Andrea z krízového centra tvrdí, že jej život je buď hore, alebo dolu

Ľudia majú rôzne osudy. Jedni to majú v živote ľahké, iní ťažké. Okrem nich je skupina ľudí, ktorých si osud pohadzuje.

Aj pani Andrea hovorí, že sa jej život podobá hojdačke. Raz je vysoko v oblakoch, a potom padne na tvrdú zem. A tak stále dookola. Teraz, ako klientka Krízového centra v Košickej Novej Vsi je vo fáze zviechania sa zo dna...

Život pani Andrey začal v Bratislave, kde sa narodila a kde žili a pracovali jej rodičia. Po rokoch sa však vrátili do Košíc, kvôli dcérinej veľkej záľube. „Bývali sme na Jazere," spomína. „Nedalo sa nevšimnúť, že je tam veľa vody, rodičia ma teda zapísali na plávanie. To ma držalo od siedmich rokov, až do štrnástich, kým som nešla na strednú priemyselnú školu chemickú na stredné Slovensko. Po dvoch rokoch som tam však skončila a prišla som do Košíc na hutnícku strednú školu. Prečo? Možno to vyznie hlúpo, ale na chemickej priemyslovke mali riaditeľa, ktorí neuznával športovcov. Tým, že som trénovala, nestíhala som ráno v pondelok začiatok vyučovania. Prišli neospravedlnené hodiny, dvojka zo správania, trojka zo správania. Nezobrali ma ani do SZM."

Rodičia však vedeli, že to nie je kvôli tomu, že by bola ich dcéra lajdák, práve preto sa rozhodli vrátiť sa do Košíc. Počas plaveckého obdobia pochodila Andrea celý východný blok a zúčastnila sa rôznych súťaží. Bola niekoľkonásobnou majsterkou Slovenska, a druhá na európskych majstrovstvách. Od plávania prešla na strednej škole k brannému vodáctvu a aj tu zbierala tituly. Čo bolo príčinou, že nechala plávanie? „Zomrel môj tréner a ja som sa dostala k druhému, ktorý mal tiež dcéru plavkyňu. Plávala tú istú disciplínu ako ja, teda zo mňa chcel silou-mocou urobiť niečo iné."

Po strednej škole nastúpila Andrea na vysokú. Na Technickej univerzite však dlho nevydržala. „Ja tomu hovorím inžiniersky rýchlokurz. Jeden semester a dovidenia... Zistila som, že ma to vôbec nebaví. Hoci boli moji rodičia zdravotníci, ani zdravotníctvo ma nebavilo, keďže som odmalička počúvala, kto je na čo chorý a kto na čo zomrel. Z trucu som teda šla na techniku. Naši boli spokojní, keď som sa tam dostala a ja som bola spokojná, keď som odtiaľ vypadla. Neľutujem to."

Nebola to však ďalšia záľuba, čo by Andree štúdium vzala, ale svadba, rizikové tehotenstvo a napokon dvojičky Janka a Majka. „Bola som vydatá desať rokov, no posledné tri roky sme sa rozvádzali. Dôvod bol ten, že sme si už nemali čo dať. Rozvod trval tak dlho preto, že naše súdy sú jednak veľmi 'rýchle' a za druhé nás stále tlačili do manželskej poradne. Nechceli nás rozviesť kvôli tomu, že sú tam deti. Vôbec ich netrápilo, že bývalý manžel už žije v domácnosti s inou a ja žijem s iným. Rozviedli nás až vtedy, keď pochopili, že rozvod je ozaj nutný. Konal sa totiž 30. októbra a ja som už 5. novembra porodila novému partnerovi dieťa. Došlo im, že je najvyšší čas to ukončiť."

Narodili sa Noro (10) a neskôr Daniel (6) a ich rodičia sa rozhodli odísť za prácou do Čiech. Plánovali na tri mesiace, no pani Andrea tam ostala tri roky. „Moja mama bola ochotná ostať s deťmi. Šla som cez agentúru a náhoda rozhodla, že som sa zamestnala ako kmeňový pracovník. Robila som operátorku pri počítačoch. Jednu nedeľu som bola vyslaná na inventúru do Panasonicu. Po pol hodine som im vysvetlila, že majú hlúpy systém. Majster mi teda povedal, že to mám urobiť po svojom a ja som za dve hodiny mala inventúru hotovú. Rozhodli sa teda, že ma tam chcú. Stala som sa ich kmeňovým zamestnancom. Najprv operátorom vo výrobe, potom lídrom a napokon majstrom vo výrobe."

Zakaždým bola rozhodnutá vrátiť sa domov, keďže deti mala tam. No firma jej ponúkala stále lepšie a lepšie miesto. Až doteraz teda plynul život pani Andrea relatívne hladko. No prišla prvá rana. „Raz, bolo to pred nočnou zmenou, som partnera, ktorému som bola majstrom, aj s celou skupinou mojich podriadených, musela poslať domov. Nemala som totiž pre nich prácu" spomína na apríl ..... "Partner sa rozhodol sa, že ma teda počká tak, že sa obesí. Ráno som sa vrátila na ubytovňu a našla som ho visieť. Prečo? Chorobná žiarlivosť na to, že mám vyššiu pozíciu ako on..."

Najkurióznejšie na tom bolo, že to bola podľa lekára demonštratívna samovražda, ktorá sa nemala skončiť smrťou. Manžel pani Andrey sa totiž obesil takým spôsobom, že sedel na operadle stoličky a cez hrdlo mal povraz. Nebol by zomrel, ibaže zadriemal a pošmykla sa mu noha. „Keď mi to lekár povedal, moja reakcia bola taká, že som nebohému partnerovi jednu strelila. Vyrovnávala som sa tým všetkým veľmi zle. Asi tak, že keď som v pondelok prišla do práce, v stredu ma odtiaľ vyhodili, lebo prišli na to, že som tam nonstop. Netušila som, ako toto vysvetlím deťom, ktoré boli na Slovensku. Rozhodla som sa teda odísť na dovolenku. Vzala som si tri týždne, a keď mi potom volali a chceli, aby som sa vrátila, povedala som, že dobre, ale iba s deťmi."

Súhlasili. Pani Andrea dostala služobný byt a urobili z nej manažéra výroby. Norovi vybavili školu, Danielovi škôlku, ktorú platila firma. A dvojičky? Jedna dcéra chcela ostať na Slovensku, oficiálne kvôli tomu, aby babka neostala sama, druhá chcela byť v Čechách. Pravým dôvodom bol v obidvoch prípadoch chlapec. „Bolo to super obdobie. Najprv sme mali jednoizbový byt, potom dvojizbový, dostala som služobný mobil, služobné auto, výdavky som nemala takmer žiadne. Chodili sme na dovolenky, navštevovali pamiatky po celých Čechách, žili sme si veľmi dobre. A potom prišla taká vec, že v Čechách schváli zákon, v ktorom dali národným spoločnostiam pocítiť, že oni sú tam doma, a teda majú najprv zamestnávať Čechov a až potom cudzincov. To bolo v roku 2008."

Keby tam pani Andrea ostala, prišla by o všetky výhody. Musela sa teda s deťmi vrátiť na Slovensko. Nemala však ani predstavu, čo tu bude po tých rokoch robiť. „Raz som v novinách objavila kurz na SBS-károv, rozhodla som sa teda preň. Kurz som zvládla. Najprv som robila pre detektívnu službu v obchodných domoch detektíva v civile. Sem-tam som chodila aj po autobusovej stanici, vlakovej, bola som na futbalových štadiónoch, v Steel Aréne na hokeji... Som totiž typ človeka, ktorý si dokáže urobiť poriadok. Na stanici som bola jediná, ktorá mohla slúžiť sama, ostatní museli chodiť po dvoch. Ja som nemala ani s Rómami problém. Povedala som, že tu sedia z kriminálky a že niekoho hľadajú, alebo že je tu sociálka a zisťuje, komu deti nechodia do školy. Hneď sa vypratali. Dokonca, keď sa bolo treba pobiť, zvládla som aj to. Mala som rešpekt, nemala som problém aj na futbalových štadiónoch uzemniť bitkárov."

Na čas opäť všetko vyzeralo dobre. Ďalší zlom však prišiel vlani v auguste. Začalo to obyčajnou nádchou. „Samozrejme, neliečila som sa, chodila som do práce. Na neskorší zápal priedušiek som si nechala predpísať antibiotiká a opäť chodila do práce. Veď bolo leto. Pri druhých antibiotikách som šla na pľúcne, kde som dostala ďalšie antibiotiká. Tie mi prestali zaberať a pľúciar ma poslal na sken pľúc. Napchali do mňa rádioaktívnu látku, ľahla som si a prístroj krúžil okolo. Pripadala som si ako na stredovekom škripci. Bola to veľká bolesť svalov. Zistili, že mám pľúcnu embóliu."

Pľúciar ju poslal ďalej na interné oddelenie. Tam pozreli na výsledky a poslali ju na hematológiu. „Po troch týždňoch prišli výsledky, ktoré potvrdili, že mám trombofíliu, leukocytózu a ešte všetko možné k tomu. Teraz čakám na reumatologické výsledky. Medzitým sa mi zväčšila pravá strana srdca, čiže som dostala tachykardiu. Odvtedy maródujem a čakám, kým sa mi skompletizujú výsledky, aby mi mohli vypočítať invalidný dôchodok, aby som sa vedela pohnúť ďalej."

Samozrejme, nedá sa maródovať a chodiť do práce. Maródku, ktorú pani Andree vypočítali z esbéeskárskeho platu, nestačila na platenie podnájmu. Museli teda odísť. „Dvojičky sú už samostatné, ale moji chlapci nedostávajú sirotské. U nás je to totiž tak, že na sirotské majú nárok iba deti, ktorých rodičia majú niečo odpracované. Najprv sa česká a slovenská sociálka dohadovali, kto to bude platiť. Potom sa prišlo na to, že ich otcovi chýbali necelé tri mesiace na to, aby deti mali na príspevok nárok. A keďže nedostávajú sirotské, nemôžu dostávať ani náhradné výživné, lebo ich otec je mŕtvy. Ocitla som sa na sociálke s otázkou, ako to môžem riešiť. Ich odpoveď bola: 'Alejová, Hemerkova a Košická Nová Ves...' V novembri 2010 som sa teda dostala sem."

To, že sa pani Andrea i jej deti odrazu ocitli v krízovom centre, nesú všetci traja veľmi zle. Mama dvoch synov hlavne v tom, že je v tejto situácii absolútne bezmocná a že nedokáže vrátiť deťom to, na čo boli zvyknuté. Starší Noro to tiež zvláda veľmi zle. „Už dvakrát mi ho priniesli policajti. Raz, keď ho doviedli, povedal im, aby ma vzali aj s druhým synom von a odviedli nás preč. Veľmi ťažko nesie, že sme v krízovom centre. Nechce tu byť. Keď som ho zapisovala do školy, poprosila som pani riaditeľku, aby sa ostatné deti nedozvedeli, kde bývame. Viem, aké vedia byť niektoré deti kruté. No 'úžasná' triedna učiteľka predstavila môjho syna v triede štýlom: 'Deti, máme nového spolužiaka, ktorý k nám prišiel z krízového centra...'"

Reakcie detí nenechali na seba čakať... Noro, ako správny chlap, riešil urážky a posmešky aj "ručne". Ibaže ani to nie je riešenie. „Raz mu jeden spolužiak povedal, že čo to má za otca, že sa o nás nevie postarať. Keď Noro povedal, že jeho ocko je mŕtvy, ten spolužiak na to: 'Dobre, že zdochol...'"

Jediné, čo pani Andreu drží nad vodou, sú iba deti. Dodáva, najhoršia je bezmocnosť. V tom, že v neistote čaká na výsledky vyšetrení, že sa musí prizerať na to, ako zle nesú túto situáciu deti a že im nemôže vrátiť život, ktorý mali. Ona sama pritom na ničom negatívnom, čo ju postretlo, nenesie žiadnu vinu...