Určite nečaká, že si mu ho poznačí nejaká vážna choroba. A už vôbec nie taká, ktorá sa zvykne obmedzovať na skupinu starších ľudí. O tomto však 47-ročná Košičanka Zuzana Michalková vie svoje. Aj ona mala plány, ktoré jej jedna s takýchto chorôb prekazila. Od svojej 40-ky totiž bojuje s Parkinsonovou chorobou.

„Vyhadzujem ho dverami, no oknom sa vždy vráti," žartuje Z. Michalková na účet pána Jamesa Parkinsona, ktorý ako prvý v roku 1817 popísal ochorenie, po ktorom získalo jeho meno. „Som ročník 1963 a od 40. roku života trpím Parkinsonovou chorobou. Liečim sa už sedem rokov. Predtým som mala bežný život. Som vyštudovaná zdravotná sestra. Pracovala som, založila som si rodinu, mám dve dospelé deti, syna a dcéru. Obaja študujú na Technickej univerzite v Košiciach. Po škole som nastúpila na Detskú kliniku Fakultnej nemocnice. Posledných pekných pár rokov som pracovala v FMC - dialyzačné služby s.r.o., pracovisko Nefrologické a dialyzačné centrum Fresenius Košice."

Tu pani Zuzna pracovala, až kým neochorela. A ako vyplýva z jej ďalších slov, mala šťastie v nešťastí. Jednak v tom, že bola zdravotná sestra a po druhé preto, že mala okolo seba v práci úžasných ľudí. „Rada by som spomenula primára MUDr. Róberta Rolanda a celý kolektív lekárov a sestier, ktorí mi veľmi pomohli. Až do poslednej chvíle, keď som sa rozhodovala, či odísť z práce alebo nie. Príznaky už totiž pomaly začali byť viditeľné..."

Začalo sa to nenápadne. Trasením pravej ruky, potom to prešlo na pravú nohu. Pani Zuzana vôbec netušila, čo by to mohlo byť. „Okrem toho, že sa mi začala triasť pravá ruka a noha, zmenilo sa aj písmo. Písmená boli malé, niekedy som písala trasľavo. Keďže som rekreačne korčuľovala, aj tu som pociťovala, že pravá noha nie je celkom v poriadku... Aj keď som nemala žiadne podozrenie, o čo ide, uvedomovala som si, že už musím vyhľadať lekára."

Nasledovali návštevy rôznych ambulancií. Neurológovia sa nevedeli zhodnúť v diagnóze. Vzhľadom na vek sa s "Parkinsonom" nerátalo, a tak pani Zuzana podstúpila veľa vyšetrení. Až po roku a pol bola jasne stanovená diagnóza a nasadená liečba. „Liečim sa od októbra 2005. Pokračovala som však v práci, pracovala som aspoň na znížený pracovný úväzok. Mala som na to vytvorené veľmi dobré podmienky. Môj stav sa však zhoršoval. Padalo mi stále viac vecí z rúk, stabilita bola tiež horšia. Nakoniec som sa definitívne rozhodla a z práce odišla. Dobrovoľne, ale s plačom, lebo svoju prácu som mala veľmi rada."

Ako reaguje štyridsiatnik na takúto diagnózu? „V mojom veku sa s tým nerátalo a dlho som si to nechcela pripustiť. Po čase som si uvedomila, že hoci budem s Parkinsonom bojovať, ostane mojím spoločníkom do konca života. Človek môže reagovať rôzne. Buď zalezie do kúta a bude plakať, alebo sa tomu postaví zoči-voči a ide ďalej..."

Život s touto chorobou musí byť ťažký aj po psychickej stránke, keď sa človek do seba uzatvára, hnevá na osud, či niečo, čo sa rozhodlo, že „práve on". Musí sa vzdať obľúbených činností a mnoho vecí sa pre neho postupne stáva nereálnymi. „Vôbec nie je ľahké vysporiadať sa s tým. Človek si uvedomuje, že o mnohé prišiel a časom príde o ďalšie. U mňa bola na prvom roku práca. Prísť o ňu v 40. roku života je ozaj tragédia. Tiež som sa dobrovoľne vzdala šoférovania a kvôli nestabilite musím prestať s rekreačným korčuľovaním. Pri cvičení musím brať ohľad na svoju diagnózu. Nie som schopná absolvovať nejaký maratón v aerobiku. Pred dvoma rokmi to ešte šlo."

Človeku s Parkinsonom sa vplyvom trasenia zmení aj písmo. „U parkinsonika sú dôležité dva stavy: ON a OFF. Keď je ON a lieky zaberajú, píše normálne. Keď sa však dostane do stavu OFF, nenapíše takmer nič. Aj u mňa je to tak. Dopoludnia som viac-menej funkčná, viem si všetko vybaviť, hovorím aj píšem normálne. Popoludní a k večeru sa to všetko zhoršuje. S rečou však, našťastie, problém nemám vôbec."

Ešte počas toho, ako pani Zuzana chodila do práce, vyhľadávala rôzne informácie, aktivity a ľudí s Parkinsonovou chorobou. Hľadala aj kluby parkinsonikov, keďže v nejakom takom chcela pracovať. Zistila, že v Košiciach taký nie je. Objavila však české stránky pre parkinsonikov, kde sa zaregistrovala. Niekoľkokrát sa stretla s prezidentom Spoločnosti parkinsonikov Slovenskej republiky. Pán Ľubomír Šalátek stihol ešte napísať knihu, ktorú písal pre ľudí trpiacich touto chorobou. V roku 2008 zomrel.

Na českých stránkach sa s pani Zuzanou začali kontaktovať podobne postihnutí Slováci. „To mi veľmi pomáhalo. Našla som nových priateľov s takým osudom, zúčastňovala sa akcií, rekondičných pobytov a nasávala som informácie. Bola som presvedčená, že niečo také potrebujeme aj na Slovensku. Založila som si webové stránky ohľadom Parkinsona, ktoré začali ľudia navštevovať. Sama viem, ako dokáže povzbudiť pacientov vzájomný kontakt s rovnako postihnutými na 'chate' aj 'fóre'. Po smrti Ľubomíra Šaláteka som bola rozhodnutá, že dozrel čas, aby sme si založili novú spoločnosť." Tak 18. marca 2009 vznikla Spoločnosť Parkinson Slovensko, ktorej je Z. Michalková predsedníčkou. O členstvo bol veľký záujem u pacientov z celého Slovenska.

Keď sa povie Parkinsonova choroba, väčšinou sa to spája s ľuďmi po šesťdesiatke. Je teda viac chorých vo veku pani Zuzany? „Treba brať do úvahy, že mnoho ľudí v tomto veku nechce hovoriť o svojej chorobe. Tiež na trhu práce by to bola pre nich veľká nevýhoda, keby to prezradili. Ja to chápem, mala som to ľahšie tým, že som zdravotná sestra, ale aj preto, že som mala veľmi dobré zázemie. Prihlásili sa mi teda viacerí v mojom veku, napríklad zo západného Slovenska, ale dali mi len signál, aby som vedela, že existujú. Práve kvôli práci nechcú vystúpiť z anonymity."

Každá choroba a životná udalosť je znesiteľnejšia, ak ju niekto s človekom zdieľa, ak mu pomáha. Z. Michalkovej pomáhajú dve deti a brat. Ona sama pôsobí silným dojmom bojovníka. Statočne sa bije s chorobou, hoci by sa mohla opustiť a nadávať na celý svet. Aj ona má však horšie chvíľky. „Určite. Večer si neraz poplačem. Ale našla som si niečo, čo mi pomáha. Milujem básne a začala som ich písať. Mám svoj básnický web, kde ich uverejňujem. Toto mi pomáha. Básní som napísala vyše osemdesiat. Veľa z nich som venovala priateľom alebo mojej nebohej mame. Píšem o svojich pocitoch v danej chvíli, o mame alebo o životných udalostiach, ktoré som zažila."

Okrem toho je aj poslucháčkou Univerzity tretieho veku Technickej univerzity v Košiciach. Je tretiačka v odbore psychológia. Ako hovorí, veľmi jej to pomáha. Ako tvrdí, s „pánom Parkinsonom" sa musela naučiť žiť. „Ako človek s chronickým a nevyliečiteľným ochorením, sa na svet dívam už trochu ináč. Svojimi očami. To, čo som kedysi brala ako samozrejmosť, dnes má pre mňa už inú cenu. Vysokú cenu."

Podľa neurológa MUDr. Ľuboša Skičku postihuje Parkinsonova choroba 1,2 až 1,8 percent populácie

Nadmerný súcit pacienta oslabuje a vháňa ho do pasivity

O Parkinsonovej chorobe vie mnoho ľudí iba to, že postihuje starých ľudí. Ako sa prejavuje, koho môže postihnúť i ako sa lieči, aj o tom sme sa porozprávali s MUDe. Ľubošom Skičkom z neurologickej kliniky Univerzitnej nemocnice Luisa Pasteura v Košiciach.

Parkinsonova choroba (PCH) je progresívne neurodegeneratívne ochorenie. Je najčastejšou príčinou parkinsonizmu, klinického syndrómu spôsobeného postihnutím špeciálnych oblastí nervového systému tzv. bazálnych ganglií, ktoré sa podieľajú na riadení pohybu. V konečnom dôsledku to vedie k typickej poruche hybnosti.

"PCH môže postihnúť kohokoľvek z nás," hovorí MUDr. Skička. „Nedá sa mu nijako predchádzať, ani ho vyliečiť. Príčina PCH nie je dodnes známa. Predpokladá sa, že väčšina prípadov je výsledkom kombinácie určitej genetickej predispozície (vnímavosti) a dlhodobého pôsobenia toxínov zo životného prostredia, resp. istých produktov metabolizmu. Nijako nesúvisí so stravou, životným štandardom, inteligenciou. Vznik ochorenia neovplyvňuje ani príjem alkoholu, kontakt so zvieratami, očkovania či iné faktory."

Riziko môžu zvýšiť poranenia v oblasti hlavy, užívanie drog a otravy jedovatými látkami, no väčšinou sa vznik PCH nedá predvídať. Postihuje celosvetovo priemerne 1,2 až 1,8 % populácie. Výskyt narastá úmerne s vekom (nad 80 rokov postihuje vyše 5 % obyvateľov). Choroba napáda obe pohlavia a najčastejšie sa začína na prelome piatej a šiestej dekády.

„Začiatočné príznaky sú vo väčšine prípadov jednostranné. Najčastejším typickým iniciálnym príznakom je tras jednej z horných končatín, ktorý sa spočiatku objavuje len pri rozrušení a únave, postupne interferuje s pacientovým spoločenským či pracovným fungovaním. Iným príznakom bývajú ťažkosti s jemnými, koordinovanými pohybmi, ktoré pacient spozoruje pri zapínaní gombíkov, česaní, holení, prípadne pacient respektíve jeho okolie spozoruje zmenšenie písma. Príbuzní si môžu všimnúť zníženie výrazovosti tváre. Často trvá aj viac rokov, kým sa vôbec pomyslí na PCH a dôjde k stanoveniu diagnózy a začatiu liečby."

Napriek skutočnosti, že posledné dve desaťročia priniesli významné poznatky o patofyziológii PCH, jej príčina ostáva neznáma. Liečba je zameraná na čo najúčinnejšie zmiernenie všetkých prejavov. U vybraných pacientov v pokročilom štádiu ochorenia, u ktorých zlyháva medikamentózna liečba, prichádza do úvahy aj špeciálna operačná technika, hlboká mozgová stimulácia, ktorá je dostupná aj na Slovensku.

"Dôležité je aj zabezpečenie dostatočného a pravidelného príjmu tekutín a vyváženej stravy, dostatočný prísun vitamínov a vlákniny. Pre pacienta s PCH je dôležitý aj pravidelný pohyb a úprava domáceho prostredia (odstránenie zbytočných predmetov, umiestnenie držadiel - napomôžu udržať stabilitu, osvetlenie priestoru, dostupnosť vecí bežnej dennej potreby, vhodný výber oblečenia - nahradenie malých gombíkov zipsom)."

Dôležité je podporovať sebestačnosť a pomáhať len v prípade jasnej neschopnosti pacienta, neponáhľať sa, rešpektovať potrebu väčšieho množstva času na jednotlivé výkony (stres vždy zhorší pohybové aktivity). Netreba vyraďovať pacienta zo spoločenského života a znevažovať jeho ťažkosti, ale byť si vedomý toho, že nadmerný súcit pacienta oslabuje a vháňa do pasivity. „Čo sa týka pani Zuzany, približne 10 % pacientov ochorie pred 40. rokom života. Je to spôsobené skorším úbytkom buniek v substancii nigra (čiernej hmote). Príčina nie je známa, ale spolupodieľa sa aj genetika aj vonkajšie činitele."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári