Tesne pred získaním vysokoškolského diplomu emigrovala, žila v utečeneckom tábore, taxikárčila v New Yorku i Londýne. Už deväť rokov žije s Nigérijčanom Kennym, na svojom konte má takmer dve desiatky kníh a celú zemeguľu túži mať najradšej pre seba. V Košiciach sa nedávno zastavila v rámci stretnutia s čitateľmi v Českom centre, aby prezentovala svoju literárnu tvorbu. Využili sme to na krátky rozhovor.

Neposedná vraj bola už ako malé dieťa a istým spôsobom to aj opísala vo svojej knižke "Přestřihnout kšandy" (Prestrihnúť traky). "Keď som mala asi štyri roky, babička so mnou chodievala do parku. Sadla si na lavičku a ja som pobiehala okolo. Aby to nemusela absolvovať so mnou, tak ma držala za traky, ja som sa rozbehla preč, spadla na nos a babička si ma za ne pritiahla späť. Plakala som a ona vravievala: 'Vidíš, vidíš, stále beháš, aj keď vieš, že spadneš...' A tak som si z tých trakov urobila životnú filozofiu," vysvetľuje.

Je zvyknutá na to, že len čo sa vydá do sveta, spadne na "hubu". "Napríklad, keď som bola v utečeneckom tábore v Rakúsku. To som utiekla trošku ďalej ako babičke a nemôžem sa preto čudovať, že som na ten nos spadla." Dnes jej však už opateru babičky nik nesupluje. "To v žiadnom prípade. Presne od takýchto ľudí už akoby veľmi starostlivo a ďaleko utekám. Ona ma neochraňovala, ale vlastne mi bránila v rozlete. Myslela to dobre, ale vôbec mi to nesedelo."

Hoci sa nevyhýba zmenám a dobrodružstvu, na nos dnes už vraj tak často nepadá. "Naposledy som spadla nie na nos, ale na hlavu, a to už je vyše roka. Vybúrala som sa na bicykli v Londýne. Ale ako človek začne byť starší, tak už toľko na ten nos nepadá. Je však dobré vedieť, že sa to môže kedykoľvek stať a treba sa na to pripraviť," naznačuje I. Pekárková, ktorá už počas svojho života stihla žiť na mnohých miestach. Napríklad v Rakúsku, Amerike, Anglicku, Indii, Thajsku...

Na otázku, či niekde má svoje korene a občas ju to ťahá ku konkrétnemu domovu, alebo je doma všade, odpovedá jednoznačne. "Vlastne skôr to druhé. Teraz mám napríklad najnovšie tendenciu hovoriť, že musím mať pôvod v Nigérii. Všetko ma to tam ťahá. Zrejme preto, že sme spolu s mojím nigérijským miláčikom Kennym už deväť rokov. Keď som kedysi žila v Thajsku, vravievala som si, že musím pochádzať z Ázie, lebo mi to tam strašne vyhovuje. Potom som bola nejaký čas v Indii a hovorila som si, že som zaručene geneticky Indka," smeje sa. "A tak je to všade. Som človek, ktorému keď sa niekde páči, nemá problém s tým, odkiaľ pochádza a berie to miesto za svoje. Rada by som mala celú zemeguľu tak trochu pre seba."

Zatiaľ čo mnoho ľudí nemá rado zmeny a v novom prostredí zažíva stres, ona si to užíva. "Kdekoľvek idem, dostanem akoby nové oči a všetko vidím inak. V tom je to úžasné a veľmi mi to pomáha. Preto ma cestovanie obohacuje, lebo keby som bola dlhšie na jednom mieste, už by som si jednotlivé krásy okolia nevšímala," zveruje sa spisovateľka, ktorá sa pred rokmi rozhodla emigrovať tesne pred ukončením vysokoškolského štúdia. "V tom čase totiž panovali fámy, že vo chvíli, keď človek dostane diplom, tak mu zoberú pas. Či je to pravda, alebo nie, to sme nemohli vedieť. Niekomu sa to stalo, inému nie, no nemali sme sa koho opýtať. Dávala som si preto pozor, aby ma ešte pustili za hranice," spomína na ťažké obdobie rozhodovania. Tesne pred ukončením vysokej školy sa jej podarilo získať tzv. devízový prísľub do vtedajšej Juhoslávie, takže to okamžite využila. Ušla a nezaoberala sa tým, či bude mať diplom, alebo nie. "Nechcela som byť s diplomom za drôtmi. Nemali sme tušenie, že sa to za pár rokov zmení."

Bola pripravená spať pod mostom

Emigrovať sa rozhodla na vlastnú päsť, nesprevádzal ju žiadny zo spolužiakov či rodinných príslušníkov.
"Spolužiaci to nesmeli vedieť. Komukoľvek by to bol vtedy človek povedal, tak ho potenciálne mohol udať. Otecko mi nikdy neodpustil, že som mu to neoznámila, ale vzala to do svojich rúk. Žiadne veľké lúčenie rozhodne nebolo." Prvé mesiace v utečeneckom tábore pri Viedni neboli ľahké. "Nejako som to prežila. Mala som veľkú výhodu v tom, že som nečakala vôbec nič. V tej dobe bola naša krajina taká uzavretá, že som ani nemala predstavu o tom, že niečo ako utečenecký tábor existuje. Pre mňa bolo príjemným prekvapením, že mi dajú posteľ, kde môžem prespať, že ma dokonca nakŕmia a že existuje mechanizmus, ktorý sa o mňa postará. Ja som totiž vlastne bola pripravená spať tri roky pod mostom, kým sa to vyrieši." Nepríjemné však naopak podľa nej bolo, že stretla množstvo Čechov, Poliakov, Slovákov a Rumunov, ktorí nadávali, ožierali sa a kradli. "Ani som nevedela, že také individuá existujú, takže práve to bol pre mňa najväčší šok." Napokon sa však dostala do Ameriky, kde neskôr pomáhala ľuďom v podobne žalostnej situácii usadiť sa.

"Zaláskovaná" bola aj s Američanom, no už deväť rokov je v šťastnom vzťahu s Kennym z Nigérie. "Keď som bola mladá, väčšina mojich miláčikov boli Česi. Potom som bola strašne zamilovaná do Slováka, ale akonáhle som bola preč z Čiech, odrazu bol predo mnou oveľa väčší výber, mala som zrazu iné 'merítka' a páčili sa mi iné typy. Naši muži mi prídu ako kamaráti v pohode, ale u mužov z iných krajín je navyše ako bonus ďalšia dimenzia, ktorou je exotika." S Kennym, s ktorým sa zoznámila v Prahe, si rozumeli od začiatku. "Hlavné je, že sme obaja veľmi poctiví a neublížili by sme ani muche. No a potom sú veci, v ktorých som sa asi skôr prispôsobila ja jemu."

Keďže Kenny vyrastal v Afrike, bol zvyknutý žiť v dome aspoň s dvadsiatkou ďalších ľudí. V našich končinách mu preto izolované bývanie, kde nebolo počuť ani susedov, nesmierne prekážalo. "Bol priam kardinálne nešťastný. Tiež napríklad nemá rád veľké izby. Nepochádza zo stanu," smeje sa I. Pekárková, "no medziľudské vzdialenosti sú u nich iné a tomu som sa naučila prispôsobiť." Do Londýna sa preto presťahovala z Prahy len kvôli Kennymu. Z lásky. "Začal blbnúť, že chce ísť veľmi do Londýna, tak sme šli. Rozhodovanie nebolo... Nie je to životné rozhodnutie, lebo sa môžem kedykoľvek zobrať a odísť kamkoľvek inam. Mne sa však už po všetkých tých mojich zážitkoch nechcelo baliť, zbavovať sa bytu, všetko zariaďovať. Nechcelo sa mi znova sa usadzovať, hľadať si kamarátov... Teraz pracuje pre vnútrolondýnske vlaky, takže máme zadarmo dopravu, čo je úžasné, a upratuje, ako väčšina emigrantov. Ale je veľmi spokojný, je to pracant..."

Keďže mala sama niekoľkoročné skúsenosti z taxikárčenia v Amerike, vyskúšala si túto profesiu aj v Londýne.
Vydržalo jej to dva a pol roka. "Je to tam dosť zložité. Majú napríklad čierne taxíky, na ktoré sa chodí do školy štyri roky a robí sa zložitý test, pri ktorom musíte okrem iného poznať 17-tisíc ulíc a každú myšiu dieru v okruhu šiestich míľ od Charing Cross, čo sa v danom prípade považuje za centrum Londýna. Existujú však aj takzvané minicabs, na ktoré sa robia minimálne skúšky, a to mi vyhovovalo. Preveria si vás, že ste neboli vo väzení, zaplatíte pomerne vysoký poplatok a môžete pracovať. Akurát s tým, že nesmiete naberať ľudí na ulici, ale musíte počkať, až vás za nimi pošle spoločnosť, pre ktorú pracujete."

Za sedem rokov tri prepady

Ako žena taxikárka to I. Pekárková nemala vždy najľahšie. Ako však s úsmevom vraví, za sedem rokov v New Yorku bola prepadnutá trikrát, čo je asi polovica priemeru. "V New Yorku je človek chránený v taxíku prepážkou, čo v Londýne nie je. Ale veľkou pomocou je na druhej strane pomerne veľká stálosť zákazníkov. Občas sa akurát nedalo zbaviť ožranov a vždy som sa zásadne maskovala, aby som sa nikomu nemohla páčiť. Aj tak ma mnohí opití žiadali o ruku," smeje sa žena s bohatými skúsenosťami.

Dnes sa venuje prekladateľstvu. Paradoxne vyznieva, že väčšinu jej klientov tvoria Rómovia z Košíc. "Mnohí z nich sú bezvadní ľudia, ktorí sú veľmi šťastní, že majú novú príležitosť. Platí ma tamojšia vláda na vyžiadanie a prekladám im napríklad vtedy, ak majú nejaký zdravotný problém. Niektorí to však, samozrejme, aj zneužívajú. Napríklad žena, ktorú nachytali, že sa pokúsila preplatiť v banke nekrytý šek. Dostala pokutu a sto hodín verejnoprospešných prác. Keď však začula slovo 'práca', hádajte, čo ju začalo bolieť! Ruky! Odvtedy chodí na vyšetrenia a žiadne hodiny si zatiaľ neodpracovala," smeje sa I. Pekárková. Kontakt s rozmanitými životnými osudmi ju vraj obohacuje a je výbornou inšpiráciou aj pre jej literárnu tvorbu.

Dnes má na konte takmer dve desiatky kníh. S písaním začala veľmi skoro, no keďže nechcela tvoriť "do šuplíka" a oficiálne publikovať bolo takmer nemožné, šťastie ju postretlo až v Amerike. "Zo Slovenska som emigrovala s knižkou napoly hotovou v hlave, lebo som sa na Západ neodvážila, nedajbože, pašovať nejaké papiere. Po pár mesiacoch som to v Bostone napísala a drzo poslala pánovi Škvoreckému do Kanady, kde to aj vydal v známom nakladateľstve 68-Publishers."

Ako spisovateľku, napriek dnes už bohatej literárnej tvorbe, ju však podľa jej slov knižky až tak neuživia. "Keďže aj prekladám a snažíme sa nežiť si na vysokej nohe, dá sa to. Stačí tiež, aby po rokoch vyšiel napríklad preklad do španielčiny a sú to ďalšie peniaze. Máme s Kennym tú výhodu, že sme obaja skromní a stačí nám málo, nepotrebujeme sa ovešať zlatom... Nie som ani typ ako Michal Viewegh, že si raz za rok na dva mesiace sadnem a napíšem knižku. Keď som bola mladšia, cítila som v sebe tvorivý pretlak, no už ho necítim. Len občas, a vtedy sa to snažím využiť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári