Tejto košickej rodáčke robí radosť každá kniha, ktorú sa jej podarí dokončiť, jej deťúrence Teo, Leo, Lóra a Klára, ale i manžel, ktorý je ministrom životného prostredia.

P. Nagyová-Džerengová vyrastala v Košiciach na Sídlisku nad jazerom a už tam sa vraj začali rodiť jej prvé spisovateľské pokusy. „Hoci sme boli sídliskové deti, mala som pocit, akoby sme žili na vidieku. Mali sme jazero na plávanie a v zime na korčuľovanie, neďaleko boli lesy, mŕtve rameno Hornádu... No a práve maličký ostrovček na jazere mňa, moje sestry a kamarátku začal inšpirovať k tomu, aby sme o ňom začali písať."

Veľa času trávila so sestrou Deniskou, ktorá bola staršia o dva roky, mladšia sestra pre ne bola ucho, veď bola mladšia od Petry o štyri roky. „Mladšia teraz žije v Nemecku, staršia, bohužiaľ, tragicky zahynula. Boli sme však aj s kamarátkou dobrá štvorica, dokonca sme si dali meno Štvorlístok." Petra so sestrami vymýšľali príbehy, kamarátka Jarmilka ich zapisovala a Deniska ilustrovala. „Škoda, že sa mi tá knižka nezachovala. Pamätám si, že sme si do nákladu napísali 40-tisíc kusov."

Tri povolania

Košice opustila, keď mala 18 rokov, no dodnes sa považuje za Košičanku. „Minule som to však kdesi spomenula a bolo mi dané najavo, že predsa žijem v Bratislave. No, je pravda, že v hlavnom meste som už 20 rokov a mám tu rodinu. No detstvo a mladosť som prežila v Košiciach a tam ostalo moje srdce. Rada sa sem vraciam, aj keď je to stále menej a menej často, lebo ešte aj rodičia sa pred piatimi rokmi prisťahovali za nami do Bratislavy, takže na cestu na východ mám stále menej dôvodov. Keď však dostanem ponuku prísť do Košíc, ako napríklad teraz na otvorenie nových priestorov kníhkupectva, snažím sa zariadiť si to tak, aby som mohla prísť, lebo pozvania do Košíc nerada odmietam."

Vraj v nej ostal ešte stále aj riadne veľký kus "šaľenej vychodňarky"... „Stále ňou som a neraz sa to aj prejaví... Veľa mi v tomto pomohlo, keď som robila letušku, lebo vtedy som si nemohla dovoliť nechať naplno prepuknúť svoju povahu. A verte mi, že neraz som mala chuť, keď som mala do činenia s nepríjemným pasažierom, jednu mu rovno tresnúť a bolo by," smeje sa. "Lenže musela som sa ovládnuť a fakt, že som sa to naučila, mi neskôr pomohol aj v iných situáciách."

P. Nagyová-Džerengová má na konte tri povolania - letuška, televízna moderátorka a spisovateľka, ktoré sú azda pre každého synonymom atraktívnej práce. „Ja som však nikdy nesnívala tak naozaj ani o jednom z nich. Chcela som byť archeologička. Otec to vo mne podporoval, veľa sme si čítali a rozprávali sa o histórii. Zároveň som chcela cestovať, bavili ma jazyky. Rada som čítala knihy a pripadalo mi, že by bolo super raz nejakú napísať, no vravela som si, že také veci sa dejú iba vo filmoch...."

Nevyhrala, ale...

K tomu, aby začala brať vážne svoj sen napísať knihu, ju vlastne primal manžel. „Smial sa zo mňa, pretože som mu stále hovorila o tom, že raz budem spisovateľka. Tak sa ma opýtal, ako si to predstavujem, keď som nič nenapísala... Vravel, že sa to už nedá počúvať a zariadil, aby mi mama poslala môj starý písací stroj. Tak som do neho vložila papier a teraz čo? Vôbec som netušila, ako sa vlastne taká kniha píše." Niekoľko rokov sa jej nedarilo nič dokončiť, iba ak nejaké poviedky. „Vždy som čosi začala, ale nedokončila. Potom som však v jednom časopise našla výzvu - Chcete sa stať spisovateľkou za dva mesiace? Vravela som si, to je niečo pre mňa. Mala som termín, motiváciu. Prvé dieťa malo osem mesiacov, čakala som druhé a popri tom som chodila do Markízy na polovičný úväzok písať scenáre. Vtedy som si povedala: buď teraz, alebo nikdy. Tak som dokázala knihu dopísať. Pamätám si, že termín odovzdania bol 1. mája, naša pošta už bola zatvorená, tak som hľadala otvorenú... S chvejúcimi sa rukami som odovzdala obálku, do ktorej som vložila text knihy. Mala som zo seba dobrý pocit, že som konečne niečo dokončila. Potom som každý deň kontrolovala poštu, či mi neprišla odpoveď."

Keď prišla, bola viac než povzbudivá. Súťaž o najlepšiu knihu čitateliek časopisu síce nevyhrala, ale dostala odporúčanie poslať knihu niekoľkým vydavateľstvám, lebo je celkom vydarená. „Niekto by si zrejme povedal, že teraz netreba strácať čas a rýchlo to musí rozposlať, no mne stačila táto pozitívna odpoveď na to, aby som sa tým na šesť rokov uspokojila. Potom som dopísala ďalšie dve knihy, porodila druhé dieťa, jedno tehotenstvo mi zle skončilo, no prišlo ďalšie a ja som stále nerozmýšľala nad tým, aby som to odporúčanie vzala vážne."

Znovu však zasiahol manžel... „Povedal mi, či si myslím, že taký pozitívny list poslali každému. Dala som výpoveď v telke a pustila som do prerábania textu. Manžel sa mi 'vyhrážal', aby som sa neopovážila púšťať do nejakej ďalšej knihy a že mu mám každý deň poslať mailom, koľko som z pôvodného textu upravila. Samozrejme, že som sa mu sťažovala, že pri deťoch a domácnosti sa nedá nič stíhať. Ale keď sa chce, všetko sa dá. V tom čase už mala Táňa Keleová-Vasilková na konte niekoľko kníh, a to ma povzbudilo v tom, že aj slovenská žena sa môže stať spisovateľkou..."

Chcela mať desať detí

P. Nagyová-Džerengová si teda našla adresy vydavateľstiev, k hotovému textu knihy vložila rukou napísaný text, že už niekoľko rokov píše do "šuplíčka" a poslala. „Nespomenula som ani slovo o tom, že ma možno môžu poznať z televízie. Nechcela som, aby tomu pripisovali nejakú váhu. Mne totiž manžel neraz povedal, že mi knihu vydá. Lenže - to som nechcela. Chcela som, aby mi vydalo knihu vydavateľstvo." A to sa jej podarilo.

Dnes má na konte päť kníh: Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som a Ženy nášho rodu. „Ešte stále som si však nezvykla na titul spisovateľka. Možno na konci svojho života, keď sa za sebou obzriem, tak možno budem môcť povedať, že som bola spisovateľkou... Dnes sa teším hlavne z toho, že som pánom svojho času. Som doma s deťmi a popri tom môžem písať. Pravda je však aj tá, že si to môžem dovoliť, lebo nás živí manžel... V tom mám veľkú výhodu. Verím tomu, že na Slovensku je kopa talentovaných autorov, ktorí by mohli napísať skvelé knihy, keby na to mali čas. Keď však človek chodí do práce, tak mu jednoducho neostáva veľa energie. Ja som presvedčená o tom, že keby som chodila večer z práce, tak by som mala chuť a energiu iba ak si chvíľu čítať s deťmi, chvíľu v posteli čítať pre seba, ale rozhodne nie písať."

Vychovávať štyri deti je tiež práca na plný úväzok. „Pomáhali mi mama, sestra, sesternica... Dnes už sú tie staršie deti pre mňa tiež veľkou pomocou. Od začiatku som chcela veľkú rodinu. Dodnes mám odložený pamätníček, kde mi kamarátka napísala básničku o tom, že chcem desať detí a ďalšia nakreslila kočík a v ňom desať hlavičiek. Naozaj som chcela mať desať detí! Našťastie, manžel tiež túžil po veľkej rodine, takže sme nemuseli robiť žiadne kompromisy. Vždy sme sa zhodli, keď sme už chceli ďalšie dieťa a vždy som otehotnela na prvý pokus, za čo som veľmi vďačná, lebo poznám veľa párov, ktoré s týmto majú problémy... Som rada, že mám štyri deti, aj keď je to náročné a niekedy od únavy doslova padám na hubu... Nie som ten typ matky, ktorá sa obetuje pre deti v tom zmysle, že by ju už nezaujímal vlastný život. Dokážem deti na pár hodín odložiť a oddýchnuť si inak, aj keď je pravda, že mi hneď začnú chýbať. Ale pre psychohygienu každej matky je dôležité, aby mala aj vlastný priestor pre seba a aj pre vzťah s manželom. Deti mi však naplnili život, sú to moji parťáci a ja si uvedomujem, že nech by sa v mojom živote čokoľvek zvrtlo, ony tu budú pre mňa."

Dvojnásobná poslankyňa

Pred niekoľkými mesiacmi pribudli P. Nagyovej-Džerengovej aj ďalšie povinnosti. Koncom roka sa stala poslankyňou v Mestskom zastupiteľstve Bratislava a v Miestnom zastupiteľstve v Karlovej Vsi. Jej manžel sa stal ministrom životného prostredia. „Z manžela mám, samozrejme, radosť, aj keď je pravda, že najprv som ho od toho odhovárala. Neskôr som sa z toho začala tešiť hlavne kvôli tomu, že manžel má rád výzvy. Mne osobne z toho žiadne povinnosti nevyplývajú, akurát čo si budem musieť obnoviť šatník kvôli spoločenským podujatiam," smeje sa. "Mám rada spoločnosť a rada sa zabavím, len bude treba vymyslieť, čo s opatrovaním detí. Tie najstaršie sa vedia postarať aj o maličkú, no nechcela by som ich tým priveľmi zaťažovať."

Čo sa týka nových kníh, P. Nagyová-Džerengová prednedávnom dokončila knihu pre deti. „To mi šlo veľmi rýchlo. Ešte je v počítači, uvidíme, kedy by mohla vyjsť. Mám z nej veľkú radosť. Nuž a už mám v hlave nejaké podnety na román, rozhodujem sa, ktorým smerom sa vydať. Možno že tentoraz sa pustím do niečoho vtipnejšieho. Okrem toho pracujem na výbere fejtónov, ktoré som pre denník Pravda písala tri a pol roka," dodala na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári