Korzár logo Korzár Košice
Sobota, 23. január, 2021 | Meniny má MilošKrížovkyKrížovky
JEHO DIAGNÓZOU JE FUTBAL, UŽ CELÉ POLSTOROČIE

MUDr. Ján Michalko dosiahol vo svojom zamestnaní i koníčku vrchol pyramídy

Ako sám vraví, dostal sa na vrchol pyramídy. V zamestnaní i pri svojom koníčku. Pre vojaka z povolania MUDr. Jána Michalka boli medicína a šport dve rovnako veľké lásky. Mal to šťastie, že obom sa mohol venovať rovnako, nemuseli na seba žiarliť.

Svoj lekársky kumšt, odvtedy, keď si ním začal zarábať na živobytie, dával najmä do služieb futbalu. A baví ho to už celé polstoročie.

Narodil sa v Košiciach v r. 1936, do masarykovskej republiky. O dva roky neskôr sa s rodičmi odtiaľto sťahovali do Liptovského Mikuláša. "Z jednoduchého dôvodu, nechceli sme žiť v Maďarsku..." Pod Tatrami však prežil nádherné detstvo. "Bola to neskutočná lokalita, v tamojšom prostredí ste boli doslova nútení športovať. Na Váhu som sa v lete naučil plávať, a v zime, keď zamrzol, hrali sme hokej."

No bolože to radosti, keď otca, vojaka z povolania, preložili naspäť, do Košíc, v roku 1949. "Tu som sa mohol venovať športu aj pretekársky. S futbalom som začal u legendárneho Hollera, ktorý odchoval celú generáciu hráčov. Na škole mi išiel celkom dobre basketbal, veď som bol kapitánom krajského výberu dorastencov. Nuž, a keď som pri plnení telovýchovných noriem na gymnáziu v diaľke takmer preskočil doskočisko, profesor Orosz ma hneď zverboval medzi atlétov, do košickej Slávie."

Dnes už len málokto vie, že Ján Michalko za ňu behal aj prvú ligu, v štafete na 4x100 metrov. "Hrušovský, Kočiš, Michalko, Mikluščák, také bolo jej zloženie. A môžem sa pochváliť, že som bol aj majstrom Slovenska v trojskoku. Ale stále ma to ťahalo najmä k futbalu. Bolo to v časoch, keď VSS mali dokonca dve mužstvá v druhej lige, na starom štadióne na Solovjevovej sa hral výborný futbal."

Na dva roky sa však musel s tunajším futbalom rozlúčiť. Odkrútil si ich už ako vojak z povolania, v celku Baník Líně pri Plzni. "Po dvojorčnej anabáze na severe Čiech som sa konečne mohol vrátiť. Moja túžba po Košiciach bola veľmi veľká." Aktívny šport však trocha ustúpil kariére, v ktorej stúpal strmo nahor. "Nastúpil som do Vyššieho leteckého učilišťa, ktoré sa postupne zreformovalo na Vysokú vojenskú leteckú školu a neskôr na Leteckú akadémiu M. R. Štefánika. Tam som pôsobil ako náčelník zdravotníckej služby a polikliniky, a bol som hlavným odborníkom pre letecké lekárstvo Armády Slovenskej republiky."

Šport mu však nedal spávať. Začal ako ránhojič miestnych hokejistov, v polovici šesťdesiatych rokov, keď košická Dukla získavala medzi federálnymi mantinelmi dobré meno. "No raz, keď sme hrali v Prahe, ma pri ÚV ČSZTV stretol bývalý tajomník Lokomotívy Rudo Jurčák. Vraj, doktor Krajč u nich končí, či by som to ako bývalý futbalista po ňom nezobral. Samozrejme, hneď som prikývol, lebo k futbalu ma to stále ťahalo."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skryť Vypnúť reklamu

Jazyk na vlásku

V službách modro-bielej armády vydržal takmer tridsať rokov. "Nezabudnuteľné sú napríklad naše víťazstvá vo finále Československého pohára nad Teplicami či Ostravou v Prahe na Letnej. Aj tie európske pohárové zápasy. Keď sme prichádzali autobusom k milánskemu San Siru, ľudia nám ukazovali na prstoch, že dostaneme desať gólov, takí sme boli proti slávnemu AC outsider. Domáci boli veľmi sebavedomí, spomínam si, ako slávny Gianni Rivera viedol rozcvičku pred zápasom. Nám chýbal zranený najlepší strelec Józsa a v zostave sa objavilo i zopár dorastencov. Ešte aj rozhodca očividne pridržiaval domácim. Napriek tomu sme tam prehrali iba 0:1. Doma sme vypadli až na jedenástky. Chudák Jirko Repík, nechcel ju kopať, ale tréner Baránek ho tam poslal..." Ján Michalko to mužstvo obdivoval. "Malo veľkú charizmu. Boli to všetko víťazné typy hráčov, a vedeli hrať futbal. Keď im nejaký zápas nevyšiel, v kabíne potom plakali."

Vo svojej brandži si získal lekár Lokomotívy kopu priateľov. "Napríklad taký Vašek Čermák, lekár pražskej Sparty. Pre mňa to bola ohromná pocta, pretože to bol človek, ktorý bol priekopníkom nového ponímania zdravotníckeho zabezpečenia vo vrcholovom futbale. Spartu vtedy viedol Slovák Arnošt Hložek. Samozrejme, keď sme tam prišli, hneď nás zaviedol do svojej kancelárie a otvoril fľašu dobrého vínka. Tréner po chvíli odišiel, pretože sa už končila predzápasová rozcvička, ale my s Vaškom sme ešte ostali, a otvorili sme aj druhú fľašu. Hralo sa už dobrých dvadsať minút, keď sme prišli na lavičku. Celý zápas sme sedeli vedľa seba v povznesenej nálade. Aj noviny priniesli fotku, ako sme tam v objatí..."

Z klubu viedla cesta aj do reprezentácie. Niekoľko rokov nosil "brašňu" olympijského mužstva, s množstvom nezabudnuteľných zážitkov. "Naši olympionici hrali prípravný zápas v poľskej Wroclavi. Fero Kunzo dobiehal krídelníka pri postrannej čiare, a zrazu vidím, že spadol ako podťatý. Hráči, ktorí sa zbehli okolo neho, sa chytali za hlavu a utekali preč. Nečudo, nebol to príjemný pohľad, lebo jeho jazyk visel doslova navlásku. Protihráč mu lakťom trafil bradu, a Fero si jazyk prehryzol. Už vtedy som mal atraumatickú ihlu, a v kabíne, bez umŕtvenia, som mu ten jazyk pekne zošil. Fero dodnes rozpráva, a môže ním lízať i zmrzlinu."

S olympijským mužstvom absolvoval Ján Michalko dve kvalifikácie. Do Montrealu v roku 1976 sa síce nedostal, zato pred Moskvou, o štyri roky neskôr, sa na ihrisku sformovala skvelá futbalová partia. "Trénerom bol Franta Havránek. Všetko hráči z Dukly, Brna, Ostravy, Slováci len dvaja, náš brankár Stano Seman a Fero Kunzo z Banskej Bystrice. Do Moskvy išlo mužstvo vynikajúco pripravené, veď počas celého predolympijského cyklu absolvovalo až 55 zápasov. V tom poslednom, v Karl-Marx-Stadte, rozdrvilo východných Nemcov 5:0, a to bol jeden z hlavných favoritov olympijského turnaja."

Skryť Vypnúť reklamu

Flegmatik Vízek

Olympiáda ho nesklamala, aj keď bola len v hlavnom stane komunizmu. A nadrel sa tam ako kôň. "Po prvý raz sa uskutočnila v socialistickej krajine, a napriek tomu, že ju niektoré západné štáty bojkotovali, bola to dovtedy najlepšie organizovaná olympiáda všetkých čias. Rád by som sa poobzeral aj po iných športoviskách, ale na to som nemohol ani pomyslieť, lebo som mal roboty vyše hlavy. Okrem futbalistov som musel ošetrovať aj naše pozemné hokejistky, lebo nemali lekára. A tie zranenia... Keď niektorú trafili tou bakuľou, alebo loptičkou, také modriny som jakživ nevidel. V olympijskej dedine som dával dokopy aj atléta Jožka Plachého či skvelého zápasníka Dana Karabína. Lakeť mal poriadne doriadený, lebo súperi vedeli o jeho zranení, tak mu po ňom išli. Pomáhal som aj diskárke Šilhavej, diaľkarke Nygrínovej či boxerovi Franekovi. Bol som iba s futbalistami na štadióne či na ošetrovni v olympijskej dedine. Jednoducho, drel som ako hovädo."

Ale dočkal sa odmeny, aj keď taká zlatá medaila, akú vybojovali v Moskve futbalisti, sa mu neušla. "Vtedy medailu nikto z realizačného tímu ešte nedostal. Ale aj tá účastnícka plaketa, ktoré nám potom rozdal vedúci mužstva, má pre mňa velikánsku hodnotu."

Cesta do finále olympijského turnaja v Lužnikách viedla cez štadión Dinama Moskva, kde mužstvo ČSSR čakal jeden z horúcich favoritov, celok Juhoslávie. "Vtedy hral v skvelej forme Láďa Vízek, určite jedno z najlepších pravých krídel v Európe. Ale sebavedomie nechýbalo nikomu z nášho mužstva. Celý zápas mali hru pod kontrolou, boli si vedomí, že nemôžu prehrať. A to, čo urobil Vízek s brankárom Panteličom ,sa len tak hocikedy nevidí. Keď proti nemu vybehol, obhodil si ho raz, druhý raz, dal mu jasle... Ostatní hráči zostali stáť, a pozerali sa, ako s ním zametá. Napokon mu loptu ktosi zobral, ale našťastie viedli sme už 2:0."

Zhodou okolností, oboch po zápase vybrali na dopingovú kontrolu. "Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes. V tej miestnosti bola veľká obrazovka, a práve dávali záznam z toho zápasu. Keď Láďa videl tú svoju akciu, obrátil sa na skormúteného Panteliča a vraví: Tam se podívej, vole, co s tebou udělám... Išiel som sa popučiť od smiechu. A pritom väčšieho flegmatika, ako bol Vízek, sme v mančafte nemali. Pred finále s NDR som hráčom meral pulz, lebo ma to zaujímalo. Na začiatku rozcvičky mali všetci 150-160, na konci 170-180, iba Láďa 80. Vravím mu - do prdele, ide o zlato, poriadne sa rozcvič. A on mi na to - doktore, vyserte sa na mne, já by pak nemoh... To keby ste videli Ličku alebo Václavíčka, tí boli mokrí už hodinu a pol pred zápasom."

V Moskve sa "doky" Michalko veľa nevyspal. "Do postele ma nepustili vzpierači. Tréneri Emil Brzoska a Škarda už mali medailu, zlatú i bronzovú, tak mohli oslavovať, a furt mi niektorý z nich zaklopal na dvere, že mám ísť k nim. Dodnes neviem, ako tú vodku dokázali prepašovať do olympijskej dediny, lebo tam boli také prehliadky ako v base, ale oni mali čo vypiť stále."

Dobré referencie o jeho robote mu vydláždili cestu aj do národného A-tímu ČSSR, kde sa stretol so starým známym z olympiády, trénerom Havránkom. "Nemôžem zabudnúť na jeden súboj so Sovietskym zväzom, v takom pľuhavom období. Masér Vlasto Růžička robil večer pred zápasom vizitu medzi hráčmi, či je všetko v poriadku. Brankára Iva Viktora našiel v pohode, s učebnicou nemčiny v ruke, ale v noci mu už nameral štyridsiatku teplotu, že má hnisavú angínu. Spomínam si, že sme vtedy nemali druhého brankára, lebo Vencel s mužstvom nebol, a ten zápas musel odchytať Kozinka z Bohemians."

Z dobrého postavenia sa Ján Michalko tešil nielen v letectve, ale "povýšil" aj v klubovom zamestnaní, keď bol na vrchole slávy košický 1. FC. "Tam ma zlákal Šaňo Rezeš, v roku 1994. Raz, po derby, keď sme u nich vyhrali a ja som bol už doma, zvoní mi telefón. Ozval sa Rezeš, že je v bare v Slovane a posiela po mňa auto. Ešte som ani nezložil telefón, a šofér už stál pred bránou. Dohodli sme to pri francúzskom koňaku: Chceme robiť v Košiciach veľké mužstvo, a to potrebuje veľkého trénera a lekára. A prišli sme na to, že tým lekárom musíš byť ty. Povedz, čo za to chceš. Nechal som to naňho, a zmluvu som bez najmenších pripomienok podpísal."

Za svoju činnosť vo futbalovom hnutí získal certifikát FIFA a UEFA z futbalovej medicíny, šéfoval zdravotnej komisii Slovenského futbalového zväzu, ktorý ho ocenil zlatou medailou. "Tú si nesmierne vážim, lebo som ôsmy v poradí medzi najväčšími futbalovými kapacitami na Slovensku, ako sú napríklad Vengloš alebo Popluhár. Aj to, že som laureátom Chodákovej ceny fair play či nositeľom strieborných olympijských kruhov SOV."

Známy odborník dodnes figuruje na súpiske realizačného tímu MFK Košice, a stále razí cestu vysokej profesionality vo svojom povolaní. "Prísť dvadsať minút pred zápasom do kabíny, sadnúť si na lavičku, po zápase ošetriť hráčov, a potom utekať do VIP-ky, to sa už nenosí ani v najnižších futbalových súťažiach."

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  2. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 38 845
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 37 135
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 10 447
  4. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 9 737
  5. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 038
  6. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 915
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 216
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 892
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 693
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 584
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Utrhnuté bočnice mosta v Kysaku.

Kovové časti sú odtrhnuté, v strede konštrukcie je diera a drevo zhnité.

5 h
Riaditeľ Juraj Briškár.

Zariadenie má vyše sto nakazených. Trnka: Možno došlo k zlyhaniu vedenia.

6 h
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Odberné miesto v električkách Dopravného podniku Bratislava na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.

Na Slovensku prebieha plošné skríningové testovanie. PCR testy odhalili viac ako 234-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 3 965 obetí.

16 h
Nemocnice v Londýne sú pod tlakom.

Nový kmeň môže byť smrteľnejší.

5 h
Polícia zasahuje na proteste v Moskve.

Na protestoch zadržali už vyše 2 200 ľudí.

11 h
Publicista Matúš Ritomský.

Je opodstatnené interpretovať dianie pomocou psychiatrických diagnóz?

21. jan

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop