mesta. Do Košíc prišla koncom minulého roka s predstavením Mikve. Pri tejto príležitosti sme si ju trošku vyspovedali z práce i zo súkromia.

Predstavenie s exotickým názvom Mikve je dielom izraelskej autorky Hadar Galron. „Znamená očistný rituálny kúpeľ ženy v ortodoxných židovských kruhoch. Ženy majú presné pravidlá, kedy ho musia podstúpiť. Je to sedem dní po skončení periódy. V hre je napríklad mladá žena, ktorá ho musí urobiť pred sobášom, aby bola čistá. Až potom sa môže vydať a stráviť svadobnú noc."

Postava, ktorú hrá Danica, je pôvodne ateistka, no má muža, ktorý prešiel na túto ortodoxnú vieru. Ona je teda nútená chodiť do mikve kvôli nemu. „Miki s ním odmietne spať, ale jej muž to myslí vážne a tak po troch mesiacoch to napokon vzdá a do mikve ide. Správanie tých žien je pre ňu akoby z iného sveta. Musia dodržiavať prísne zásady a vždy platí to, čo povie rabín. Aby jej muž zmenil meno, aby nosila šatku, aby zmenila profesiu, keďže Miki je speváčka... Žena nesmie spievať, lebo podľa židovských zákonov vyvoláva jej hlas pokušenie. Túto hru odporúčam každému, človek sa z nej naozaj veľa dozvie, diváka hra dostane do toho 'ich' sveta. Aj mne naraz došlo, aký musia mať ortodoxné ženy v Izraeli naozaj ťažký život."

Sama Danica priznáva, že keď prenikla do toho sveta, vtiahol ju a začala si aj sama zisťovať, ako to v ňom chodí. „Hlavne keď si človek uvedomí, že toto celé je realita, človek až oči otvára, lebo je to naozaj dosť nekompromisné. Možno pre tých ľudí nie, lebo to berú ako súčasť ich viery, pre iných to však musí byť tvrdé. Keď som sa učila rolu Miki, Zuzka Kanócz, za ktorú som robila záskok a ktorá ma do predstavenia dotiahla, mi musela o tom veľa porozprávať. Najmä podrobnosti čo a ako musia ženy dodržiavať, keďže je to dosť zložité. Neskôr som zhodou okolností spoznala aj jednu pani, ktorá žije v Izraeli. Ona mi tiež o tých všetkých rituáloch ochotne porozprávala a ja som ozaj 'zírala' z toho, čo tam musia absolvovať, pre ňu to však bolo úplne samozrejmé."

Podobne ako niektoré naše herečky aj Danica odišla pred rokmi k našim susedom a uchytila sa. Zaujíma nás, či ju trochu nemrzí, že je známa viac tam. „U mňa je to sporné, lebo médiá o mne písali, že som známa viac v Čechách. Je pravda, že taký seriál alebo film herca zviditeľní viac ako divadlo, preto písali, že som známa najmä tam, pretože tu som hrávala viac v divadle. Ako študentka a po VŠMU som síce nakrútila viacero inscenácií, seriálov a filmov, keďže STV vtedy produkovala veľa kvalitných vecí. Ale naraz sa prestali robiť nové, doslova zo dňa na deň a mnoho ľudí stratilo prácu. Bolo super, že Čechy mali potom pre nás Slovákov a Slovenky otvorenú náruč. Tiež to však nebolo ľahké. Nemohla som prísť a povedať - tu ma máte. Musela som absolvovať kamerové skúšky, ktoré neboli jednoduché. Musela som nejako herecky zaujať. Bola som teda rada, že hoci sa u nás netočí, hrám tu aspoň divadlo a môžem odskakovať do Čiech.

Mrzí ju akurát to, že sa u nás v tej dobe prestalo nakrúcať. „Som vďačná, že mi vtedy poskytli prácu v Čechách a je mi ľúto, že tu jej bolo tak málo. Takmer nič sa u nás nenakrúcalo. Potom prišlo obdobie seriálov aj k nám a doslova sa s nimi roztrhlo vrece. Je to skvelé, lebo herci konečne majú prácu aj mimo divadiel a dabingov a divák tak má možnosť spoznať slovenských hercov aj z obrazovky. Teším sa, že hrám doma, ale nebolo to jednoduché. Vždy keď som sa na Slovensko po dlhšom nakrúcaní vrátila, musela som každému vysvetľovať, že ja som v Česku nežila ani nežijem, iba tam chodím pracovať a nemusia mať obavy ma zavolať na účinkovanie. Všetci si totiž mysleli, že žijem v Prahe a teda bude asi zbytočné ma do niečoho volať. Som doma všade tam, kde sa cítim dobre, kde mám prácu, dobrý kolektív. Nemám problém zbaliť kufre a ísť za prácou, ako som to urobila napríklad pri natáčaní srbského filmu Kao rani mraz (Ako skorý mráz). Zatiaľ nemám deti, teda si to môžem dovoliť."

