie bhutánskych kráľov sa snažili vziať všetko dobré z vonkajšieho sveta do svojej krajiny a izolovať ju naopak od všetkého, čo považovali za negatívne. Je to jeden z mála monarchov, ktorý sa vzdal trónu a sám začal likvidovať monarchiu. Oficiálne od roku 2008 vládne v Bhutáne parlament."

Budhizmus v tejto krajine sa snaží obyvateľov viesť k tradičným hodnotám ako priateľskosť a skromnosť. Reklamu a bulvárnu tlač tu nenájdete. Dovolená je iba cenzurovaná, bez pikantností. Bhutánska televízia vysiela iba niekoľko hodín denne. „Bhutánci sa obávajú, že vplyvom turistov či povrchnej popkultúry sa zabudne na ich tradičné hodnoty. Po prvýkrát som sa pokúšal dostať sa do tejto krajiny ešte v roku 1988. Navštívil som bhutánske veľvyslanectvo v Dillí. Keď som počul, čo by to stálo, vedel som, že sa moja cesta nezrealizuje. Jeden deň v Bhutáne by má stál toľko, čo asi mesiac pobytu v Indii. Ešte na indicko-bhutánskej hranici som chcel vyjednávať. Žiaľ, neúspešne."

Druhý pokus dostať sa do Bhutánu v lete roku 1990 bol kuriózny. Plánoval totiž navštíviť Pakistan a do Bhutánu ho priviedla iba nečakaná príhoda... „Z Košíc do Lhasy, hlavného mesta Tibetu, som cestoval dva týždne vlakmi a autobusmi. V Tibete bol v tom čase vyhlásený výnimočný stav so zákazom vstupu cudzincov. V jednom mestečku na sever od Lhasy som navštívil vplyvnú čínsku komisárku, ktorá všetkých, čo mali v pláne navštíviť Tibet, posielala späť odkiaľ prišli. Pomohla mi však moja ruština a to, že komisárka študovala v Moskve. Súdruhovi z bratského komunistického Československa vystavila šalamúnske povolenie cestovať do Pakistanu tranzitom cez autonómnu oblasť Tibet."

Nebolo to jednoduché cestovanie. "V uliciach tibetskej Lhasy človeka privítala paľba zo samopalov. Na každom kroku bola polícia a čínski vojaci nad mojou prítomnosťou nechápavo krútili hlavou. V jednom meste južne od Lhasy som sa však dostal do konfliktu s políciou. Než som mal v jedno ráno nasadnúť na autobus, predtým som si posedel v čajovni. Objednal som si šálku čaju a porciu ryže. Očakával som účet vo výške dvoch juanov, ale čašníčka si pýtala 20 juanov." D. Liška odmietol zaplatiť, preto čašníčka zavolala políciu. „Zavreli ma do väzenia pri policajnej stanici. Číňania nevedeli po slovensky, ja po čínsky. Zavolali teda Tibeťana, ktorý ovládal pár anglických viet. Snažil sa mi vysvetliť, že policajti môžu všetko, a ja sa môžem navždy 'stratiť'. Zaplatil som polovicu z pôvodne požadovanej sumy po tom, čo ten prekladateľ vytiahol peňaženku, aby za mňa zaplatil 'výkupné'. Ešte som musel odtlačkami prstov podpísať akýsi nezrozumiteľný protokol. Polícia mi prikázala na druhý deň ráno z mesta vypadnúť. Navyše, že moje všemocné povolenie už stráca platnosť. Vedel som, že sa bez neho do 2000 km vzdialeného Pakistanu nedostanem. Pri každej ceste autobusom ma totiž vojaci vytiahli von a iba to povolenie mi pomohlo pokračovať v ceste."

Po prepustení z väzenia D. Liška nevedel, čo ďalej. Rozhodol sa, že všetko staví na náhodu. Do vzduchu vyhodil zápalku a kam ukázala hlavička, tým smerom sa vydal. Ukázala smer Bhután. „Žiadna oficiálna doprava tam neexistovala. Podarilo sa mi však tučným bakšišom, rovnajúcim sa mesačnému zárobku miestnych šoférov, presvedčiť posádku nákladného auta, ktorá viezla tovar do mesta Jadong, aby ma vzali so sebou. Zabalili ma do bavlny a zadebnili, aby ma vojenské kontroly nenašli. Za tmy ma potom vypustili v blízkosti hory Džémolhari na bhutánskej hranici. Do Bhutánu som teda mohol vkĺznuť bez akýchkoľvek víz či poplatkov."

Po ceste stretol karavánu Bhutáncov s jakmi. S nimi šiel ďalej a dostal sa do dedinky, kde zažil príhodu, ktorá len potvrdila, že títo ľudia belocha často nevidia. „Domáci sa postavili do radu a chceli sa dotknúť mojej ruky a poťahať ma za chĺpky, lebo oni sú neochlpení. Bol to pre nich veľký zážitok. Spomedzi detí vyšlo jedno modrooké dievčatko, ktoré malo silné európske črty. Bhutánske deti sa správali priateľsky, ale ono, keď ma videlo, rozplakalo sa a ušlo. Neviem, či nevidelo nejakú podobnosť. Pravdepodobne som v tejto usadlosti nebol prvým poslom Západu..."

Po druhý raz sa D. Liška dostal do Bhutánu v podstate trikrát. V zime, na jar i jeseň roku 2006. To preto, aby krajinu spoznal v rozličných obdobiach. „Keďže mojou záľubou je výtvarné umenie himalájskych horalov, cestoval som hlavne do miest, kde sa také umelecké skvosty nachádzajú. Ak chce človek navštíviť pamiatky či kláštory, nedá sa tam ísť bez povolenia bhutánskeho ministerstva zahraničných vecí. Turista musí mať presný plán cesty a úrady musia celý pobyt vopred odsúhlasiť. Na návštevu potrebuje povolenie, pomoc miestnej turistickej agentúry a domáceho sprievodcu. Ten každý večer podáva hlásenie, ako sa turista správal a či sa neodchýlil od plánu cesty."
Bhután je okrem iného krajina dzongov, čo sú pevnosti, kde sa koncentrovala svetská a duchovná moc. Dzongy plnia náboženskú funkciu. Jedna časť slúži ako budhistický kláštor, druhá je administratívne centrum, kde sídlil miestny feudálny správca oblasti. „Tie pevnosti sú skvostné. Sú to nádherné umelecké diela, postavené z kameňa, dreva a nepálených tehál. Architektúra vzbudzuje údiv, lebo je stavaná bez železných spojov či klincov. Človek môže len žasnúť a obdivovať zručnosť miestnych staviteľov. Pritom himalájska oblasť je miestom s častým výskytom zemetrasení. Tieto pevnosti musia mať schopnosť odolať zemským otrasom. Nanešťastie, pevnosť Trašigang, ktorú som obdivoval, poškodilo zemetrasenie v roku 2009."

Dzongy sú zaujímavé aj tým, že sa v nich raz ročne konajú mystériá. Stretávajú sa na nich ľudia z mnohých odľahlých usadlostí a sú súčasťou náboženských ceremonií, ktoré trvajú tri i viac dní. To je taký vrchol spoločenského života Bhutáncov vyznávajúcich budhizmus. Na prvý pohľad ide o spojenie divadelného a hudobného predstavenia a tanca mníchov v maskách. V očiach domorodcov sa práve týmto „vyčisťuje vzduch od démonov".

"Bhutánci veria v reinkarnáciu, v minulé a budúce životy," pokračuje cestovateľ. "Svoj život nevnímajú ako etapu s jediným narodením a jedinou smrťou. Veľa času venujú náboženským obradom, aby si zlepšili postavenie v budúcom prevtelení. Ide hlavne o duchovné cvičenia. Aby mal človek v čase zomierania vyrovnanú myseľ a pokúsil sa vyhnúť novému prevteleniu."

V krajine je posvätná skala, na ktorú keď človek vylezie, budú mu odpustené všetky hriechy. Skala je vysoká päť metrov a hoci sa to zdá jednoduché, pokiaľ sa nevenujete skalolezectvu, určite to také nie je. „Tiež som sa dva razy pokúšal vyliezť na ňu. Vo výške troch metrov je skala hladká, bez chytov. Mních stojaci pod skalou mi radil, aby som k najbližšiemu chytu skočil. Chýbala mi odvaha, dôležitý nástroj na uskutočnenie duchovnej premeny. Zo skaly som teda zoskočil v polovici cesty. Z Bhutánu som tak sa vrátil so starými, neodpustenými hriechmi," uzavrel D. Liška svoje spomienky s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári