januára a hoci pred pár rokmi vyhlásil, že sa teší na dôchodok, teraz sa naň ani náhodou nezberá. Naopak. Tvrdí, že sa ešte necíti byť veteránom, aj keď už „obul siedme pneumatiky".
„Človeku starne telo rýchlejšie než hlava, a tak sa stále rád pozriem na pekné dievčatá, aj keď ony sa už na mňa pozerajú ako na deduška. Ja to chápem. Keď som ako 22-ročný prišiel do divadla a niekto z hercov oslavoval šesťdesiatiny, tak to bol kmeť a ja som sa divil, že ešte žije. Ale možno je to aj tým, že vtedy chodili 60-ročné babičky v šatkách, zatiaľ čo dnes majú mladých milencov a chodia do Álp lyžovať," skonštatoval jubilant.
Aj on patrí k akčným typom, ktorí si ničnerobenie ani nevedia predstaviť a je doslova multifunkčný. Okrem herectva je aj riaditeľom pražského Divadla na Fidlovačke, pedagógom na DAMU, s bratom vlastní "hospodu" U kalicha, o ktorej sa hovorí aj v Haškovom Švejkovi. Presadil sa aj v politike, keďže v roku 2006 ho zvolili do Českého senátu. A možno mu do bohatého „portfólia" pribudne aj spisovateľ. T. Töpfer totiž pochádza z pražskej židovskej rodiny, mnoho jeho príbuzných zahynulo v koncentračných táboroch, ale jeho otec prežil Terezín aj Osvienčim a zažil naozajstné hrôzy vojny. On sa preto rozhodol, že toto by nemalo upadnúť do zabudnutia. Zatiaľ sa do knižnej podoby nepustil, ale najťažšiu prácu už má hotovú. „Keď som bol mladý, tak ma to nezaujímalo a teraz, keď ma to zaujíma, takmer sa nemám koho spýtať. Ale stihol som sa dozvedieť úžasné veci od Arnošta Lustiga, ktorý bol otcovým kamarátom a prežili pochod smrti z Birkenau. Tie pamäti som spísal, lebo až sa raz budú moje dcéry, dnes tridsiatničky, pýtať na svoje korene, bude to v počítači."
Životné jubileum je spravidla príležitosťou na bilanciu životných úspechov, ale aj neúspechov. T. Töpfer v tom má celkom jasno a aj keď bolo úspechov viac, on vyzdvihuje jeden: „Za životný úspech považujem to, že v Nuslích, kde bola za hnusnou ohradou polorozpadnutá budova, sa už trinásty rok skoro každý večer hrá divadlo. Fidlovačka. A to je malý zázrak. A neúspech? Celý život som sa poriadne nenaučil svetový jazyk. Závidím dnešnej generácii eurospratkov, ktorí sa túlajú po celom svete a všetci sa nejako dohovoria. Nám stačilo vedieť len 'Ich möchte ein Kilo Brot', pretože sme sa dostali nanajvýš do NDR. Nemal som motiváciu - ale hlavne som bol lenivý."
Aj napriek tomu "hendikepu" sa však na svoj život sťažovať nemôže. Ani nesťažuje. Je úspešný a hovorí sa, že aj veľmi bohatý, a to nielen vďaka hereckému chlebíčku a podnikaniu, ale aj vďaka reštitúcii. „Že som bohatý, to o sebe celkom rád tvrdím a ono sa to ujalo... A ja bohatý naozaj som, pretože si môžem dať na večeru biftek a nemusím sa pozerať, koľko stojí. Ale ak si niekto myslí, že mám kopu miliónov na konte, je to omyl. Ja som bohatý tak, že nie som hladný - to je úžasné, pretože v 70. rokoch som si pred výplatou požičiaval od mamy stovku a na večeru sme mali jeden špekáčik my a druhý deti. Základ je vedieť tie peniaze utratiť. Babička hovorievala, že človek nie je bohatý podľa toho, koľko zarobí, ale koľko utratí. Viete, koľko poznám ľudí, čo majú milióny, ale sú chudobní, lebo ich nevedia utratiť? Sú len numizmatici...," myslí si T. Töpfer.
Zároveň vyvracia domnienky o tom, že by ho peniaze zmenili. "Ľudia okolo mňa musia povedať, či nie som namyslený, či som nestratil súcit s tými, ktorí majú malý dôchodok a trojuholník syra na večeru... Ja si myslím, že nie. Peniaze si zarábam, pracujem po nociach..." A o jeho charaktere svedčí aj to, čo urobil pri príležitosti spomínaných šesťdesiatin. Hosťom, ktorí na oslavu chceli doniesť darček, odkázal, aby peniaze radšej venovali na konto centra Filipovka, kde sa starajú o postihnuté deti a T. Töpfer je ich patrónom.
Autor: MF Dnes, nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