Danica chcela byť herečkou vždy, ale kedysi dávno to v sebe spochybňovala a lákali ju iné povolania. K jednému z nich sa nepriamo dostala aspoň v českej verzii Ordinácie v ružovej záhrade či Nemocnici na okraji mesta. „Na základnej škole spolužiačky plánovali, že sa stanú sestričkami alebo zverolekárkami. Tieto povolania boli populárne a lákali aj mňa. Ale páčila sa mi aj archeológia. Kedysi som milovala príbehy o Egypte, vykopávkach a múmiách. Výdatne k tomu prispel Alfred Hitchcock a Traja pátrači, moja obľúbená detská kniha a filmy o Indianovi Jonesovi. Chcela som byť aj baletkou, chodila som do ľudovej školy umenia. Ale jedného dňa som sa náhodou prihlásila do Bieleho divadla, experimentálneho muzikálového štúdia. Keď sme tam s kamarátkou prvýkrát vošli, zafungovalo ošúchané klišé o magickej vôni divadla a herectvo som už neopustila."

Čím je však herec známejší, stáva sa dobrým terčom pre bulvár. Danica s ním má bohaté skúsenosti hlavne u našich susedov. „Neriešim to, nezaujíma ma ani kto to píše. Lebo keď niekto pustí vonku vec, ktorá nie je ani overená, je to také rýpanie niekoho do vecí, do ktorých ho nič nie je. Bulvár má veľmi nepríjemnú prácu. Vždy si hovorím, že musia asi veľmi trpieť v živote, keď niečo takéto musia robiť. Kedysi som to veľmi riešila, ale teraz asi už bulvár nemá o čom písať, teda mám trochu pokoj." Danicu väčšinou spájali s jej hereckými kolegami. Zvlášť po uvedení filmu "Bestiář". Niet divu, keď jej ako jedinej žene dožičili na plátne toľko chlapov. „Ešte sa len začalo hrať a už sa všade špekulovalo, že to bude môj ďalší frajer. S kolegami sme sa na tom zabávali, ale mama to vždy niesla zle. Ale človek s tým nič nenarobí. Skôr ma zaujímajú ľudia, pre ktorých je prednejšie moje herectvo a nie nejaké bulvárne výplody."

Vo filme "Bestiář" čakalo Danicu veľa nahých a odvážnych scén. Ako to zvládala? „Toto bolo na celom nakrúcaní úplne najťažšie. Prvýkrát v živote som sa odhodlala natočiť takto odvážnu scénu, pretože som vedela, že tento typ úlohy a filmu sa bez toho nezaobíde. A musím povedať, že pre mňa bolo dosť ťažké to ustáť. Aj keď je pravda, že som sa chvíľami nestíhala hanbiť, pretože kameraman nás navigoval štýlom: doprava, doľava, teraz sa otočte, zakloňte, skloňte, predkloňte. A ja som sa musela sústrediť na režijné pokyny, takže ak si niekto myslí, že si na pľaci tieto scény niekto užíva, tak nevie, o čom hovorí. To je to úplne najťažšie. Mala som pocit, že sa po celú dobu červenám. A potom v kine som sa na seba v tejto scéne samozrejme neodvážila ani pozrieť."

Danica si zahrala aj v spomínanom srbskom filme Kao rani mraz. „Som rada, že sa mi podarilo preniknúť aj za hranice Slovenska a Česka. Baladický film Kao rani mraz je veľmi poetické dielo, dej sa odohráva počas prvej svetovej vojny. Moja postava Tila Scheffer bola pekne napísaná, takže som si to užívala. Hrala som v srbčine, čo nebolo jednoduché, pretože som tento jazyk predtým vôbec neovládala. Ale tvorcom sa páčilo, že som do roly dala typickú slovenskú mäkkosť."

Najskôr prebiehal výber na Slovensku, potom ju pozvali na kamerové skúšky do Vojvodiny. „Prišla som tam tesne po nakrúcaní 'Nemocnice' v Prahe, vzorne som sa drvila texty v slovenčine, ale na mieste mi zrazu povedali, že sa ich musím naučiť v srbčine. Dali mi dvojstranový dialóg, ale našťastie mi jeden kolega vysvetlil, ako to mám čítať. Takže som, okrem hrania v slovenčine, aj čítala texty v srbčine. Bolo to veľmi náročné, navyše môj herecký partner bol Maďar a srbčina mu vôbec nebola blízka. Ale nakoniec to dobre dopadlo."

Asi najznámejšia je Danicina rola sestričky Fany v druhej sérii seriálu Nemocnica na okraji mesta. "Moja postava prechádza zložitými životnými situáciami a má partnera, ktorý ju mláti. Tá úloha znamenala pre mňa veľkú výzvu. Zo začiatku ma zvykli v Čechách dabovať. Bolo to akoby mi ukradli polovicu roly, ale našťastie potom som začala hrať v divadle aj v Čechách a už ma nemusia predabovávať. Možno mám v češtine ešte v určitých momentoch slovenský akcent, ale neprekáža. Hrám sestričku, ktorá má možno aj slovenské korene. Takých je tam veľa."

Keby si však mohla sama vybrať rolu, páčia sa jej osudové ženy. Napríklad Anna Karenina.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári