Nanajvýš si povieme, ako dobre, že ja viem chodiť a nikto mi pri tom nemusí pomáhať... Mať ťažko telesne či mentálne postihnuté dieťa si vyžaduje veľa síl a chuti žiť, trpezlivosť, pochopenie a predovšetkým veľa lásky a obetavosti, pomáhať prekonávať neprekonateľné bariéry. Svoje o tom vie aj pani Slávka Tóthová.
Pani Slávka ani vo sne netušila, že sa jej život v 27 rokoch zmení o 180 stupňov a zrazu bude všetko inak. Aj ona si priala deti, ktorým by nič nechýbalo. Nestalo sa tak. A to sa tešila naraz na dve, keď ich nosila pod srdcom. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, až kým neprišiel šiesty mesiac. Týždeň pred predčasným pôrodom bolo ešte všetko v poriadku a kvôli tomu, že to mali byť dvojčatá, lekári ju chceli mať na očiach dlhšie ako býva zvykom. Ešte zostávalo niekoľko dní na to, aby sa presťahovala do nemocnice a čakala na deň, keď sa dieťatká mali narodiť. Plány sa všal zmenili a ten deň prišiel skôr. Okrem straty jedného bábätka, druhé bojovalo o život a o ten šlo aj matke.
"Noro bol prvý a lekári hovorili, že má srdce športovca," spomína jeho mama na udalosti spred 17 rokov. "To mu pomohlo prežiť. Akurát mu zostal centimeter nedozretého mozgu. Stačili ešte dva týždne a mohlo byť všetko inak. Vážil iba 800 gramov. Diagnóza - detská mozgová obrna. Nevyvinuté zostalo pohybové centrum. Zobrali ho do inkubátora. Bolo vidieť, že nie je v poriadku. V nemocnici bol dva a pol mesiaca, pekne priberal. Nasledovali cvičenia, liečenia, operácie a život na vozíčku. Pritom až do pôrodu nič nenasvedčovalo tomu, čo sa stalo."
Dnes už s osudom vyrovnaná žena nerieši, prečo je to tak, ako je. Všetko úsilie venuje synovi a predovšetkým sa nesťažuje. Vie, že je to ochorenie, ktoré vzniká následkom poškodenia nezrelého mozgového tkaniva počas tehotenstva, počas pôrodu alebo po narodení. Vie aj to, že pre jej syna bude vozík neodmysliteľnou súčasťou, ale verí, že posun k lepšiemu môže predsa nastať. Preto to nevzdáva a nikdy nevzdávala. Ako hovorí, nič sa nedá robiť, cvičia, chodia plávať a jediné, čo by ešte potrebovali navyše, je zdokonalenie po technickej stránke. Inak veľké sny spolu s Norbertom nemajú. Jeden veľký sa im splnil uprostred leta. Túžili po rehabilitačnom bicykli, ktorý by rozšíril možnosti fyzického zaťaženia.
Dovoliť si ho nemohli, ale modré z neba niekedy padá. Nadácia Miroslava Šatana bola štedrá a kým príde pekné počasie, bude bicykel na mieru hotový. A to je ten najväčší dar, aký si mohli priať. "Bežné trojkolky nie sú pre nás vhodné, nie sú stabilné a nič by neriešili. Našli sme si ho na internete, presne taký, aký potrebujeme. Potom sme začali oslovovať rôzne nadácie. Nehovorím, že nás všetky odmietli, ale v plnej výške by nám ho neuhradili. Mali sme nesmiernu radosť, keď nás pozvali na turnaj Charity golf cup a odovzdali nám peniaze na celý. Je to úžasné, už sa vyrába. Okrem toho to bol nezabudnuteľný zážitok stretnúť sa s takými ľuďmi, ktorí robia iných šťastnými. Bol to aj krásny výlet."
Zo stretnutia s hokejovými hviezdami a inými celebritami bol doslova vyvalený aj Noro. Hokejový fanúšik, ktorý nechýba možno na žiadnom zápase. Vraj je v Steel Aréne spolu s mamou ako inventár. Kým mnohí snívajú nedosiahnuteľné sny o lete do kozmu a podobne, náš hrdina má síce dosť želaní, ale to najväčšie je jedno. "Chcel by som ísť s hokejistami HC Košice na turnaj ich autobusom," povedal nám. Možno netreba až tak veľa, aby sa mu raz splnil veľký cestovateľský sen. Len ho netreba prestať snívať.
Mimochodom, šport je to, čo Nora najviac baví. Hokej je naj, potom futbal a rád si pozrie aj vodné pólo. Na čo môžu, na to idú. Sám športovať nemôže, tak aspoň fandí. Medzi koníčky patrí aj neodmysliteľný počítač. A opäť sú to hry, týkajúce sa športu a komunikácia s kamarátmi na facebooku.
Deň sa začína rozcvičkou
Ráno sa v panelákovom byte, kde býva Noro s mamou, začína inak ako u susedov. Vstáva sa už o pol šiestej a skôr, než si sadá do vozíka, sa u nich tvrdo cvičí. Na valci, loptách, kliky, na posilňovacom zariadení. Telo sa musí rozhýbať. Potom sa vyberú na Opatovskú, kam chodí do školy už osem rokov. Keď sa skončí vyučovanie, ďalšia časť dňa sa odohráva vo vode. V bazéne sa cíti ako ryba vo vode, napriek tomu, že je Noro strelec. Od útleho veku sa rád čľapká a už nepotrebuje plávacie koleso. Na hladine sa udrží sám a aj ponáranie mu ide celkom dobre. Potom sa ponáhľajú domov učiť sa a potom je na programe opäť cvičenie. Alebo si zahrajú futbal. Aj to sa dá za pomoci špeciálneho chodítka. Občas sa zvýši čas na počítač, stretnutia s kamošmi či televíziu. Keď je hokejový zápas, ide sa na štadión. Všetko musia zosúladiť tak, aby medzi fanúšikmi nechýbal. To musia stíhať. Inak je každý deň nabitý povinnosťami.
Škola nie je to pravé orechové, ale zvláda to. Obľúbený predmet? "Ma-te-ma-ti-ka. Plus, mínus, delenie. To ma baví. Kým sa dopracujem k výsledku, niekedy to trvá strašne dlho. Ostatné ma nezaujíma," zasmial sa matematik. A hodnotenie mamky? Vraj to nie je práve študijný typ, ale v rámci možností to zvláda. Raz lepšie, inokedy horšie. Čo bude ďalej, to zatiaľ nerieši. Ešte zostáva rok základnej školy, potom bude asi pokračovať v odbore administratívny pracovník. Víkendy sa veľmi od všedných dní nelíšia. Iba sa dlhšie spí a aj dlhšie cvičí, dlhšie sú pobyty vonku. Viac sa nestíha. Deň má iba 24 hodín a pohybové aktivity zaberú veľa času.
Izbu, v ktorej Noro trávi veľa času, oživuje vtáčik. Vzťah k zvieratkám má veľmi kladný. Trochu je síce škrekľavý, ale má ho rád. Už chovali všelijaké zvery - potkana, zajačika, morské prasiatko a teraz je to operenec. Na psíka by nemali čas, ale občas si ho požičajú. Mama vraví, že inklunujú ku všetkému, čo inklinuje k nim.
Dvojicu, ktorú sme navštívili, možno nazvať veselou kopou. Vedia sa zabávať, uvoľniť, vtipkovať a brať všetko s nadhľadom a humorom. Problémy vraj majú také ako každý, vyjsť musia z toho, koľko majú. Pani Slávka pracovať nemôže, musí sa o svojho syna starať. Najväčší problém je, keď sa pokazí vozík a na nový má odkázaný nárok iba raz za päť rokov.
"Naučili sme sa žiť tak, ako sa dá," tvrdí mama Slávka. "Máme šťastie na ľudí, sme obklopení dobrými a nie je ich málo. Pomáhajú nám, ako vedia. Ani o kamarátov nie je núdza a väčšinou sú starší a zdraví. Chodia k nám, my chodíme k nim. Majú si vždy čo povedať. Noro nie je uzavretý, ale spoločenský, pozitívny. Nemôže síce hrať vonku futbal, ale nie je izolovaný. Všetci máme niečo. On má obmedzené pohybové možnosti. Ale určite neklesá na duchu."
Keby priplávala zlatá rybka a opýtala sa Norovej mamky, čo jej má splniť, tak to nie sú prehnané požiadavky. Vie, že sa jej syn nepostaví na vlastné, ale brala by všetko, čo by mu pomohlo dostať sa do lepšej kondície. Chcela by sa raz dostať do Piešťan alebo Trenčianskych kúpeľov, kde by mu poskytli kvalitnú rehabilitáciu. Ale to je príliš drahé. Po každých kúpeľoch vidno pokrok. Nie je pokrivený, nemá stiahnuté svalstvo, je vyšportovaný. Nechýbajú mu tehličky na bruchu a pekne vyrysovaný trojuholník. Len keby kĺby viac počúvali.
Na plný plyn vozíka
"Nemenila by som nič, len by som to vylepšila," tvrdí pani Slávka. "Neľutujem nič. Zmenila som sa na univerzálneho vojaka. Snažím sa, ako viem. Je to drina, ale žijeme život naplno, inak by sme skončili. Chcem využiť všetko, čo sa nám ponúka a čo mu môže pomôcť. Aby som vládala dvíhať ho, po večeroch som cvičila s činkami. Úplne najviac by som si želala pobyt pri mori. Nikdy sme neboli a dovoliť si takú dovolenku nemôžme. Možno raz sa to podarí. Nie kvôli mne. Úžasná by bola delfínoterapia, ale sme pri zemi." Treba sa len možno lepšie pozerať do vody. Čo ak náhodou pripláva.
Nenechali sme nič na náhodu. Opýtali sme sa aj na dievčatá. Noro sa schuti zasmial a sklopil zrak. Tak ako každému, aj jemu sa páčia, ale ktoré, to zatĺka. Keby to prezradil, prečítali by si to. Povedal, že na ne nemá momentálne čas. Mama však nabonzovala. Niekedy je to vraj niektorá rehabilitačná sestra, inokedy dievčina z kúpeľov. Sú vždy vraj staršie a mnohokrát nedosiahnuteľné. Keď je láska neopätovaná, nesmúti. Vždy zavtipkuje: "No, zase sa mi rozpadol ďalší vzťah..." Musí sa poobzerať po inej, keď bude mať čas.
"Je to dobrá mama," hovorí Norbert, "ale nemusela by byť taký baran." To v preklade znamená, že by nemusela byť taká tvrdá a nekompromisná pri cvičení a učení. "Stále mi hovorí, musíš sa učiť, musíš cvičiť..."
No niekedy z vypätia príde kríza a práve Noro je tým, kto mamu postaví na nohy a idú ďalej. Život pani Slávke nič nevzal, ale postavil ju do situácie, ktorej sa prispôsobila. Možno jej je trochu ľúto za ochotníckym divadlom, no aj s tým sa zmierila. Teší ju každý, aj ten najmenší úspech, ktorý syn dosiahne a obavy má len z budúcnosti. Bojí sa, že čo bude, keď nebude vládať, a to ju desí najviac. Jedine s budúcnosťou sa nevie psychicky vyrovnať. "Ale mami, nerieš to." To je veta, ktorá ju núti ísť dopredu. To ostatné nie je dôležité a nad tým už neplače. Je to jednoducho tak a zmeniť sa to nedá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
